Päťdesiat čiarok na ulici Pylypa Orlyka. Reportáž z Chersonu, kde Rusi mučili ľudí

V jednej z troch mučiarní, kde ruskí vojaci týrali ukrajinských obyvateľov Chersonu počas okupácie, strávime iba chvíľu. Na rozdiel od niekoľkých desiatok Ukrajincov, ktorých väznili niekoľko dní, týždňov až mesiacov.

Je to v podzemí a je tam tma a chlad. Nefunguje elektrina ani kúrenie. Sme pod domom v centre Chersonu na ulici Pylypa Orlyka číslo 15 na pravom brehu rieky Dnipro. Z ľavej strany rieky ruskí vojaci strieľajú z mínometov a snajperských pušiek. Pred mesiacom potupne ustúpili, a tak aspoň terorizujú mesto.

Desivý život prokurátora Manka

Ulicou sa pravidelne ozývajú výbuchy, nezáleží na tom, či je deň alebo noc. Podzemné priestory domu číslo 15 nám ukazuje prokurátor Jaroslav Manko. Také desivé miesto až do vojny nikdy nevidel. Spolu s kolegami teraz pracuje sedem dní v týždni, 24 hodín denne. Zahltení podozreniami z vojnových zločinov sa nestíhajú venovať ničomu inému ako vojnovým zločinom.

Keď ruský prezident Vladimir Putin vo februári oznámil, že začína „špeciálnu vojenskú operáciu“, vysvetľoval to tým, že chce ochrániť ruskojazyčné obyvateľstvo na Ukrajine.

Teraz sa pozeráme, ako to prebiehalo v Chersone, kde miestna prokuratúra zbiera dôkazy napríklad aj o tom, ako unesení Ukrajinci žili v temnote s vrecami na hlave. Bez toalety, len tak pohodení na zemi. Jesť im dávali odpadky.

„Raz za deň im dali jedlo, ak sa to dá nazvať jedlom. Niečo také by ste nedali ani zvieratám,“ vysvetľuje prokurátor. Väčšinou to boli zvyšky jedál po príslušníkoch ruskej tajnej služby FSB alebo proruských separatistoch zo samozvanej Doneckej alebo Luhanskej republiky. Bývali na prvom poschodí a v podzemí držali svojich väzňov.

Ruská mučiareň 21. storočia

Cherson na juhu Ukrajiny obsadili Rusi už krátko po 24. februári. Ukrajinci ho oslobodili 11. novembra. Temná pivničná miestnosť v centre mesta poskytuje silnú predstavu o tom, čo sa dialo medzi týmito dátumami.

Na stenách v podzemí sú stále viditeľné stopy po utrpení obetí teroru. Ktosi si robil čiarky, koľko dní je už v nedobrovoľnom zajatí. Čiarok je na stene presne 50. Takmer dva mesiace utrpenia a neistoty v rukách nepriateľa.

Vo vlhkej kobke dodnes zostali niektoré osobné veci unesených Ukrajincov, stačí si prisvietiť mobilom. V rohu je špinavý pohárik a plesnivá zubná kefka a pasta. „Niekto mal šťastie, že ich vôbec mal. Väčšina väzňov nemala nárok na osobné hygienické potreby,“ reaguje prokurátor.

Pozerám sa na tých 50 čiarok a jednu vec si neviem vysvetliť. Väzni strávili celý čas v tme, nevedeli, kedy je deň a noc. „Ako rozoznali, že majú za sebou ďalší deň?” pýtam sa ukrajinského prokurátora.

Jaroslav Manka pri vysvetľovaní vychádza zo svedectiev 31 Ukrajincov, ktorí prešli ruskou mučiarňou, a dôkazov zozbieraných na mieste. Čiarky robili ľudia podľa jedla, ktoré dostávali – jedna dávka znamenala jeden deň. Niektoré z obetí si podľa neho aj s vrecom na hlave spočítali počet zákrut, ktoré pri ich prevoze s vrecom na hlave spravilo auto, a tak približne vedeli odhadnúť, v ktorej časti mesta ich väznili.

Tých 31 väznených zrejme nebude konečné číslo. Nie je jasné, koľko z unesených a zmiznutých ľudí neprežilo, priznáva mladý prokurátor. „So zakopávaním tiel sa veľmi poponáhľali. V meste sme našli niekoľko masových hrobov.“

Ukrajincov, ktorí netušili, ako dlho budú zadržiavaní, pravidelne vypočúvali, robili na nich nátlak a mučili ich. Kto sa tam vôbec dostal a čím sa previnil?

Prsty v elektrickom grile

„V zásade sa dá hovoriť o troch kategóriách väzňov,“ hovorí Jaroslav Manko. Prvou boli predstavitelia ukrajinských bezpečnostných orgánov. Druhou podnikatelia, tých nútili, aby prepísali svoj majetok na okupantov alebo ich nechali „len“ prebrať ich biznis. Treťou bežní civilisti, ktorí napriek represiám pokračovali v proukrajinských aktivitách a protestovali otvorene proti ruskej okupácii.

V tmavých miestnostiach sa podarilo zabezpečiť dôkazy o mučení. Medzi inými elektrický generátor, ktorý používali, keď dávali obetiam elektrické šoky. V horšom prípade im prsty strkali do elektrického grilu.

Bežnou metódou bolo nasadzovanie plynových masiek, v ktorých obetiam uzatvárali prívod vzduchu. Miestnosť so stoličkou a stolom slúžila na vypočúvanie.

Bez ohľadu na mučenie – za vojnový zločin sa podľa ukrajinského prokurátora dá považovať už len samotné držanie ľudí na studenej chladnej zemi, kde v neľudských podmienkach natlačili mužov aj ženy. „Nemali žiadne matrace, v lepšom prípade to bol koberec pod sebou,“ hovorí.

V chersonskej prokuratúre sú presvedčení, že sa im podarí vypátrať tých, čo za toto priamo zodpovedali. Na mieste po sebe Rusi zanechali dokumenty, ktoré by mohli viesť k vystopovaniu konkrétnych vinníkov. „Bezpochyby sme svedkami porušovania medzinárodných noriem vrátane ženevských konvencií,“ rozpráva Manko.

Život s Rusmi. Bez internetu a práce

Do ruských mučiarní sa dostali tí, čo mali smolu, príliš vyčnievali alebo sa nenechali zastrašiť. Ako ruskú okupáciu prežívali tí opatrnejší Chersončania?

Jurij Besarab (60) do okupácie pracoval ako programátor v jednej z miestnych bánk. Po príchode Rusov ju zatvorili.

„Keď prišli ruskí okupanti, stratili sme spojenie s domovskou bankou z Odesy. Nemali sme internet a nefungovala nám ani ukrajinská mobilná sieť. Museli sme si kúpiť ruské SIM karty. Takto sa fungovať nedalo. V banke sme stihli aspoň dôležitú techniku schovať do podzemia. Tam ju Rusi našťastie nenašli,“ hovorí Jurij. Rabovanie sa stalo bežnou súčasťou ruskej okupácie.

Jurijova manželka sa po invázii dostala na Slovensko, syn študuje v Česku. Jurij odísť nechcel. Na proukrajinské protesty s ukrajinskou vlajkou na Námestí slobody chodil, kým do ľudí Rusi nezačali hádzať granáty a nezačali miznúť prví ľudia.

Život v meste sa s príchodom ruskej armády radikálne zhoršil. Jurij bol svedkom toho, ako ľudia pravdepodobne z ruskej tajnej služby vyvalili pri pátraní dvere do jedného z bytov.

Z obchodov zmizol tovar, potom ho nahradili predražené a nekvalitné ruské výrobky. „Ja som ale nechcel odísť,” hovorí vo svojom byte neďaleko Dnipra, odkiaľ prichádzajú neustále salvy.

Snajperi spoza Dnipra

Na vlastné oči a uši sa o neutíchajúcej ruskej kanonáde presvedčíme, keď sa vyberieme k slávnemu Antonivskému mostu. Ukrajinci ho zničili, aby postupne odrezali ruských vojakov od zásobovania a vytlačili ich z mesta. Táto taktika bola úspešná a Ukrajinci sa nádejajú, že podobne vyženú Rusov z ďalších miest na ľavom brehu rieky Dnipro.

Do veľkej miery aj vďaka presným HIMARS-om, ktoré zničili v meste niekoľko základní ruských vojakov a kadyrovovcov. „Jedna takáto základňa je hneď za budovou miestnej vlády, ktorú obsadili Rusi, a druhá na začiatku mesta, tú obsadili kadyrovovci,“ rozpráva Dmitrij Pletenčuk, ktorý za armádu komunikuje s novinármi.

To, že Rusi, ktorí utiekli za Dnipro, teraz terorizujú mesto ostreľovaním spoza rieky, je podľa neho jediná vec, na ktorú sa zmôžu. „Delostrelectvo je pre nich lacné. Keď ich vytlačíme, začnú strieľať po meste zo systému S-300 a Smerčov, tak ako to donedávna robili, keď z Chersonu ostreľovali Mykolajiv,“ vraví Pletenčuk.

Ostreľovanie Mykolajiva nepresnými raketami S-300 upravenými na typ zem-zem sme zažili v auguste. Vtedy sa do Chersonu kontrolovaného Rusmi nedalo dostať, teraz to už ide.

Je to apokalyptická cesta: väčšina rodinných domov je v ruinách, ani jedna benzínová pumpa medzi Mykolajivom a Chersonom nezostala celá. Dediny sú úplne zničené delostreleckou streľbou, keď na seba pálili obe strany.

V Antoninovke, hneď za Chersonom ukrajinskí vojaci každého rýchlo otočia, z druhej strany Dnipra totiž strieľajú ruskí snajperi a mínometníci. Z dobrých záberov zbombardovaného mosta nič nie je, na zástave sme však stretli dôchodkyňu Larisu. V bojovej zóne čakala na autobus, ponuku odviesť sa autom prijíma.

„Kam by som šla,“ odpovedá jednoducho, keď sa jej spýtame, prečo sa nenechala evakuovať ako mnohí obyvatelia mesta a okolitých obcí. Niektorí aj riskantnou plavbou loďkou cez Dnipro. Jej dom zasiahli uprostred dňa o tretej popoludní ruské strely a zničili jej všetky dvere. Odohralo sa to v deň, keď sme dorazili do mesta.

Chudoba sa nedá prehliadnuť

„Ťažko povedať, koľko obyvateľov odišlo z Chersonu, na konci mesiaca sa to bude dať zistiť, keď porovnáme, koľko odpadu sa vyviezlo,” hovorí ukrajinský prokurátor Manko.

Jedna vec je viditeľná na prvý pohľad. V meste je veľa chudoby,  stretávame veľa ľudí, ktorí prosia o finančnú pomoc,. V centre mesta na Námestí slobody, kde na začiatku ruskej okupácie protestovali odvážni Ukrajinci, sú dnes „strediská nezlomnosti“. Tak volajú miesta, kde je teplo, internet a jedlo pre tých, čo to potrebujú.

Vedľa stojí mobilný vysielač, pretože s internetom a mobilným signálom sú stále problémy.

Programátor Jurij Basarab si stále nemôže naladiť ukrajinskú televíziu, zato však už nemusí používať VPN, aby sa dostal k ukrajinským správam a zaspáva pri počúvaní ukrajinského rádia.

„Mnohí nedostali dlhé mesiace dôchodky poštou,“ hovorí Jurij. Banka už po oslobodení funguje a on znovu programuje.

„Život sa pomaličky vracia do normálu. Už máme čoraz častejšie elektrinu, čiastočne sa opravuje zničená infraštruktúra, ktorú Rusi pred odchodom zámerne zničili, a dokonca sa kúri. Jediné, čo nám robí problémy, je to ostreľovanie spoza rieky,” vraví Jurij a nalieva nám hroznovú šťavu zo svojho vinohradu.

V meste večer platí zákaz vychádzania a „suchý zákon“. Keď Jurij otvára španielske sardinky, ktoré doviezla charitatívna organizácia, ozve sa výbuch a zachvejú sa okná. V okolitých panelákoch sa nesvieti. Nie je to však výpadok prúdu. Je to tma bytov, z ktorých ľudia ušli pred ruským terorom.