Píše Timothy Snyder: Za čo sme Ukrajine dlžní

Autor je americký historik

Dlhy sú nepríjemné, najmä keď majú niečo spoločné s vďačnosťou. Keď druhým dlhujeme priveľa, môže byť pre nás ťažké vyjadriť svoje uznanie. Ak to nebudeme reflektovať, môžeme náš dlh minimalizovať alebo naň jednoducho zabudnúť. Ak máme o sebe vysokú mienku, mohli by sme ignorovať dlh voči niekomu, koho považujeme za menej dôležitého. V horšom prípade môžeme na ľudí, ktorí nám pomohli, dokonca zanevrieť a vykresľovať ich v negatívnom svetle, len aby sme sa vyhli pocitu, že aj my sme zraniteľní ľudia, ktorí občas potrebujú pomocnú ruku.

Američania (i mnohí ďalší) dlhujú Ukrajincom obrovskú vďaku za ich odpor voči ruskej agresii. Z rôznych dôvodov však máme problém si to priznať. Aby sme to zvládli, musíme najskôr nájsť tie správne slová. Môže nám pomôcť týchto sedem: bezpečnosť, sloboda, demokracia, odvaha, pluralita, vytrvalosť a štedrosť.

Bezpečnosť

Azda najdôležitejší a najviac neuznaný dlh sa týka bezpečnosti. Ukrajinský odpor voči Rusku výrazne znížil riziko veľkého ozbrojeného konfliktu inde a tým výrazne znížil riziko jadrovej vojny.

Pred začiatkom tejto vojny bol jedným zo scenárov veľký konvenčný konflikt, dokonca s rizikom použitia jadrových zbraní, pravdepodobne ruská invázia do niektorej z krajín NATO. Ukrajinský odpor však odhalil slabé stránky ruských ozbrojených síl a zničil veľkú časť bojovej kapacity Ruska. Vďaka Ukrajine je tento scenár oveľa menej pravdepodobný ako pred rokom a zostane nepravdepodobný aj v nasledujúcich rokoch.

Za hlavný scenár globálneho konfliktu v 21. storočí sa považovala čínsko-americká konfrontácia o Taiwan. V dôsledku ukrajinského odporu vidí Peking ťažkosti, ktorým by čelil pri ofenzíve proti Taiwanu. Bod vypuknutia toho, čo väčšina analytikov považovala za najpravdepodobnejší (alebo dokonca nevyhnutný) scenár veľkej vojny, bol v podstate odstránený.

Tento dlh je pre Američanov takmer nemožné zaregistrovať. V tlači nás priťahujú titulky, ktoré v nás vyvolávajú pocit ohrozenia alebo naznačujú, že vojna je nejakým spôsobom o nás. To nám však môže zabrániť vidieť celkový obraz.

Pre amerických politikov a bezpečnostných analytikov je doslova ohromujúce, že iná krajina môže urobiť tak veľa pre našu vlastnú bezpečnosť pomocou metód, ktoré by sme my sami nemohli použiť. Ukrajina znížila riziko vojny s Ruskom jednoduchou sebaobranou. Ukrajina znížila hrozbu vojny s Čínou bez toho, aby sa s ňou konfrontovala, a pritom sa s ňou snažila o dobré vzťahy. Nič z toho nemali Američania k dispozícii. A predsa je dôsledkom väčšia bezpečnosť pre Američanov.

Sloboda

Pre mňa osobne sa najväčší dlh týka slobody. My Američania toto slovo používame pomerne často, no niekedy strácame prehľad o tom, čo vlastne znamená. Za posledných asi tridsať rokov sme prepadli veľmi zlému zvyku veriť, že sloboda je niečo, čo nám poskytujú nejaké väčšie sily, napríklad kapitalizmus. To jednoducho nie je pravda a viera v to nás urobila menej slobodnými. Vždy bude platiť, že sloboda závisí od istého typu riskantného úsilia vynaloženého proti väčším silám. Inými slovami, sloboda bude vždy závisieť od etického záväzku voči inému a lepšiemu svetu a vždy bude trpieť, keď uveríme, že túto prácu za nás urobí samotný svet.

Ukrajinci nám to pripomenuli tým, že sa rozhodli v mene slobody bojovať proti invázii. A tým nám ponúkli veľa zaujímavých myšlienok o tom, čo by vlastne sloboda mohla byť. Napríklad Volodymyr Zelenskyj zaujímavo hovorí, že sloboda a bezpečnosť majú tendenciu spolupracovať. Keď som počas tejto vojny hovoril s Ukrajincami, bol som prekvapený, že slobodu definujú ako pozitívny projekt, ako spôsob bytia vo svete, bohatstvo budúcnosti. Sloboda neznamená len prekonať Rusov, znamená vytvárať lepšie a zaujímavejšie životy a lepšiu a zaujímavejšiu krajinu.

