Ruská armáda sa správa ako zločinecký gang, neprekvapuje ma to, hovorí šéf českej armády

Česká armáda má už takmer pol roka na čele muža, s ktorým sa v tejto funkcii rátalo o dosť neskôr: 47-ročného Karla Řehku. Do funkcie nastúpil ako nikto pred ním – v situácii, keď pár stoviek kilometrov od Česka prebieha najväčšia vojna v Európe od roku 1945. „Vojna už nemá dobré riešenie. A všetky konce sú otvorené,“ hovorí náčelník generálneho štábu v rozhovore pre Deník N.

Na čo sa okrem iného pýtame:

• čo v praxi znamená, že sa musíme chystať na vojnu veľkého rozsahu proti vyspelému protivníkovi;
• prečo nie je možné označiť úplné vytlačenie Rusov z Ukrajiny za jasne dobré riešenie;
• či je v českej spoločnosti rovnaká sila, ktorú pri svojom napadnutí prejavili Ukrajinci;
• či ho vývoj armády a ruská brutalita prekvapili;
• ako sa česká armáda chystá na bojovanie v budúcnosti;
• ako sa rozhoduje o tom, akú techniku Ukrajine Česko poskytne.

Na nedávnom veliteľskom zhromaždení ste vyzvali, nech toľko neriešime, koľko bude mať brigáda vozidiel, aký budú mať kanón a kto nám ich dodá – ale skôr to, na čo nám budú, kto je protivník a čo nám reálne hrozí. Aké sú odpovede na tieto otázky?

Brigády nám budú na obranu krajiny. To je naša úloha ako armády, i keď obrana nemusí nevyhnutne prebiehať na našom území. Armáda je však na to, aby sa pripravovala na boj alebo bojovala. Vo všetkom ostatnom, čo robí, je zastupiteľná. Vo vojne ju nikto nenahradí.

A protivník?

Aliancia má koncept obrany v 360 stupňoch, to je podľa mňa v poriadku. To, že je teraz na východe hrozba v nevypočítateľnom a agresívne sa správajúcom Rusku, neznamená, že tu nemôžu byť iné hrozby v budúcnosti, napríklad na juh od Európy. Každá hrozba – vyspelý štátny aktér ako dnes Rusko alebo trebárs terorizmus – má nejakú mieru pravdepodobnosti, že sa naplní. To v kombinácii s možnými následkami pri realizácii tej hrozby ukazuje úroveň rizika. A my sa pozeráme, čo bude o päť, desať aj viac rokov. Najviac ma trápi, že nie sme nachystaní na konflikt veľkého rozsahu, pretože sme sa na to dlhodobo nepripravovali.

Pýtal som sa aj preto, aby som vedel, či vyslovene pomenujete Rusko. Súčasné kľúčové strategické dokumenty ho buď nespomínajú vôbec, alebo okrajovo. Nepomenovali sme tú hrozbu. 

Jednoznačne. V bezpečnostnej stratégii Rusko vyslovene nie je, v obrannej stratégii je raz. Nemôžem predbiehať, ale myslím si, že sa to zmení. Aj strategická koncepcia NATO to už dnes pomenováva jasnejšie. A je to potrebné.

Úprimne povedané, pokiaľ by nám hrozil ozbrojený konflikt vysokej intenzity a väčšieho rozsahu, pokiaľ by sme mali v dohľadnom čase nasadzovať vojakov do veľkej vojny, tak v dohľadnom čase je protivníkom Rusko.

A keď sa budú tie strategické dokumenty, ktoré sú východiskami pre obrannú a bezpečnostnú politiku, meniť, budete za armádu hovoriť, že musíme ruskú hrozbu pomenovať?

Samozrejme. Ono to už prebieha, revízia bezpečnostnej stratégie by mala byť budúci rok, na to nadväzujú obranná stratégia a ďalšie dokumenty. Panuje zhoda, že Rusko je potrebné výraznejšie pomenovať.

Keď hovoríte, že najnáročnejší scenár, na ktorý sa musíme chystať, je vojna veľkého rozsahu proti vyspelému protivníkovi, čo to úplne laickými slovami znamená?

Logicky sme sa predtým zaoberali tým, aké výzvy pred štátmi stáli. Po 11. septembri 2001 tu bola vojna proti globálnemu terorizmu. Nás sa najviac týkal Afganistan, ale všeobecne to bola hrozba zrútených štátov, násilného extrémizmu, terorizmu v kombinácii s migráciou. Pre nás ako vojakov to znamenalo „crisis response“ operácie (operácie, pri ktorých pôsobia štáty NATO, ale mimo rámca spoločnej obrany proti napadnutiu – môže ísť okrem iného o prevenciu konfliktu, o mierové alebo aj humanitárne operácie – pozn. red.) mimo nášho vlastného územia. Budovali sme expedičné schopnosti, získali sme v tom nesmierne cenné lekcie dôležité pre všetky druhy bojovej činnosti. Veľmi nás to posunulo, aj bezpečnostne to dávalo zmysel.

Realita však je, že naše západné spoločenstvo žilo v blaženej ilúzii, že konflikt väčšieho rozsahu nehrozí. Bol to odhad, ktorý bol chybný, ale aj výhovorka, pretože na obranu nikto nechcel dávať väčšie zdroje. Na jednej strane je to pochopiteľné – dáte si na papier riziká, zdroje, musíte to balansovať. Aj oficiálne strategické dokumenty hovorili o princípe odloženej potreby. Podľa mňa to bola chyba.

Princíp odloženej potreby hovoril, že ak by sme potrebovali zbrojiť, bude na to čas, je to tak?

Že bude čas sa pripraviť, ak by hrozil konflikt väčšieho rozsahu v Európe. Že budeme mať indikátory desať až pätnásť rokov dopredu na to preorientovať sa, pripraviť. Po prvé to neplatí, po druhé tá varovná doba v podstate bola. Mohli sme od Krymu v roku 2014 sledovať, ako sa Rusko správa, ale Putin to pomenoval už dávno predtým. Žili sme na obláčiku večného mieru, ktorý neplatí.

Zatiaľ čo bezpečnostnými výzvami pre vojakov boli crisis response operácie, na veľkú krízu sa nikto nechystal. Tá si vyžaduje úplne iné veci – systém mobilizácie ľudských a vecných zdrojov, priemyselné kapacity, zásoby, nejakú redundanciu v silách, výcvik. Vedomie, že obrana je vecou celej spoločnosti. Že to nie je tak, že máme profesionálny zbor, ktorý chodí po svete, a my sme tu v pohode.

Tieto veci sa nerobili, neboli na to alokované zdroje a teraz nám to chýba, takže nie sme dobre pripravení – keď sa pozriete na zásoby, počty a pripravenosť záloh, systém mobilizácie. Neriešime to však len my. Celá aliancia kompletne mení svoje plány a koncepcie – od obrany a odstrašenia cez „warfighting concept“ (rozvoj armád a spôsobov vedenia boja – pozn. red.) po „new force model“ (okrem iného výrazné posilnenie rýchlej reakcie – pozn. red.). To všetko je reflexia toho, že kríza hrozí a mali by sme sa na ňu pripravovať.

Keď hovoríte, že eskalačný potenciál vojny na Ukrajine stále rastie, čo si pod tým predstaviť? Nie je vysoký po celý čas?

Podľa môjho názoru a podľa toho, ako to vyzerá, tá kríza nemá rýchle riešenie alebo nie je na dohľad. A po druhé, nemá ani dobré riešenie. To už je preč.

To, že by Ukrajina obnovila kontrolu nad svojím územím, nie je dobré riešenie?

Že by mala celú Ukrajinu späť, vrátane Krymu? (premýšľa) To by dobré bolo, ale jednak sa to nestane za týždeň, jednak pri tom zomrelo už hrozne veľa ľudí a zomrú ďalší, pokiaľ by sa to malo stať. Je pri tom toľko ľudského utrpenia a ekonomických nákladov, že to podľa mňa je dobrý výsledok, ale…

Ale za akú cenu?

Áno, tá dobrá nie je. Ale k tej eskalácii – konflikt stále beží a s časom rastie pravdepodobnosť, že k niečomu trebárs nechcenému môže dôjsť. Už sme tu mali dopad rakety v Poľsku, vybuchnuté bezpilotné lietadlo v členskej krajine NATO, ale aj streľbu ruskej stíhačky na spojenecké lietadlo v Čiernom mori. To mohlo vyústiť v zostrelené lietadlo. Teraz si predstavte, že by to aliančné lietadlo malo ochranu a začal by tam boj. To sú všetko veci, ktoré majú eskalačný potenciál.

Ďalšia vec je, že sa Rusko nespráva racionálne už od začiatku. Nie je tam žiadna tendencia, že by mohli povedať: „No dobre, prestrelili sme, poďme byť rozumní.“ Rusi sami seba dostávajú do úzkych, aj vplyvom našej podpory Ukrajiny, dopady prídu aj na ruskú spoločnosť – a ja neviem, kam to môže zájsť, konflikt má otvorené rôzne konce. Nechcem strašiť, rinčať zbraňami, znepokojovať ľudí, ale nevieme, ako sa to môže skončiť. Nechcem to brať na ľahkú váhu, môžeme sa tým konfliktom unaviť.

Keď počujeme správy o vojne každý deň?

Tak. Ako keď bol Irak, pre ľudí sa to po nejakom čase stalo normálom. Vyjde správa, že zase niečo vybuchlo v Iraku, povedia si: „No tak čo, tam to vybuchuje stále.“ Musíme si však uvedomiť, že je to realita a že tu sú všetky konce otvorené.

Majú NATO a Rusko nejaký dobrý komunikačný kanál na vyjasňovanie prípadných nechcených incidentov? Kedysi bola Rada NATO-Rusko. 

To nemôžem úplne povedať. Pravda je, že sa tie strany – logicky – snažia komunikovať. Aj v médiách sme videli, že sa stretli šéfovia tajných služieb veľmocí, konali sa rôzne rokovania vysokých vládnych predstaviteľov. Snaha komunikovať je, snaha predísť nechceným eskaláciám tiež. Rusi nás však prekvapili toľkými iracionálnymi rozhodnutiami, že to nemôžeme brať na ľahkú váhu.

Pred časom ste v knihe Informačná vojna načrtli fiktívny scenár, pri ktorom k eskalácii napomohlo to, že krízové komunikačné kanály nefungovali a prvotný incident sa nepodarilo objasniť. 

Obavy máte vždy. Keď vám lietajú v jednom priestore lietadlá dvoch strán, ktoré sú síce v nevyrieknutom, ale de facto nepriateľstve – Rusi nás tak označujú, tvrdia, že bojujú s celým Západom a NATO -, tak to nie je niečo, kde by sa nemohla stať nehoda.

A dá sa povedať, či má Rusko motiváciu k úmyselnej eskalácii vojny?

To by bola špekulácia, do toho sa púšťať nemôžem. Nie je to však ani v našom záujme, ani v záujme Ruska.

Na veliteľskom zhromaždení ste ešte upozornili, že niektoré ruské rakety môžu doletieť aj na naše územie – a že ak by konflikt prepukol, boli by sme cieľom vo všetkých doménach. 

Ale nešpekuloval som o zámeroch. Povedal som, že tam je eskalačný potenciál, ktorý sa neznižuje, ale z môjho pohľadu rastie. Pravda je, že sme za niekoľko posledných desaťročí nikdy neboli konfliktu bližšie, aj keby nastal nechcenou eskaláciou. Hovorím to preto, že neviem, či to tak každý vníma, že by sme boli okamžite aktívnym účastníkom.

Ak by taký konflikt nastal, Česko pošle časť síl v súlade s plánmi niekam bojovať, zvyšok bude zabezpečovať teritórium, bude hostiteľskou či tranzitnou krajinou pre niektoré sily. Budú sa diať veci mimo nášho teritória, v ktorých budeme aktívni, aj u nás. A v okamihu, keď ste vo vojne a niekde sa vám zhromažďujú sily, ste legitímny cieľ. Rusi si navyše nelámu hlavu s tým, čo je legitímny cieľ.

Pretože sa to môže rýchlo zmeniť. 

Áno. Veľa ľudí podľa mňa premýšľa tak, že vojna znamená, že sa nám cez hranice valia tanky a my niekde v Beskydách dávame zátarasy na cesty. Takto by teraz vojna nevyzerala. Neznamená to však, že by sa nás okamžite netýkala tu na našom území.

Veľa ruských prostriedkov používaných na Ukrajine doletí až sem. Strely Kalibr, niektoré hypersonické zbrane strieľané z lietadiel, strely s plochou dráhou letu. A nielen to. Len aby niekto nemal pocit, že keď sa niečo odohráva o dve krajiny ďalej, že sa nás to netýka.

Znamená to, že armáda v ďalších koncepčných dokumentoch bude klásť dôraz na posilnenie protiraketovej obrany? Kupujeme teraz izraelské systémy SPYDER, ale dobrá protivzdušná obrana musí mať viac vrstiev, iba tak je účinná. 

Určite. Už tým, že si pripustíme veľký ozbrojený konflikt proti vyspelému protivníkovi, štátnemu aktérovi, ako je Rusko, tie úvahy musíme mať. Chystáme sa na to, máme tu pracovné tímy a pomerne intenzívne to riešime. Mali sme zatiaľ niekoľko rokovaní, snažíme sa rozpracovať víziu bojovania budúcnosti v našich podmienkach, kde sa pozeráme 20 až 40 rokov dopredu. Snažíme sa odhadnúť, akým spôsobom budeme bojovať.

Nejde len o zbrane, ale aj o to, aby sme na to mali ľudí, správne nastavené modely vzdelávania, regrutácie. V tom sa snažíme pozerať dopredu, tie veci sa nedajú robiť z roka na rok.

To, na čo sa pýtate, je legitímna úvaha – vieme, že ruské prostriedky sem doletia a že nemáme viacvrstvovú protivzdušnú a protiraketovú obranu. Uvažujeme, akým smerom ísť, aké by mohlo byť riešenie, koľko by to stálo, čo by to znamenalo.

A poučenie z Ukrajiny, kde aktuálne ruské raketové útoky sú jedným z hlavných spôsobov boja?

Mali by sme sledovať všetky konflikty, aj Ukrajinu treba vyhodnocovať, poskytuje nám veľa lekcií. Zatiaľ však nevieme všetko a ani nevieme, či sme schopní vyhodnotiť to, čo o vojne vieme. Je ťažké na základe jedného konfliktu robiť závery úplne vo všetkom, zvlášť keď konflikt ešte prebieha.

Každopádne je to veľká konvenčná vojna kúsok od našich hraníc, to nikto z nás nezažil. 

Prebiehajúci konflikt veľkého rozsahu, aký sme tu nevideli dlhý čas. V tom je unikátny, musíme to pozorne sledovať – pretože z čoho iného sa chcete poučiť? Nič iné tu nebolo a nie je. Posilnili sme preto analytické oddelenie, snažíme sa budovať tesnejšie väzby na našich ukrajinských kolegov. Bol som na Ukrajine, poslal som tam aj svojich ľudí, aby tam komunikovali, nadväzovali kontakty.

Zdôrazňujete, že Ukrajinci podporu Západu nedostali sami, ale vybojovali si ju, a že tam bojuje celá spoločnosť. Prekvapil vás priebeh vojny? Ako po stránke výkonu armád, tak aj toho, ako veľmi je Rusko odhodlané útočiť na civilné ciele?

Neviem, či sa dá s ruskou brutalitou a spôsobom bojovania vôbec hovoriť o armáde. To je v zásade urážka pre vojakov, správajú sa tam ako zločinecký gang. Miera brutality a nedisciplinovanosti ma však úplne neprekvapuje, to už predviedli v minulosti: ako riešili Čečensko, čo urobili s Grozným, ako sa správali – z toho, čo sa vie – v Sýrii. Rusi sú navyše trochu v kúte, že sa im nedarí, a nevedia, čo ďalej.

Keď sa človek pozrie na fanatický prejav Putina pred vojnou, kde tára nezmysly o tom, že Ukrajinci nie sú národ, nemajú právo na existenciu, sú to nacisti a tak ďalej, nemôže vás prekvapiť, ako sa Rusi správajú. Veď to vlastne hovoria.

Výkon Ukrajiny milo prekvapil všetkých, na druhej strane ja som o Ukrajine nemal negatívne predstavy. Už predtým tam prebiehali výcvikové aktivity rôznych krajín, videl som niektoré reporty inštruktorských tímov, ktoré tam pôsobili, vedel som, že osem rokov bojujú a berú to vážne. Nabrali skúsenosti, modernizovali, urobili pokrok a odrazilo sa to na výkone.

Nebudem však machrovať. Keď tam vtrhli obrovské počty Rusov, nikto vopred nevedel, ako to dopadne. Ale keď to rozbehli v toľkých smeroch, so zlými pomermi síl pre útočenie a tak ďalej, nedávalo veľmi zmysel, čo robili.

Tým myslíte útok na veľmi dlhom fronte, s nedostatkom prevahy na kľúčových miestach pre zdolanie obrany a tak ďalej?

Presne. Navyše silu nesústredili do jedného miesta, rozbehli to na niekoľkých frontoch, tým to ešte rozdrobili. A nie je to len o počte ľudí, ale o bojovej sile. O doktríne, vycvičenosti, morálke. Keď to všetko porovnáte, vlastne to až tak prekvapivé nebolo. V prvej fáze to všetkých zaskočilo: „Čo to robia, oni sa zbláznili?“ A tiež: „No teda, tí Ukrajinci sú naozaj dobrí.“

K tej vybojovanej podpore: nebolo to tak, že Západ bol spočiatku zdráhavý preto, že nevedel, či Ukrajina neprehrá? A že sa cesta k pomoci otvorila, až keď ukázala, že sa dokáže brániť?

Boli krajiny ako Česko, ktoré už na začiatku povedali, že pomôcť je správne, máme to urobiť, a urobili to. V konečnom dôsledku sa počíta výsledok, a ak je niečo pozitívne prekvapenie, tak je to jednotnosť EÚ a NATO. To je veľmi dobre, je to dobrá správa pre našu bezpečnosť a obranu, že to zafungovalo. Je potrebné, aby to zaznievalo.

Fínsko a Švédsko by možno ocenili ešte jednotu členov NATO v otázke svojho vstupu do aliancie, konkrétne Maďarska a Turecka. 

Áno, ale ten odkaz je naskrz super. V takto vážnej kríze – ekonomika, ropa, rôzne záujmy – sme objavili, že vieme byť jednotní. To je neuveriteľne pozitívna vec. Som presvedčený, že to nebolo pre krásne modré oči Ukrajincov. Bolo zásadné, že si to vybojovali, nezrútili sa ako štát a spoločnosť, ale vydržali a predviedli, čo predviedli.

Navyše to dokázali odkomunikovať. To je presne tá dôležitosť strategickej komunikácie, ktorá sa tu stále odmieta. V časoch, keď nič nebolo jasné, lietali rakety na Kyjiv, celé to bolo veľmi neprehľadné, napäté, tak ich prezident oslovoval demonštrácie v západných metropolách, hovoril k ľuďom. To zdvihlo obrovskú vlnu spoločenskej podpory – a kde je spoločenská podpora, tam je aj tá politická, pretože spoločnosť na politikov tlačí.

Pripomeniem, že obyvateľov západných krajín primäl k podpore aj tým, že zostal v Kyjive. A odkázal, že potrebuje muníciu, nie odvoz. 

Ak by tam Rusi vleteli a ten štát by sa za tri dni zrútil, bolo by po podpore. Nebolo by čo riešiť. Ale oni to vybojovali, presvedčili nás o tom. Presvedčili ľudí v uliciach. Videli ste tú obrovskú vlnu, zbierky.

O ťažšie zbrane však Ukrajinci museli žiadať pomerne dlho. Zo začiatku dostávali ľahšiu výzbroj na obranu. 

Niekde áno. Keď ste spomenuli Fínsko, Švédsko – Švédsko je historicky neutrálna krajina, spoločnosť je tak formovaná, je to dlhoročná paradigma. Švédi boli zásadní odporcovia dodávania zbraní do vojnových zón. To bola ich obrovská zásada, a zrazu ohlasujú dodávky zbraní Ukrajine za obrovské peniaze. Nie je ľahké otočiť spoločnosť o 180 stupňov takto rýchlo, ale napriek tomu sa to stalo. To je neuveriteľné.

Máte pravdu, že začiatok bol vlažný, nie všetci do toho skočili rovnými nohami. Napadajú mi hlavy štátov, nechcem ich menovať, u ktorých bol rozhodujúci tlak spoločnosti. To je to, že si to Ukrajinci vybojovali.

Keď chcete, aby za vás niekto bojoval a pomáhal vám, krvácal za vás, musíte to odhodlanie v prvom rade predviesť sami. Spoločenskou vôľou, súdržnosťou a tým, že sa štát nerozpadne. Ak by sa zrútil, nemali by sme komu pomáhať. Ale oni vydržali a ešte nás presvedčili takým spôsobom, že by pre nás bola hanba nepomáhať im.

Je to pre nás ponaučenie. Ak chceme, aby za nás niekto krvácal, musíme toto predviesť. Keď sa zrútite, nikomu nestojí za to vám pomáhať. A druhá vec – obrana nie je vec armády, tá je jedným z nástrojov, je to vec celého štátu, celej spoločnosti, jej súdržnosti. Keď spoločnosť nemá hodnoty, ktoré sú jej vzácne, na ktorých sa zhoduje a je za ne ochotná bojovať, tak bojovať nebude – a môže mať armádu, akú chce. Na Ukrajine je vidieť, že tam „ťahajú“ všetci.

V českej spoločnosti táto sila je?

Máme tendenciu sa fackať, znižovať, švejkovať, máme však aj dobrý zmysel pre humor. Myslím si, že v skutočnosti nie sme švejkovia, že ak by bolo treba, zaberieme. Ekonomická situácia je neľahká, ľudia majú strach, keď sa začala vojna, nikto nevedel, čo bude. Ale napriek tomu boli ľudia solidárni, koľko vybrali peňazí. V politickom spektre máte rôzne hlasy, sme v demokracii, ale mainstream spoločnosť drží. A to sa rozprávame o podpore cudzej krajiny, a nie o tom, že niekto chce zabíjať naše rodiny.

Som optimista, ale fakt je, že to nejde samo sebou, nie je to zadarmo a nie je to večné, pokiaľ si to aktívne nebránite a nebudujete. Je dôležité hodnoty pripomínať, začína sa to v rodine a malo by to ísť naprieč spoločnosťou.

Takže – či si myslím, že pre to robíme dosť? Nie. A či verím, že by sme nakoniec ako spoločnosť fungovali? Áno, verím. Len to nesmieme brať automaticky a musíme robiť všetko pre to, aby to tak skutočne bolo, keď tá kríza raz príde.

Nehovorí sa to „teraz už naozaj musíme zabrať“ od Krymu? Odvtedy na veliteľských zhromaždeniach počúvame, že už nie je čas, že je potrebné do obrany investovať. Nezdevalvovalo sa to? Napríklad váš predchodca Aleš Opata vo svojej knihe píše o „úradníckej diktatúre“ – vôľa kúpiť techniku je, ale viazne to na procesných dôvodoch. Mení sa v tomto niečo?

Môžem garantovať len to, že ja pre to urobím maximum. Čo sa týka toho, čo bolo – možno to navonok vyzerá desivo, ale za Aleša Opatu sa urobilo veľa vecí.

Nepovedal by som, že desivo, ale napríklad pásové obrnené vozidlá, najväčší nákup, nevyšli. 

Viem, čo myslíte. Boli tu hlasité výkriky, ako musíme plniť záväzky, dávať dve percentá na obranu, deklarácie politických strán, potom to vyšumelo. Teraz je to inak a poviem prečo. Nie je to o vôli v armáde – tá bola, je a bude. Je to o spoločenskej vôli a myslím si, že v čase anexie Krymu ten budíček celospoločensky nenastal, ale dnes áno.

Vtedy všetci povedali, že by sme to mali brať vážne, Rusi sa hnevajú, zabrali Krym, cudzie územie, to tu nebolo od druhej svetovej vojny, budeme posilňovať obranu. Ale teraz je tu urgencia, máme tu utečencov, matky s deťmi, bombardujú civilistov. Myslím si, že to vyvolalo spoločenské prebudenie. Vidíte, zase je to o tej spoločnosti.

Možno je to pozitívny vplyv existencie sociálnych sietí. A nielen toho, že tu stretávame Ukrajincov na uliciach. 

Veľa ľudí sa tiež začalo hlásiť do armády. Keď bude vôľa spoločnosti, bude aj obrana. Politici sú zástupcovia ľudí, robia to, čo chce spoločnosť.

Vôľa spoločnosti je však asi tiež niečo iné než podpora armády v prieskumoch, nie? Tá je vysoká dlhodobo, príde mi, že sa veľmi nemení. 

Jedna vec je mať dôveru v armádu, iná byť odhodlaný brániť krajinu alebo tú obranu zdrojovo podporiť. Nesmierne si vážim dôveru v armádu, ale tá je daná tým, že armáda zabrala, keď bolo treba – pri covide, pri hasení požiarov. Ľudia to vidia a oceňujú, veria armáde, že je apolitická, vidia, že na zahraničných misiách dobre reprezentuje, že tam vojaci bojujú, umierajú. Ale sú rôzne prieskumy – aj také, ktoré sa pýtajú, či by boli ochotní robiť to či ono, ak by sa začala vojna, či sú väčšie investície do armády nevyhnutné. A tam už také vysoké čísla nie sú.

Jednou z mojich priorít, ktorá sa neobjavila v súvislosti s Ukrajinou, je mať serióznu verejnú debatu o obrane. Napríklad na výbore pre obranu diskutujeme, aký má mať kanón kaliber. Jasné, ide o verejné zdroje, tí ľudia tam reprezentujú skupiny voličov, ale preberať tento parameter na takejto úrovni?

Naopak, napríklad senátny výbor pre zahraničné veci, obranu a bezpečnosť teraz chce urobiť vojnovú hru, prípadne chcú, aby sme ich zoznámili s plánmi v utajovanom režime. Toto sú diskusie, ktoré potrebujeme, ale zároveň ich potrebujeme preniesť von. V Česku je mimo armády veľa bystrých a serióznych ľudí, akademikov, ktorí spracovávajú bezpečnostné štúdie. Toto musíme viac riešiť, vtiahnuť do hry akademickú sféru.

Zase čím viac toho bude v utajovanom režime, tým menej prístupné to bude verejnosti. 

Takmer všetko sa dá diskutovať aj v neutajovanej rovine. Medzery, ktoré by sa mohli dať zneužiť, nechceme trúbiť do sveta. Ale rozprávame sa o tom, ako sa budú vyvíjať konflikty. Pri niektorých veciach vieme, že o nich protivníci vedia, to netreba utajovať.

Nemôžete hovoriť konkrétne plány, ale rozprávať sa o tom, na čo potrebujeme armádu, či vševojskovú, alebo špecializovanú, čo nám hrozí, aké sú scenáre použitia ozbrojených síl, či sú dostatočne rozpracované. A keď ako vojaci nemôžeme niektoré veci potvrdiť, vyvrátiť alebo komentovať, akademici môžu a my sa na tom môžeme podieľať.

A čo aktívnejšia komunikácia priamo za armádu? Keď vidím komentáre, že posielame zbrane na Ukrajinu, pričom naša armáda je sama nedostatočne vyzbrojená, hovorím si – prečo niekto nepríde a nepovie: také použitie zbraní je presne v súlade s tým, na čo ich máme, teda na našu obranu. Len to robia ukrajinskí vojaci v našich bojových vozidlách. 

O komunikácii často vedieme diskusiu. Je férové povedať, že sa za posledné roky posunula o svetelné roky, najviac asi za môjho predchodcu (Aleša Opatu – pozn. red.). Nemyslím si, že je všetko super a zaliate slnkom, chceme to zlepšovať, ale posun je tam objektívne obrovský.

Musíme si však dávať aj premyslené brzdy. Má napríklad vojak chodiť do diskusií a komentovať vývoj súčasného konfliktu? Nemal by byť ako akademik, špekulovať, hovoriť názory. Sú veci, pri ktorých sme obozretní. K Ukrajine bola z dobrých dôvodov prijatá politika, že veľa vecí beží v utajovanom režime. Ale môžem ubezpečiť každého, že nezásobujeme ukrajinskú armádu na úkor našej obranyschopnosti.

Drvivá väčšina českej pomoci ide zo súkromného sektora, čo je často efektívnejšie, rýchlejšie. Ale kde môžeme, pomôžeme tiež. Každú vec starostlivo posudzujem, každú máme premyslenú tak, aby to bolo v prospech obrany Česka.

Čo si pod tým máme predstaviť?

Ak tu mám súčasť výzbroje použiteľnú jedine v konflikte väčšieho rozsahu, o ktorej však viem, že ju v dohľadnom čase nebudem schopný využiť, tak pokiaľ tá zbraň môže teraz byť použitá na Ukrajine a pomôže dobrej veci, som za.

Nikdy som nebol pod politickým tlakom, aby sme poskytli niečo, čo by armáda dať nechcela. Pokiaľ niečo dáme, je to na základe môjho vojenského odporúčania. Vždy sa pozeráme na to, či to Ukrajinci teraz potrebujú, každá taká vec sa komunikuje priamo s nimi. Vždy zvažujem, čo to znamená, že tá technika zostane tu, alebo že bude odovzdaná: aký to bude mať vplyv na obranu našej krajiny. Nesmiem si dovoliť oslabovať obranyschopnosť Česka.