Nick Thorpe z BBC: Maďarsko môže vďaka Orbánovi opäť skončiť na nesprávnej strane histórie
Keď maďarský premiér vchádza na rokovanie a počuje jeho otázku, odpovedať začne slovami, „Hi Nick, how are you?“
Osobne sa spoznali pred vyše tridsiatimi rokmi. Napriek tomu musí spravodajca BBC Nick Thorpe často preklenúť prvotnú nedôveru maďarských respondentov na vidieku aj v mestách, lebo ho vládni politici vykresľujú ako zástupcu zlých zahraničných médií.
Thorpe sám už dnes Viktora Orbána vníma tak trochu ako komixovú postavičku, Asterixa, vždy pripraveného na novú bitku a dobrodružstvo. „Niekedy sa mi zdá, že ho neporazí opozícia, neporazí ho EÚ, on napokon porazí sám seba,“ povedal v rozhovore pre Denník N.
Do Maďarska ste prišli ako novinár na voľnej nohe v roku 1986, bez finančnej istoty a so všetkými rizikami studenej vojny. Prečo ste si vybrali práve tento región?
Inšpirovali ma udalosti okolo Gorbačova. Moja úplne prvá novinárska cesta viedla do Moskvy, práve v tom čase ho zvolili do čela komunistickej strany. Mladí Rusi ma presviedčali, že on všetko zmení. Zdalo sa mi preto logické, začať s prácou zahraničného spravodajcu práve za železnou oponou. Mnohí ma odhovárali, že ma hneď vyhostia ako špióna a nepriateľa režimu. Skutočne som veľmi skoro začal objavovať vzťah s mocou a robím to dodnes. Hoci mám za sebou váhu BBC, dlhé roky reportérskej praxe, niekoľko kníh a dokumentov, v istom zmysle je moja úloha rovnaká ako koncom 80. rokov: zdvorilo, ale pevne konfrontovať vládnu moc.
Nikdy ste za ten čas neuvažovali o tom, že sa vrátite do Británie alebo sa presťahujete niekde inde?
Manželke som to navrhoval. Vzali sme sa v roku 1991, a už ako spravodajca BBC som mohol ísť ďalej, do Moskvy, Pekingu. Ale ona povedala, v žiadnom prípade, ak budeme mať deti, mali by mať domov. A to bol koniec mojich úvah o cestovaní po celom svete ako zahraničný reportér. Ale neľutujem to, myslím, že mala pravdu, máme päť synov, sú dospelí, vyrastali s pocitom, že sú slobodní a že ich podporujeme.
Ale asi nezostali žiť v Maďarsku, však?
Jeden ešte zostal. Hrozím sa momentu, keď celá moja rodina odíde a ja budem ďalej ako taký blbec novinár reportovať o tejto malej krajine v strednej Európe. Ale to len žartujem, stále sa mi v Maďarsku páči.
V knihe 89: Unfinished Revolution opisujete moment, keď ste sa vracali po strastiplnej ceste z Ceaușescuovho Rumunska a po prekročení hraníc ste pocítili nesmiernu úľavu, že ste v Maďarsku. Dnes sa pri jeho zmienke asi ľuďom ako prvé nevybaví „nádych slobody“, čo myslíte?
Maďarsko je stále demokraciou a stále celkom dobre fungujúcou krajinou. V Budapešti aj mnohých ďalších mestách sa žije dobre, najmä ak máte peniaze. Maďari stále môžu publikovať v médiách, ktoré sú veľmi kritické k vláde. Tie médiá však majú veľmi obmedzený prístup k peniazom z reklamy aj k informáciám. Nepustia ich na tlačové konferencie, počas pandémie nemohli ísť do nemocníc, takže sa dá ťažšie informovať nezávisle a nestranne o tom, čo sa deje. Keďže opozícia v parlamente je dlhodobo slabá, akýkoľvek kritický hlas z médií, snaha poukázať na to, čo vládni politici povedali včera a čo robia dnes, je vnímaná v duchu: kto nie je s nami, je proti nám. Paradoxne, v Maďarsku po potlačení revolúcie v roku 1956 znel opačný slogan, aby bola komunistická strana prijateľnejšia pre verejnosť: kto nie je proti nám, je s nami. Ale bojovný politik Orbán tú frázu otočil. Vládna strana vyvoláva dojem, že je ohrozenou minoritou, na ktorú každý útočí: domáci kritici, zahraniční reportéri ako ja, Brusel, európski politici. Dojem raneného Maďara, nepochopeného svetom. To je veľmi efektívne využívaná psychológia obete a vracia sa až k Trianonskej zmluve.
Aj u nás nedávno vzbudila krátky rozruch šálová aféra, keď premiér Orbán pózoval s mapkou Veľkého Uhorska. Ešte stále tá hra so symbolmi v Maďarsku funguje?
Funguje to na časť jeho voličov. Viktora Orbána poznám veľmi dlho, nie je iredentista, nepošle maďarské tanky k slovenským hraniciam, aby získal späť stratené územie. Je to odkaz
