Denník N

Príbeh Stužice: Najväčší slovenský prales sa zachoval vďaka prešibaným gazdom a premenlivým štátnym hraniciam

Prales Stužica. Foto – Soňa Mäkká
Prales Stužica. Foto – Soňa Mäkká

Stužica na slovensko-ukrajinsko-poľskej hranici je najväčším slovenským pralesom, ktorý je zapísaný aj v zozname Svetového dedičstva UNESCO. Nevyrúbali ju aj vďaka tomu, že postupne ležala v štyroch rôznych štátoch.

„Viaceré lokality na Slovensku sa zachovali vďaka tomu, že mali historické šťastie,“ začína svoje rozprávanie Juraj Vysoký z občianskeho združenia Prales. Pochádza z východného Slovenska a o tunajších pralesoch vie rozprávať veľmi dlho a veľmi zaujímavo.

Stužica na slovensko-ukrajinsko-poľskej hranici je najväčším slovenským pralesom, ktorý je zapísaný aj v zozname svetového dedičstva UNESCO. Juraj Vysoký pritom považuje za takmer isté, že prales by bol celý vyrúbaný. Stačilo, aby sa spoločenskohistorické udalosti odohrali len trochu inak.

Prales Stužica. Foto – Soňa Mäkká

Ako sa Stužici podarilo vyhnúť štandardnému osudu slovenských lesov? Väčšina našich pralesov sa zachovala len vďaka tomu, že ležia na nedostupných miestach, čo v prípade Stužice úplne neplatí.

Najprv o drevo v tomto lese nebol záujem. Neskôr preplávala dvoma svetovými vojnami, ležala v niekoľkých štátoch a hranice okolo nej sa zmenili vždy skôr, než stromy v nej stihol niekto vyťažiť. Počas druhej svetovej vojny v nej vyrúbali asi sedminu územia, no dejiny sa potom opäť pohli iným smerom.

Na zmenu hraníc stačila prísaha

Túru do Stužice začíname v najvýchodnejšej obci na Slovensku, Novej Sedlici. Oproti našej návšteve spred niekoľkých rokov zrekonštruovali a premiestnili ikonický Domček deduška Večerníčka do stredu obce. V obci sa dá aj pekne ubytovať a dobre najesť, čo nie je na Slovensku v mnohých navštevovaných turistických lokalitách štandardom. Cestovný ruch v Poloninách sa síce pomaly, ale rozvíja.

Nová Sedlica, východisko na túry na hrebeň Polonín a slovensko–ukrajinsko–poľské trojmedzie Kremenec. Foto – Soňa Mäkká

Návštevníkov sem láka geografická zaujímavosť, vrchol Kremenec, hraničný trojbod Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Ďalší si chcú prejsť hrebeňovku. Atraktívnym cieľom je však aj prales Stužica, cez ktorý sa dá urobiť zaujímavý okruh po vyznačených turistických chodníkoch.

Prales Stužica si môžeme predstaviť ako lievik. Jeho ľavú stranu tvorí hrebeň s kopcami Packova Kýčera, Temný vŕšok a Príkry. Končí sa kopcom Čierťaž na hlavnom hrebeni Bukovských vrchov, na slovensko-poľskej hranici. Hornú stranu lievika tvorí tento hlavný hrebeň až po hraničný trojbod Kremenec.

Pravá časť lievika kopíruje ukrajinsko-slovenskú hranicu, rezervácia Stužica siaha až po ňu. Hranica vedie po hrebeni, ktorý od Kremenca pokračuje ku kopcu Kálnica a potom na juh už bez geografickej logiky.

Takmer celé vnútro lievika je vyplnené pralesom, cez ktorý preteká potok Stužická rieka. Pretne hranicu a pokračuje ďalej na Ukrajinu ako potok Stužyc’ka.

Prales Stužica. Mapy.hiking.sk

Za čias Rakúska-Uhorska obce Stužica (Stužycja) a Nová Sedlica susedili v rámci jedného štátneho útvaru. Hranica medzi ich katastrami, ako to bežne býva, sa ťahala po bočnom hrebeni cez Temný vŕšok na Čierťaž. Dnes tadiaľto vedie zeleno značený turistický chodník.

