Hrozbou slovenskej demokracie nie je hlúpy volič, ale politické strany a ich fungovanie

Autor je prezident Nórsko-slovenskej obchodnej komory

Mnohí sa v týchto dňoch zamýšľajú nad tým, prečo demokratický politický systém na Slovensku nefunguje. Problém pomenovala aj prezidentka republiky, keď pred poslancami parlamentu otvorene vyjadrila obavu, že slovenská demokracia môže byť v ohrození. Dôvodom tejto hrozby je nedôvera obyvateľstva k svojim politikom a fungovaniu štátu.

Úbohý stav slovenského politického systému prekvapivo ilustruje porovnanie s Nórskom. Takmer rovnaký počet obyvateľov, podobná história a v mnohom aj mentalita. Zásadným rozdielom je však parameter blahobytu a peňazí. Bez urážky, Nórsko ako bohatá krajina s priemernou mesačnou mzdou 5079 eur, Slovensko neporovnateľne chudobnejšie s 1291 eurami za mesiac, teda takmer štyrikrát menej. Slovensko napriek fungujúcemu hospodárstvu s dlhmi, Nórsko s 11 657 miliardami nórskych korún (1 165 700 000 000 €) – alebo, ak chcete, s viac ako tisíc miliardami eur v štátnom investičnom fonde z predaja ropy a plynu. Ktoré sa nerozkradli ani nezmizli v zahraničí, ale zostali doma pod dohľadom nórskej národnej banky, lebo majú byť príjmami aj pre budúce generácie Nórov.

Chudobnejší dáva viac

Nórsky politický systém je veľmi podobný slovenskému. V parlamente je zastúpený podobný počet politických strán, mnohé z nich majú podobné názvy ako na Slovensku. Štát ich podporuje jednak formou príspevku na ich bežné fungovanie, ale rovnako ako na Slovensku aj príspevkom po voľbách podľa počtu získaných hlasov. Práve tento parameter je mimoriadne dobrým faktorom na porovnanie nefunkčného slovenského a funkčného nórskeho politického systému. Údaje o počte členov a výške štátnych príspevkov, ktoré nebolo celkom jednoduché nájsť, sa týkajú obdobia okolo roku 2021, keďže nórsky systém financovania politických strán je na rozdiel od slovenského nielen transparentnejší, ale sa priebežne aktualizuje a zverejňuje.

Po posledných voľbách v bohatom Nórsku si celkovo 14 politických strán rozdelilo 95 miliónov NOK, teda asi 9,5 milióna eur. Najviac dostala strana Arbeiderpartiet – Sociálnodemokratická strana pracujúcich, celkovo 3,1 milióna eur. Po posledných voľbách na chudobnom Slovensku si celkovo 10 politických strán rozdelilo štátny príspevok 11,7 milióna eur. Najviac dostalo víťazné OĽaNO – 3,34 milióna. Všimnite si, že bohatý nórsky štát dal svojim politickým stranám v jednej z najdrahších krajín v Európe o 1,2 milióna eur menej ako zadlžené a chudobnejšie Slovensko. Víťaz slovenských volieb založený pred 11 rokmi dostal viac peňazí ako nórska politická strana, ktorá tu funguje 135 rokov.

Kde sú členovia?

Ešte absurdnejší obraz sa vytvára, keď porovnáme členské základne týchto dvoch politických strán: Nórska strana pracujúcich mala 44 918 členov, štát jej po voľbách v prepočte na člena prispel sumou 69 eur. OĽaNO malo podľa dostupných údajov členov 45 a tak príspevok príspevok na jedného činí neuveriteľných 74 222 eur.

Zaujímavé je tiež pozrieť sa na počet ľudí, ktorí sú politicky angažovaní a sú aktívnymi členmi politických strán: V Nórsku je to takmer 172 tisíc občanov, na Slovensku len 25 tisíc, teda menej ako sedemkrát. Čo do počtu členov najväčšia slovenská politická strana Smer so svojimi 13 tisícimi členmi by sa v Nórsku dostala až na siedme miesto a je takmer 3,5 krát menšia ako nórska sociálna demokracia.

