Nedeľná nekázeň: Vianoce T. S. Eliota 

T. S. Eliot patrí medzi prelomové osobnosti 20. storočia. Jeho kultová báseň „Pustatina“ bola manifestom rodiaceho sa modernizmu. V novej fragmentárnej poetike Eliot našiel jazyk pre bytostnú vykorenenosť moderného človeka. Stal sa apoštolom skeptikov.

Päť rokov po publikovaní Pustatiny Eliot prijal krst v zamknutom prázdnom kostole a pripojil sa k historickej komunite viery. V tom istom roku napísal báseň s vianočnou témou: „Púť mágov“. Báseň je metaforou cesty, na ktorú práve vykročil. Eliotove Vianoce nás zaskočia. Nečakajú nás tu tradičné obrazy: z veršov vanie chlad, existenciálna samota a temnota tajomstva, v ktorej púť Mágov vrcholí.

Eliot si kladie na tvár masku mágov, aby spoza nej prehovoril vlastným hlasom: Osady sa správali nevraživo a mestá nepriateľsky. / Napokon sme radšej cestovali celé noci / spali sme len úchytkom / v ušiach nám zneli hlasy / hovorili nám, že tá púť je bláznovstvom. Keď sa Mágovia vrátia domov, zistia, že i niekdajší domov sa im stal cudzinou. Vrátili sme sa do svojich krajín, do svojich kráľovstiev, / a nenašli sme pokoj v obvyklých povinnostiach, medzi cudzími ľuďmi držiacimi sa svojich bohov.

V ponurých veršoch počujeme ozvenu „Pustatiny“. Svet osihotenosti, márnosti a tápania. Taký bol Eliotov život: Vnuk unitárskeho misionára, ktorý už v detstve zavrhol pragmatickú vieru rodičov. Nespokojný študent Harwardu fascinovaný budhizmom, študent a chránenec Bertranda Russela. Muž neurotickej Angličanky, ktorá roky pred jeho očami mizla v tme psychickej choroby. Avantgardný básnik, bankový úradník, večne neistý chorľavý muž, odcudzený svetu, ktorého zmysel sa vyprázdnil. Taký bol pre človeka s citlivosťou Eliota svet medzi dvoma vojnami. Včerajšie vojnové polia zmizli v hmle, no základy sveta sa už otriasali v tušení novej vojny. Na obzore sa vynárali utopické totalitné ideológie: nacizmus a komunizmus. Mnohí intelektuáli podľahli ich zvodom. Medzi nimi i Eliotovi blízki priatelia. O šesť rokov neskôr Eliot v knihe „Idea of Christian society“ napísal: Ak nechcete mať Boha, budete sa musieť skloniť pred Hitlerom alebo Stalinom. Boli azda toto tí cudzí bohovia, ktorým autor Púte mágov odmietol slúžiť? Odmietol sa pridať napravo i naľavo, nedôveroval žiadnej politickej teórii. Nie div, že útočisko napokon našiel v Ježišovom „kráľovstve pravdy, ktoré nie je z tohto sveta“.

V čase, keď komponoval Pustatinu, sa Eliot Stepanovi Spenderovi zdôveril s úmyslom stať sa k budhistom. Krst v prázdnom kostole pre Eliota nebol iba výmenou svetonázorovej konfekcie. Hľadal mystickú jednotu s Bohom. Jeho viera vytryskla z hlbín skeptickej mysle. Najvyšší cieľ civilizovaného človeka, napísal, je zjednotiť, hlboký skepticizmus s hlbokou vierou. V eseji o Bertrandovi Russelovi, niekoľko mesiacov pred krstom, poznamenal: Pán Russel verí, že keď zomrie, zhnije. Ja sa s takouto istotou nedokážem prihlásiť k žiadnemu presvedčeniu.

Mágovia doputujú k cieľu. Eliot im do úst vloží podivné slová: Boli sme tou cestou vedení k Narodeniu alebo k Smrti? Určite to bolo Narodenie / mali sme dôkazy a žiadnu pochybnosť. / Vídaval som narodenie i smrť, no myslel som si, že sú odlišné, toto Narodenie však / bolo pre nás ťažkou trpkou agóniou ako Smrť, naša smrť. / 

Čudné vyvrcholenie: Svetlá Vianoc sa v ňom miešajú s tmou Veľkej noci. Počujeme tu ozvenu Ježišových slov: Ak pšeničné zrnko neodumrie, zostane samo, no ak odumrie, prinesie nový život.

Tému „zrodenia zo smrti“ bude Eliot rozvíjať vo svojej najlepšej poézii: V mojom počiatku je môj koniec. Tak znie prvý verš básne East Coker: V mojom konci je môj počiatok. Tým veršom sa báseň končí. V centre básne narazíme na tajomné slová: Ak sa máš dostať k tomu, čo nepoznáš / musíš ísť cestou, ktorá je cestou nepoznania. /Ak máš mať to, čo nemáš, / musíš ísť cestou pozbavenia. / Ak sa máš dostať k tomu, čo nie si, musíš ísť cestou, na ktorej nie si. 

Virginii Woolfovej sa Eliot pokúsil vysvetliť zmysel modlitby takto: Ide o koncentráciu myšlienok a emócií na transcendentnú Prítomnosť. Ponorený v modlitbe človek býva tou Prítomnosťou celkom pohltený. No práve takéto zaujatie človeka bytím, ktoré ho presahuje, v ňom znovu zjednocuje rozbité vedomie samého seba. 

To sú Eliotove Vianoce – mystický zostup k prameňu, kde sa všetko, kým som, končí i začína. Alebo, povedané jeho vlastnými veršami: S obrazom tejto Lásky a hlasom tohto Volania / neustaneme v hľadaní / a cieľom všetkého nášho hľadania / je dosiahnuť bod, odkiaľ sme vyšli, a poznať to miesto po prvý raz.