Demokracia

Ťažké je prehliadnuť aj to, čo Ukrajinci urobili na obranu myšlienky demokracie. V základnom zmysle je to to, o čo vo vojne ide. Vladimir Putin nám predvádza prax riadenej alebo falošnej demokracie 21. storočia, v ktorej oligarchia zachováva určité zdanie a rétoriku demokracie, pretože nemá inú alternatívu, ktorú by mohla ponúknuť, pričom hromadí bohatstvo a moc a znemožňuje akúkoľvek zmysluplnú politickú účasť iným ľuďom. Ruský systém sa spolieha na televízne predstavenie, ktoré Rusov uisťuje, že všetci ostatní sú rovnako skorumpovaní, a preto by mali milovať svoju vlastnú korupciu, pretože je ruská.

Ale čo ak všetci nie sú rovnako skorumpovaní? Čo keby existoval susedný štát Ukrajina, kde sú voľby slobodné a kde sa môžu k moci dostať aj nečakaní ľudia? Práve to sa musí stať nemysliteľným, práve preto prišli tie nenávistné prejavy namierené proti Ukrajincom a vojna prebiehajúca od roku 2014 vrátane rozsiahlej ruskej invázie v tomto roku. Jej cieľom bolo fyzicky zlikvidovať legitímnu ukrajinskú vládu, ako aj lídrov ukrajinskej občianskej spoločnosti, a tým urobiť z Ukrajiny akési ruské zázemie.

Elementárny odpor toľkých Ukrajincov voči silnému tlaku, ktorý ruské politické a mediálne elity nedokážu pochopiť, je založený na jednoduchej myšlienke, že ukrajinskí občania by si mali sami voliť svojich lídrov. Ukrajinská demokracia má veľa problémov a počas vojny ju zmenila nevyhnutnosť boja. Ukrajinci však bránia základný koncept suverenity, a to ich stojí obrovské náklady. Robia to v čase, keď sa zdá, že autoritárstvo sa dostáva do popredia po celom svete. Každý, komu záleží na demokracii, má preto voči Ukrajincom obrovský dlh.

Odvaha

V tom všetkom sú Ukrajinci neklamným príkladom odvahy. Vo svojej Ústave dal Platón Sokratovi do úst slová, že odvaha je jednou z cností spoločenstva. Nemôžem si pomôcť, ale myslím na to vždy, keď si spomeniem na Zelenského rozhodnutie zostať v Kyjive, aj keď takmer každý mimo Ukrajiny očakával, že utečie. Bezpečnosť jedných (nás) niekedy závisí od odvahy druhých (Ukrajincov). Sloboda si vždy vyžaduje odvahu. Ako povedal Perikles: „Sloboda je istým vlastníctvom len pre tých, ktorí majú odvahu ju brániť“. A to isté platí pre demokraciu. Toto úsilie je inherentne odvážne, pretože väčšie sily oligarchie budú vždy proti, a naše menej vznešené vnútorné hlasy nás budú vždy nabádať, aby sme sa podriadili a prispôsobili sa. Zelenského odvaha je, ako sám hovorí, „reprezentatívna“: on vedel, čo od neho jeho ľudia očakávajú, a urobil to.

Pluralita

Kto boli títo ľudia? Zelenského, ktorý zastupuje židovskú národnostnú menšinu, volilo 73 percent voličov. To naznačuje existenciu pluralizmu, ktorý je pre Ukrajinu a pre ukrajinský odpor nevyhnutný. Obhajcovia diktátorov (a takých ľudí je v Spojených štátoch veľa) majú tendenciu tvrdiť, že efektivitu môže zabezpečiť iba uniformita, najmä v časoch vojny. Toto je určite prístup, ktorý Rusko prinieslo do vojny: jednotnosť velenia, jednotnosť ideológie a krvavý a zločinný pokus o homogenizáciu okupovaných ukrajinských území, čo sa rovná genocíde.

Ukrajinci sa medzitým postavili na odpor veľmi odlišným spôsobom. Keď vláda hovorí o oslobodení Krymu, zdôrazňuje práva jeho pôvodných obyvateľov – Krymských Tatárov. Veľká časť ukrajinského úspechu na bojisku závisí od heterogénnej a sebavedomej občianskej spoločnosti, schopnej podporovať vojakov a poskytovať služby v oblastiach, kde je centrálne vedenie štátu slabé. Ukrajinské ozbrojené sily dávajú miestnym veliteľom možnosť, aby sa do veľkej miery rozhodovali sami. Tieto ozbrojené sily používajú dva jazyky – ukrajinčinu a ruštinu – a reprezentujú rozmanitosť pohlaví i sexuálnej orientácie. Na rozdiel od ruských (a mnohých ďalších) tiež reprezentujú rozmanitosť sociálnych tried. Je zaujímavé, že podľa výskumov má rôznorodosť v skupinách tendenciu prispievať k lepšiemu rozhodovaniu. Ruskí propagandisti považujú všetky tieto prejavy diverzity za deviáciu. Zdá sa však, že z toho plynie ponaučenie, že rešpektovanie dôstojnosti vedie k lepším výsledkom, a to aj na bojisku.

Vytrvalosť

Spísať tieto dlhy voči Ukrajine je pre mňa ľahké, trvá to len chvíľu. Dlhy sa však časom hromadia, a to preto, že Ukrajinci preukázali mimoriadnu vytrvalosť. Po zásadnom prvotnom rozhodnutí vzoprieť sa musí nasledovať to isté rozhodnutie – znova a znova, hodinu po hodine, deň po dni, ostreľovanie za ostreľovaním, bombardovanie za bombardovaním, raketový útok za raketovým útokom, dronový zásah po dronovom zásahu. Ukrajina je krajina, kde väčšina obyvateľstva musela opustiť svoje domovy, kde boli zničené celé mestá, kde milióny ľudí práve teraz nemajú prístup k elektrine a vode. Prichádza zima, no Ukrajinci vytrvajú.

Všetko, čo my ostatní získame z ukrajinského odporu – pokiaľ ide o bezpečnosť, slobodu, demokraciu, odvahu, pluralizmus –, závisí od ich schopnosti vytrvať. Vzhľadom na spôsob, akým my Američania spracovávame informácie a emócie, teda rýchlo a s hladom po ďalšej dávke, môže byť tento prvok nášho dlhu voči Ukrajincom jedným z najťažšie oceniteľných. Ruský básnik Majakovskij sa vo svojej antiimperialistickej básni Dlh Ukrajine pýta: „Poznáš ukrajinskú noc?“ A odpovedá: „Nie, nepoznáš ukrajinskú noc. Tu obloha sčernie od dymu.“ Ukrajinskú noc nepoznáme. Ale za túto vytrvalosť sme Ukrajine vďační.

Štedrosť

Ukrajinci majú tendenciu miasť našu schopnosť oceniť všetky tieto dlhy vlastnou štedrosťou. Cesta na Ukrajinu je dlhá, aj keď sa koná za najlepších okolností. Keď sa ukrajinskí kolegovia vyberú opačným smerom, zdá sa, že nikdy nezabudnú priniesť darčeky pre Američanov, s ktorými sa stretnú (najmä pre ich deti). Je v tom dôstojnosť: napriek vojne sa zachová zdvorilosť. Naopak, nám Američanom chýba dokonca aj zvyk prinášať hostiteľom dary, nehovoriac o zvyku ich oceniť. Môžeme byť potom dostatočne vďační?

Napadlo mi to pred týždňom v Carnegie Hall, keď som počúval americkú vianočnú pieseň The Carol of the Bells. Od detstva ma každý rok udivuje, ako táto podmanivá pieseň vyčnieva zo všetkých ostatných melódií. Existuje dôvod, prečo znie inak: v skutočnosti ide o ukrajinskú pieseň, konkrétne o úpravu starej viachlasnej ľudovej piesne od ukrajinského skladateľa Mykolu Leontovyča.

Pieseň prevzala naša kultúra s novými anglickými slovami o zvončekoch, ktoré sú svojím spôsobom dostatočne milé a zachovávajú ducha dobrej nálady originálu. Ukrajinská pieseň však vôbec nie je o Vianociach, ani nemôže byť, keďže odkazuje ešte na predkresťanské tradície. Je o jari, o priaznivých znameniach zvierat, o súčasnej láske a prichádzajúcom blahobyte. Je to pieseň potvrdenia a povzbudenia. Už jej názov Ščedryk naznačuje štedrosť a hojnosť.

Skladbu zahrali v Carnegie Hall už v októbri 1921 ukrajinskí hudobníci, ktorí hľadali podporu pre ohrozenú ukrajinskú republiku. Jej ukrajinského skladateľa Leontovyča zavraždila boľševická tajná polícia začiatkom toho roku. Väčšina územia, kde je teraz Ukrajina, sa krátko nato začlenila do Sovietskeho zväzu. Pieseň bola amerikanizovaná v roku 1936, krátko po veľkom hladomore na sovietskej Ukrajine, práve na začiatku Stalinovho veľkého teroru. Jej pôvod bol zabudnutý, rovnako ako Ukrajina ako taká.

Ukrajinský detský spevácky zbor, ktorý tento mesiac pricestoval do New Yorku, aby zaspieval aj túto pieseň, prišiel s darom, so svojou prítomnosťou a s vystúpením, ktoré jemne naznačovalo, ako sme si pieseň privlastnili, ale bez hnevu, len s veľkorysosťou. Keď zaznela ako prídavok so striedajúcim sa ukrajinským a americkým textom, Ukrajinci a Američania v koncertnej sále plakali. Bolo to z rôznych dôvodov, ale spoločne.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom