Denník N

V tričku s Putinom by som do Všechnopárty nikoho nepustil, hovorí Karel Šíp. Inak však politiku do zábavy neťahám

Karel Šíp. Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Karel Šíp. Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

„Krízy prejdú a zase nejako bude,“ hovorí Karel Šíp. „Možno to na mňa časom doľahne horšie, ale stále sa niečo deje.“ Do svojej tolkšou Všechnopárty, ktorú moderuje už osemnásť rokov, súčasné krízy ani politiku neťahá, ale za mladých hercov v tričkách na podporu Ukrajiny sa rázne postavil.

Vydáva knihu svojich úvah, na cestách autom si pochvaľuje, že algoritmy poznajú jeho hudobný vkus, a v rozhovore sa pozerá do spätného zrkadla.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

  • či bol niekedy „smutný“ klaun;
  • či nejako zmenil postoj k Jaromírovi Nohavicovi;
  • prečo by do Všechnopárty nepustil nikoho v tričku s Putinom;
  • ako si spomína na Jiřího Schelingera;
  • vďaka čomu stále prežíva „ideálne obdobie“;
  • ako sa stavia k prezidentským voľbám;
  • ktoré roboty mu zlepšujú život.

Nedávno vám vyšla ďalšia kniha Krotiteľ splašených myšlienok. Píšete priebežne alebo nárazovo?

Nepíšem priebežne, píšem cez letné prázdniny. My, čo robíme túto profesiu, máme úplne voľné prázdniny, keď sa nič netočí, nie sú žiadne vystúpenia, žiadne zájazdy…

Keď som písaval pesničkové texty, snažil som sa prácu zhromažďovať tiež na leto. Leto je pre mňa inak ničnerobenie. A to ja nemám veľmi rád, hlavu treba nejako zamestnávať.

Aby ste nevyšli z tempa?

V podstate áno. Trávim leto na chalupe, ale nie som z tých, ktorí sa radi rýpu v zemi alebo niečo vyrábajú či opravujú, maximálne si idem zahrať tenis. Takže písanie je pre mňa to najlepšie, čo môžem robiť.

Tak pred časom vznikla moja prvá knižka. A mala asi celkom úspech, takže vydavateľstvo prejavilo záujem o ďalšiu, tak píšem v posledných rokoch každé prázdniny. Je to vlastne taká terapia. Chata, leto… Väčšinou som tam sám, chlapec je niekde preč, má devätnásť, manželka chodí do práce. Tak si uvarím kávu, sadnem si na záhradu, otvorím si notebook a čokoľvek mi napadne, píšem.

Nedokázal by som napísať príbeh alebo román. Mňa baví, keď je to z každého rožku trošku, také fejtóny, drobné úvahy. Ale musím mať úlohu. Keď to na jar sľúbim, v lete to napíšem. Už sa na to nevykašlem.

V akom zmysle je to pre vás terapia?

Zamestnávam si hlavu. Pred rokmi som písaval texty piesní, scénky. Teraz však robím už osemnásť rokov improvizačnú tolkšou, písanie mi chýba. Má to na mňa liečebné účinky. Neberiem seba ani to písanie nijako veľmi vážne. Letí okolo mňa nejaká spomienka alebo len pojem, ktorý ma prekvapí, tak pustím myšlienky na špacír…

A písaním ich potom krotíte. 

Presne tak.

V knihe je kapitola o Jiřím Schelingerovi, ktorý tragicky zahynul v tridsiatich rokoch. Tá kapitola je tiež písaná vaším typickým ľahkým tónom, ale má melancholické zafarbenie, ktoré sa mi páči. Premýšľala som o jednej z posledných viet, v ktorých píšete, že ste ho mali hrozne rád, ale nestihli ste mu to povedať. Keď ste si to uvedomili, snažíte sa ľuďom také veci hovoriť včas?

To takto nedokážem posúdiť. Jirka z našej kapely odišiel zo dňa na deň k Ringovi Čechovi. Niesli sme to ako ťažkú ujmu, žiadnu náhradu sme nenašli, kapela sa rozpadla… S Jirkom sme potom spolu nehovorili, nestretávali sme sa. A on potom náhle zomrel.

Ale keď naňho spomínam, mám pred očami leto v Bulharsku v roku 1972, kde sme ako kapela hrali na terase pre rekreantov. A trávili sme spolu dvadsaťštyri hodín denne.

To bolo intenzívne. Izbu mal vedľa mňa, jeden bez druhého sme nešli ani na raňajky. Vtedy som ho spoznal ako skvelého chalana… Potom sa z neho stal rocker a už mi zmizol z dohľadu. Nakoniec som mu odpustil, ale už nejako nebol dôvod mu hovoriť, že ho mám rád. Už nenadišla tá chvíľa, že by sme spolu niekde sedeli a ja by som mu povedal, že bol v jednom období dôležitou súčasťou môjho života… Lenže on tu zrazu nebol. Odišiel hrozne mladý.

Chápem. A dokážete to vôbec blízkym ľuďom povedať?

To už musí byť nejaká špeciálna situácia. Myslím si, že to dokážem. S citovými záležitosťami však neplytvám.

Rozumiem. Ale kamaráti odchádzajú…

A zakaždým je to ťažké. Nedávno Pepa Náhlovský. Osemnásť rokov sme spolu vystupovali po republike. Neboli sme dvojica, ale dávali nás často do jedného programu.

Bol som mu často blízko. V poslednom čase bolo naozaj hrozné vidieť, že ten človek vlastne odchádza. Nedalo sa mu pomôcť, nedalo sa tomu zabrániť, odchádzal pred očami. Stretávali sme sa len na tých štáciách. Byť tak blízko je strašné, bolí to. Ale na druhej strane to nie je také prekvapivé, čakáte to, je to neodvratné… Potom mi poslal fotku z nemocnice s kyslíkovou maskou na ústach. Je to smutné.

Snáď nikoho už neprekvapí, že mnohí komici a zabávači sú v skutočnosti introvertní, ba až plachí. Ale medzi najzábavnejšími a najvtipnejšími ľuďmi sú niekedy aj ľudia až chorobne smutní. Boli ste niekedy ten „smutný klaun“?

Ľudia majú stále predstavu, že človek

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie