Nezávislí poslanci a politika narcizmu

„To, že som sa stala nezávislou, len odráža fakt, že som takou vždy bola.“ Túto vetu nevyslovila nezávislá poslankyňa Slavěna Vorobelová, ktorej hlasovanie môže v utorok rozhodnúť, či padne vláda Eduarda Hegera alebo nie.

Vyslovila ju americká senátorka za štát Arizona Kyrsten Sinema, ktorá v piatok minulý týždeň ohlásila, že odteraz nebude senátorkou za Demokratickú stranu, ale len sama za seba. Spôsobila tým rozruch, lebo Demokrati budú mať v Senáte neistú väčšinu. A nahnevala veľkú časť svojich voličov v Arizone.

Komentátorka New York Times Michelle Goldberg označila rozhodnutie senátorky za „politiku narcizmu“. To je definícia, ktorá sa dokonale hodí aj na nejedného slovenského poslanca a poslankyňu. Práve takíto narcistickí poslanci budú v utorok rozhodovať o osude Hegerovej vlády.

Predvídať výsledok je rovnako zbytočné ako predvídať výsledky zápasov na futbalových majstrovstvách sveta, ktoré sa končia penaltovým rozstrelom. Rozhodne vždy jeden úplne náhodný hráč, ktorý nedá z jedenástky gól.

Tu sa však podobnosť s futbalom končí, lebo kým futbalové tímy sa snažia o premyslenú taktiku a spoluprácu, v slovenskom parlamente víťazia hráči, ktorí hrajú len za seba. Ak Hegerova vláda vďaka nim prežije, nebude to jej zásluha, rovnako ako nebude jej vina, ak padne. Ona totiž o svojej budúcnosti nerozhoduje. Rozhodnú o nej nezávislí poslanci, ktorí budú hlasovať vo vlastnom záujme a do poslednej chvíle čakajú na najlepšiu ponuku. Svedomie, o ktoré by sa podľa ústavy mali opierať, im neprisudzujme, nevedia, čo to je.

Voľné radikály

Slovenská tradícia nezávislých poslancov, ktorá sa začala už za éry Vladimíra Mečiara, je v strednej Európe ojedinelá. Aj u našich susedov sa občas stane, že niektorý poslanec sa odtrhne od materskej strany, ale je to skôr výnimka, kým na Slovensku je to takmer pravidlo. V súčasnom slovenskom parlamente je ich počet rekordný, lebo doň musíme započítať aj poslancov Hlasu Petra Pellegriniho, ktorí sa odtrhli od Smeru, a tiež fašistov, ktorí sa odtrhli od ĽSNS. Odtrhli sa teda aj od svojich pôvodných voličov, mnohí im to však – na rozdiel od voličov Kyrsten Sinema v Arizone – nevyčítajú a idú za nimi.

Ale kým poslanci Hlasu sú aspoň trochu predvídateľní, najväčšou skupinou sú poslankyne a poslanci, ktorí sa správajú nepredvídateľne. Sú ako voľné radikály. To je termín z chémie a sú to vysoko reaktívne a nestabilné molekuly s chaotickým správaním. Výsledkom je „politika narcizmu“ úplne odtrhnutá od voličov.

Normálne politické prostredie takýchto ľudí vypudzuje, lebo s nimi sa politika robiť nedá. Na Slovensku však majú bohatú živnú pôdu v politických stranách, ktoré stranami vlastne nie sú. Sú to v podstate skupiny voľných radikálov, ktoré držia pokope len dovtedy, kým sa ich vlastný záujem kryje so skupinovým. Napokon, najžiarivejším príkladom voľného radikála je predseda skupiny zvanej OĽaNO Igor Matovič.

Všimnite si, že tí nezávislí poslanci, od ktorých závisí osud Hegerovej vlády, hovoria len o sebe a nezmieňujú politické strany, aj keď ich formálne zastupujú. Tomáš Taraba a bratia Kuffovci sú najvyšší funkcionári strany Život – NS, ale o tejto strane od nich nepočujete a zjavne sa nepýtajú členov strany či jej predsedníctva (ak nejaké existuje), ako majú hlasovať. Rozhodujú sa podľa svojho – prepytujem – svedomia.

Vorobelovej 15 minút slávy

Slavěna Vorobelová sa dostala do parlamentu len v apríli tohto roka ako náhradníčka za odsúdeného Mariana Kotlebu. Na 16. miesto na kandidátke fašistov sa predrala ako predsedníčka strany, o ktorej ste možno nikdy nepočuli a volá sa Národná koalícia. Vzápätí ju jej spolustraníci v novembri 2019 zvrhli a vylúčili.

Vorobelová je typická predstaviteľka „politiky narcizmu“. Ako sama hrdo píše na svojom blogu, je o ňu teraz veľký záujem, lebo sa stala „jazýčkom na váhach“ a dôvod je ten, že je nezávislá a „mne nikto nerozkáže, ako mám hlasovať, ja sa nemusím rozhodovať podľa ‚vyššieho cieľa‘ strany“.

Podľa čoho sa teda bude rozhodovať? „Podľa svojho najlepšieho vedomia a presvedčenia… a podľa toho, aké informácie sa ku mne do času samotného hlasovania dostanú,“ píše. Netreba si robiť ilúzie o kvalite jej úsudku, lebo napríklad presvedčeného konzervatívca, ministra Karla Hirmana, považuje za predstaviteľa liberálnych „ultras“.

Je zbytočné pokúšať sa predvídať, či Hegerova vláda padne alebo nie. Dôležité je len to, že v skutočnosti prišla o legitimitu už pred niekoľkými mesiacmi, keď sa jej nepodarilo udržať v koalícii SaS. Odvtedy prežíva len vďaka voľným radikálom, čím vydláždila cestu politickému narcizmu a uvrhla slovenskú politiku do chaosu, z ktorého sa krajina bude spamätávať ešte veľmi dlho, ak vôbec.