Na hrebeni Bukovských vrchov sa nachádzali poloniny, horské lúky. Patrili už do katastra obce Stužica, tak ako celý záver doliny Stužickej rieky, ktorá sa neskôr vlieva do Uhu. Práve poloniny boli predmetom záujmu gazdov z Novej Sedlice pre kvalitné seno. Dreva mal každý dosť hneď za dedinou, tráva však bola vzácna. Neťažilo sa im teda kosiť a hrabať seno, hoci aj vo väčšej vzdialenosti. Stále to mali bližšie než gazdovia zo Stužice. Tým sa však, pochopiteľne, nepáčilo, že niekto iný užíva ich majetok. V roku 1853 vznikol spor.

Horská lúka, takzvaná polonina, v rovnomennom národnom parku. Foto – Soňa Mäkká

„Spory sa riešili tak, že župný sudca chodil na miesto činu a tam bolo treba svedčiť na Bibliu,“ hovorí Juraj Vysoký. Gazdovia vedeli, ako bude prísaha prebiehať, že sudca vyjde s nimi hore na lúky a bude sa ich pýtať, komu táto zem patrí. „Nasypali si teda ešte doma do čižiem vlastnú hlinu. Keď sa ich na lúkach pýtal, na čej zemi stoja, gazdovia prisahali na Bibliu, že na svojej. A neklamali.“

V roku 1859 bola vytýčená nová katastrálna aj župná hranica. Celý záver doliny Stužickej rieky nad Stužicou pripadol Novej Sedlici.

Prales Stužica. Foto – Soňa Mäkká

Zmŕtvychvstanie jedle

Z Novej Sedlice vyrážame po spomínanej zeleno značenej trase. Po krátkom pochode prichádzame na veľkú zablatenú plochu. Donedávna slúžila najmä ako sklad dreva, obec tu teraz prevádzkuje parkovisko. Drevo sa tu stále ťaží, ako sme sa presvedčili priamo na chodníku, kde nás obehol malý lesný kolesový traktor. Sme len v ochrannom pásme národného parku, kde sa môže hospodáriť. Tento pozemok patrí štátnym lesníkom. Správa národného parku avizovala, že ťažbu dreva na tých pozemkoch, ktoré spravuje, bude situovať mimo turistických trás.

Podľa riaditeľa Správy Národného parku Poloniny Miroslava Buraľa vedie turistický chodník po starej ceste, ktorá do prvej svetovej vojny spájala Uličskú dolinu s Haličou (dnes súčasť Poľska). Míňame smerovník Lúky pod Príkrym. Je to najväčšia lúka v celom masíve Príkreho s výhľadom na hrebeň Veľkého Bukovca.

Pôvodný názov vrchu bol podľa Miroslava Buraľa „Príkny“, čo znamená „horký“ a zrejme súvisí s ťažkou dostupnosťou hrebeňa od Novej Sedlice. V sedle už v roku 1865 stála poľovnícka chata grófa Hercega Lobkovica. Zanikla v polovici 20. storočia, bola najstaršou poľovníckou chatou v Poloninách. Do druhej svetovej vojny sa tu pásli voly, neskôr ovce zo salaša, ktorý stál pod vrcholom Príkreho. Dnes sa už na lúke hospodáriť neoplatí. Pomaly zarastá.

Typický jedľovo-bukový les v pralese Stužica. Foto – Soňa Mäkká

Za lúkou už vchádzame do pralesa Stužica. Z veľkej časti ho tvoria tzv. jedľovo-bukové kvetnaté lesy. „Je to biotop, ktorý je na Slovensku v lesoch najbežnejší, ale zároveň je najmenšie percento z neho prísne chránených v rezerváciách. Tu je ochrana zabezpečená na veľkom území, takže sa tunajšie lesy mohli vyvinúť pre ne v typickej forme. Znamená to, že sú tam miesta, kde dominuje buk, miesta, kde dominuje jedľa, a miesta, kde je pomer vyrovnaný, čo v menších rezerváciách nemôžeme nájsť,“ hovorí Marián Jasík z občianskeho združenia Prales.

Zaujímavým fenoménom týchto lesov je, že v súčasnosti sa tam masovo obnovuje jedľa, ktorá bola určitý čas – a z celoslovenského hľadiska stále je –, na ústupe. „Pozorujeme vo viacerých územiach, ktoré majú prísnu ochranu, že sa jedľa dokáže obnoviť, obnovuje sa masovo a pokiaľ nie je likvidovaná kopytníkmi, dokáže dobre odrastať. V Stužici sú miesta, kde jedľa nahradí buk a vzniknú pomerne rozsiahle čisté jedľové lesy.“

Jedľovo-bukový prales v Stužici. Foto – Soňa Mäkká

Prečo je dôležité, aby sme mali toľko jedle?

„Jedľa je náš pôvodný strom. Kedysi tu bola podstatne viac rozšírená a naši predkovia ju dosť využívali. Vedeli z nej robiť domy, vodné stavby, šindle, dokonca bola užitočná pre pastvu v lese,“ hovorí Marián Jasík. Valasi často na zimu nechávali zvieratá v hore, len spravili ohradu a nahádzali tam jedľovú čečinu, ktorú zvieratá jedli.

S príchodom Jozefa Dekréta Matejovie a plánovaného hospodárenia v lesoch, teda niekedy na prelome 18. a 19. storočia, sa do popredia vo veľkej miere dostal smrek. Ten na mnohých miestach nahradil jedľu. „Čo to spravilo, vidíme dnes, keď smrek hlavne v tých oblastiach, kde nie je pôvodný, masovo odumiera.“

Jedľa nemá takého škodcu, ako je lykožrút, ktorý by sa dokázal tak masovo premnožiť a odumrelo by jeho vinou niekoľko sto stromov naraz. Marián Jasík hovorí, že ak chceme mať ako spoločnosť ihličnaté drevo, nemali by sme sa pozerať po cudzokrajných drevinách, ale mali by sme využiť potenciál jedle, ktorý je obrovský.

Hrebeň Bukovských vrchov, Národný park Poloniny. Foto – Soňa Mäkká

Zelená značka nás vyvedie na Čierťaž, na hlavný hrebeň Bukovských vrchov. Do polovice 19. storočia sa tu stretávala hranica medzi Zemplínskou župou, Užskou župou a Haličou, ktorá bola vtedy takisto časťou Rakúsko-Uhorska.

V záznamoch Miroslava Buraľa je poznámka, že v roku 1839 tadiaľto prechádzal ukrajinský básnik Jakiv Holovackyj. Na dnešnej poľskej strane bol vtedy vyrúbaný pás lesa, v ktorom stál rozpadajúci sa veľký drevený plot. Ten mal brániť prechodu poddaných z Uhorska do Haliče v období morovej epidémie v roku 1831.

Prales prehral v kartách

Prvýkrát sa hranice okolo pralesa Stužica začali hýbať po konci prvej svetovej vojny. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a prales sa ocitol v 1. ČSR. Na severe susedil s Poľskom, inak sa nič nezmenilo, keďže súčasťou prvej republiky bola aj Zakarpatská Ukrajina. Obce Nová Sedlica aj Stužica boli stále v tom istom štáte.

V tomto čase už prales patril pod správu štátnych lesníkov. Traduje sa, že posledný vlastník tunajších lesov, gróf Rudolf Serény, ktorý bol vášnivým kartárom, prehral dolinu Stužickej rieky v kartovom súboji so správcom Lesnej správy Žornava Jozefom Wappelom. Podľa Miroslava Buraľa sa nevie, či sa tento príbeh zakladá na pravde. „Skutočnosťou však je, že Lesná správa Žornava z tejto doliny vyťažila drevo na výmere 110 hektárov z celkových 760.“

Zvyšky úzkokoľajnej železničky, ktorou sa odvážalo drevo zo Stužice. Foto – Soňa Mäkká

Potom prišla druhá svetová vojna. Po Mníchovskej dohode v roku 1938 obsadili južnú časť a časť východného Slovenska Maďari. Pralesy boli na území Maďarska až do roku 1944. Maďari vybudovali z obce Nová Stužica sieť lesných úzkokoľajných železníc a začali ťažiť drevo.

„Vyťažili všetky dostupné lesy v dnešnej ukrajinskej časti Stužice, pričom boli zasiahnuté časti pralesov v rezervácii. V slovenskej časti Stužice bolo vtedy vyrúbaných spomínaných 110 hektárov pralesa,“ hovorí Miroslav Buraľ.

Našu stranu Stužice bezprostredne zachránil až koniec druhej svetovej vojny.

V roku 1946 bola Zakarpatská Ukrajina pričlenená k Sovietskemu zväzu. „Ak by nám ostala Zakarpatská Ukrajina a nebol by si ju privlastnil Sovietky zväz, určite by sa bola Stužica po vojne od stužickej strany vyťažila,“ hovorí Juraj Vysoký.

Medzi Stužicou a Novou Sedlicou zrazu viedla hranica medzi ČSSR a Sovietskym zväzom. „Keďže hranica sa ťahala po katastroch, ostalo to tak, ako sa to zmenilo po prísahe gazdov, keď si ľsťou prisvojili časť katastra Stužice,“ smeje sa Juraj Vysoký. Z druhého štátu tu, samozrejme, nikto ťažiť nemohol. „Navyše Rusi postavili plot z ostnatého drôtu, hoci sme boli spriatelený socialistický štát.“

Prales Stužica, jeden z najväčších stromov, ktoré sme videli. Foto – Soňa Mäkká

Od Čierťaže pokračujeme po červenej hrebeňovej značke na hraničný trojbod Kremenec. Pre turistu je táto časť hrebeňa nudná, chýbajú výhľady. Botanici to však vidia inak.

V Stužici totiž nie sú len spomínané jedľovo-bukové lesy. V tejto najvyššej časti pohoria sa nachádza pás takzvaných javorovo-bukových horských lesov, kde jedľu nahradil javor horský. Tento pás sa tiahne od Rydošovej cez Udavu až po Riabu skalu. Siaha buď až po hrebeň, alebo tam, kde ľudia vytvorili poloniny, tvorí hranicu medzi lúkou a lesom.

„V najvyšších častiach Stužice je zaujímavé to, že tieto javorovo-bukové horské lesy sú v dôsledku extrémnejších klimatických podmienok menšie, pokrútené, často bizarných tvarov. Sneh formuje tvar ich kmeňa do akýchsi fajok, často sú niekoľkokrát zlomené od námrazy. Môžeme tu vidieť stromových ‚entov‘, ktorí vyzerajú ako z rozprávky. A tento fenomén môžeme na Slovensku nájsť iba na niekoľkých územiach,“ hovorí Marián Jasík.

Prales Stužica. Foto – Soňa Mäkká

Od Kremenca schádza červená turistická značka dole až k Stužickej rieke. Na krátkom úseku vedie značka dokonca po telese Maďarmi vybudovanej železnice. Potom prekoná potok a začne strmo stúpať do svahu.

Aj vďaka tomu sa tu neťažilo ani za socializmu. Drevo by od Stužickej rieky bolo treba najskôr vytiahnuť do tohto svahu hore a potom ešte ďaleko do Novej Sedlice. „A keďže bukového dreva bolo dosť aj bližšie, lesníci súhlasili s tým, že tam vznikne rezervácia,“ hovorí Juraj Vysoký.

Stužická rieka. Foto – Soňa Mäkká

Rezervácia v stužickom pralese však nebola novinkou. Podľa Miroslava Buraľa už na konci 19. storočia Uhorská akadémia vied s cieľom ochrany reprezentatívnych lesov navrhla sieť rezervácií po celom Uhorsku. Jednou z nich bola rezervácia medzi Kremencom a poľskou Veľkou Rawkou na ochranu bukových lesov. Vyhlásená bola v roku 1908 pod názvom Stužica – Jasan.

Po pripadnutí bývalej Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu sa celá rezervácia stala súčasťou dnešnej Ukrajiny. Slovenská časť Stužice bola vyhlásená ako národná prírodná rezervácia v roku 1965.

Značka nás vyvedie na hrebeň neďaleko Príkreho, ostáva už len dlhý, ale pohodlný zostup do Novej Sedlice. Práve týmto hrebeňom kedysi viedla pôvodná hranica medzi katastrami dvoch obcí. Posledné slnečné lúče krátkeho dňa zalievajú svetlom náučnú tabuľu o karpatských bukových pralesoch. Tabuľu by si zaslúžil aj príbeh o tom, čo môže zmeniť posun čiary na mape len o malý kúsok ďalej.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Lesy SR

Ochrana prírody

Príroda

Turistika a outdoor

Životné prostredie

Slovensko

Teraz najčítanejšie