Z týchto údajov je tiež zrejmé, že na Slovensku existujú čo do počtu členov len dve štandardné strany – Smer a KDH. Tieto majú relatívne skromnú, ale normálnu členskú základňu, o ktorú sa môže opierať a z ktorej môže vychádzať politické smerovanie strany a jej práca. Zjednodušene by sa dalo povedať, že politicko-spoločenský systém v Nórsku ovplyvňuje viac ako 172-tisíc ľudí, na Slovensku 25-tisíc. Keď sa pozrieme na súčasnú vládnu koalíciu (OĽANO, Sme rodina a Za ľudí), o osude päťmiliónovej krajiny rozhoduje podľa počtu straníckych členov len dvetisíc ľudí.

Takmer žiadne normálne strany

Prečo je to dôležite? Nuž preto, lebo v štandardnej demokracii má politická strana svoju základňu, ktorá volí vedenie a formuje politickú agendu. Čím väčší členský záber, tým viac pohľadov, viac rozumných hláv, ktoré zostavujú politické programy, a tie sú potom súčasťou spoločenskej objednávky zo strany voličov. Vedenie strany, jej predseda či predsedníčka, je výsledkom úvah a rozhodnutí množstva straníkov, ktorí svoje vedenie nielen riadne volia, ale dávajú mu mandát prezentovať a presadzovať politické ciele, ktoré formuje celý stranícky aparát. Jednoducho, nie je to len otec zakladateľ pri pohári vína.

Na Slovensku je to naopak. Strana nevzniká a nefunguje zdola, ale je produktom jedného človeka či pár ľudí, ktorí stranu založia tak, že sa inštalujú do predsedníckych funkcií a následne si hľadajú členskú základňu, ktorá by k nim bola lojálna. Vlastne ani veľmi nehľadajú, lebo táto by ich mohla ohroziť zvnútra, pokiaľ by sa reálne začala aplikovať stranícka demokracia. Výsledkom je, že na Slovensku takmer neexistujú normálne politické strany, ako ich vidíme v štandardných demokratických systémoch.

Nemá ich kto korigovať

Slovenská politická strana nemá spravidla viac ako 10 rokov, vzniká ako projekt ambície jednotlivca, ktorý sa buď nepohodol so svojím bývalým straníckym šéfom, lebo tento sedel na predsedníckej stoličke donekonečna, alebo sa nový líder vynoril zboku, odnikiaľ, podporený finančnými záujmami, ktoré by rady ovplyvňovali politickú moc. V predsedníctvach slovenských politických strán nesedia teda šikovní profesionálni politici, ktorých od mladi cez stranícke mládežnícke organizácie školili a vzdelávali, ktorých stranícke konferencie a práca v teréne s ľuďmi naučili politickému remeslu. Sedia tam často lišiaci alebo racionálni taktici, sami sebou alebo inými vyhlásení za géniov, amatéri a zabávači, čo nemajú politickú agendu delegovanú členskou základňou.

Majú však svoje vlastné či skupinové záujmy, ku ktorým si politickú agendu musia vymýšľať. Častokrát potom v jednom a tom istom politickom programe nájdete nielen nesplniteľné populistické sľuby, ale aj zmes hviezd a nezmyslov, ekonomických absurdností, moralizovanie či šírenie nenávisti a strachu. Prečo? Lebo slovenskí politici nemajú okolo seba širokú členskú základňu, ktorá by ich kontrolovala a korigovala, ktorá by ich cez bežných členov orientovala v realite a upozorňovala ich na potreby spoločnosti.

Bez možnosti rastu

Aj zdanlivo štandardné politické strany – ako napríklad SaS – sú na míle vzdialené tým západným. Táto strana má 229 členov a po 13-ročnej existencii stále toho istého predsedu, ktorý síce tvrdí, že nie je prilepený na nijakej stoličke, ale na jednej očividne je. Porovnateľná liberálna strana v Nórsku – Venstre – vymenila za 30 rokov existencie piatich predsedov, konzervatívna pravica Høyre troch. Priemerná dĺžka výkonu funkcie predsedu politickej strany v Nórsku je 6,8 roka. Má to svoju logiku, lebo vedenie strany musí byť neustále v maximálnom nasadení, vynakladá obrovskú energiu na svoju prácu, ktorá sa často blíži k násobkom bežného pracovného času – bez víkendov a dovoleniek. Toto prirodzene vedie k opotrebovaniu a postupnej strate náboja akéhokoľvek génia. Navyše každý politik sa časom opozerá, volič chce nové tváre a nové vízie.

Okrem toho musí politická strana ponúkať svojim členom aj možnosť kariérneho rastu. Nasadenie a usilovnosť sa odmeňuje prístupom k moci a rozhodovaniu. V prípade SaS to aktuálne dokumentuje odchod podpredsedu strany Martina Klusa. Táto strana evidentne nevytvára dostatočný priestor odlišným politickým názorom a nedokáže kľúčových predstaviteľov vo vedení nielen počúvať, ale ani presvedčiť. SaS jednému zo svojich najtalentovanejších politikov, za ktorého by sa nemuseli hanbiť v nijakej západnej demokracii, neponúka adekvátne profesionálne politické miesto.

Pri všetkej úcte k Ivanovi Korčokovi, ktorý je nesporne vynikajúcim diplomatom, sa mal pri formovaní vládnej koalície ministrom zahraničných vecí stať práve Martin Klus. Mal ho tam dôsledne presadzovať jeho predseda strany, ktorý by mal byť pyšný na fakt, že SaS má takýchto profesionálov. Vedenie ministerstiev patrí politikom, nie rezortným odborníkom. Dnes je jasné, že Klus by funkciu ministra s prehľadom zvládol. Dá sa len špekulovať, či mu ju jeho predseda nedoprial aj preto, že by rovnako dobre zvládol funkciu predsedu SaS. Výsledkom je odchod výnimočne talentovaného politika z vlastnej strany a jej opakované oslabenie, namiesto 229 členov ich bude teda asi 228.

Chronická degenerácia slovenských politických strán je spôsobená ich štruktúrou a nefunkčnosťou, chýbajúcim poslaním a víziami. Nezachráni ich ani luxusné štátne financovanie nad miestne chudobné pomery, lebo ono samo z nich robí rodinné záujmové mocenské klany či politické firmy.

Niekto by predpokladal, že za tridsať rokov demokratického fungovania Slovenska došlo k vybudovaniu štandardnej a stabilnej základne politických strán. Opak je však pravdou. Výsledkom je zdeformovaný kvázi systém, ktorý ohrozuje demokratický spoločenský vývoj. Zmeniť ho už nedokáže občan, ale len samotné politické strany. Napríklad budovaním širšej členskej základne, ktorej minimum by nemalo byť stanovené zákonom, ale logickým očakávaním: pri stranách s preferenciami nad 10 percent minimálne s desaťtisíc radovými členmi. Pri strane Hlas to znamená, že by nemala mať 1500, ale 15-tisíc členov. To isté platí pre SaS či Progresívne Slovensko, ak im naozaj ide budovanie štandardného demokratického spoločenského systému.

Problémom, ktorý ohrozuje demokratický vývoj na Slovensku, nie je hlúpy volič, ktorý volí zle, ktorý nemá pamäť a nevie sa orientovať. Problémom sú samotné politické strany, lebo nemajú ani dôveru, ani oporu obyvateľstva, sú od neho odtrhnuté. Nemajú reálnu členskú základňu reprezentovanú bežným občanom, fungujú viac na princípoch štátom dotovaných súkromných firiem než demokratických a spoločensky prospešných politických strán a hnutí.