Ruská armáda sa správa ako zločinecký gang, neprekvapuje ma to, hovorí šéf českej armády
Česká armáda má už takmer pol roka na čele muža, s ktorým sa v tejto funkcii rátalo o dosť neskôr: 47-ročného Karla Řehku. Do funkcie nastúpil ako nikto pred ním – v situácii, keď pár stoviek kilometrov od Česka prebieha najväčšia vojna v Európe od roku 1945. „Vojna už nemá dobré riešenie. A všetky konce sú otvorené,“ hovorí náčelník generálneho štábu v rozhovore pre Deník N.
Na čo sa okrem iného pýtame:
- čo v praxi znamená, že sa musíme chystať na vojnu veľkého rozsahu proti vyspelému protivníkovi;
- prečo nie je možné označiť úplné vytlačenie Rusov z Ukrajiny za jasne dobré riešenie;
- či je v českej spoločnosti rovnaká sila, ktorú pri svojom napadnutí prejavili Ukrajinci;
- či ho vývoj armády a ruská brutalita prekvapili;
- ako sa česká armáda chystá na bojovanie v budúcnosti;
- ako sa rozhoduje o tom, akú techniku Ukrajine Česko poskytne.
Na nedávnom veliteľskom zhromaždení ste vyzvali, nech toľko neriešime, koľko bude mať brigáda vozidiel, aký budú mať kanón a kto nám ich dodá – ale skôr to, na čo nám budú, kto je protivník a čo nám reálne hrozí. Aké sú odpovede na tieto otázky?
Brigády nám budú na obranu krajiny. To je naša úloha ako armády, i keď obrana nemusí nevyhnutne prebiehať na našom území. Armáda je však na to, aby sa pripravovala na boj alebo bojovala. Vo všetkom ostatnom, čo robí, je zastupiteľná. Vo vojne ju nikto nenahradí.
A protivník?
Aliancia má koncept obrany v 360 stupňoch, to je podľa mňa v poriadku. To, že je teraz na východe hrozba v nevypočítateľnom a agresívne sa správajúcom Rusku, neznamená, že tu nemôžu byť iné hrozby v budúcnosti, napríklad na juh od Európy. Každá hrozba – vyspelý štátny aktér ako dnes Rusko alebo trebárs terorizmus – má nejakú mieru pravdepodobnosti, že sa naplní. To v kombinácii s možnými následkami pri realizácii tej hrozby ukazuje úroveň rizika. A my sa pozeráme, čo bude o päť, desať aj viac rokov. Najviac ma trápi, že nie sme nachystaní na konflikt veľkého rozsahu, pretože sme sa na to dlhodobo nepripravovali.
Pýtal som sa aj preto, aby som vedel, či vyslovene pomenujete Rusko. Súčasné kľúčové strategické dokumenty ho buď nespomínajú vôbec, alebo okrajovo. Nepomenovali sme tú hrozbu.
Jednoznačne. V bezpečnostnej stratégii Rusko vyslovene nie je, v obrannej stratégii je raz. Nemôžem predbiehať, ale myslím si, že sa to zmení. Aj strategická koncepcia NATO to už dnes pomenováva jasnejšie. A je to potrebné.
Úprimne povedané, pokiaľ by nám hrozil ozbrojený konflikt vysokej intenzity a väčšieho rozsahu, pokiaľ by sme mali v dohľadnom čase nasadzovať vojakov do veľkej vojny, tak v dohľadnom čase je protivníkom Rusko.
A keď sa budú tie strategické dokumenty, ktoré sú východiskami pre obrannú a bezpečnostnú politiku, meniť, budete za armádu hovoriť, že musíme ruskú hrozbu pomenovať?
Samozrejme. Ono to už prebieha, revízia bezpečnostnej stratégie by mala byť budúci rok, na to nadväzujú obranná stratégia a ďalšie dokumenty. Panuje zhoda, že Rusko je potrebné výraznejšie pomenovať.
Keď hovoríte, že najnáročnejší scenár, na ktorý sa musíme chystať, je vojna veľkého rozsahu proti vyspelému protivníkovi, čo to úplne laickými slovami znamená?
Logicky sme sa predtým zaoberali tým, aké výzvy pred štátmi stáli. Po 11. septembri 2001 tu bola vojna proti globálnemu terorizmu. Nás sa najviac týkal Afganistan, ale všeobecne to bola hrozba zrútených štátov, násilného extrémizmu, terorizmu v kombinácii s migráciou. Pre nás ako vojakov to znamenalo „crisis response“ operácie (operácie, pri ktorých pôsobia štáty NATO, ale mimo rámca spoločnej obrany proti napadnutiu – môže ísť okrem iného o prevenciu konfliktu, o mierové alebo aj humanitárne operácie – pozn. red.) mimo nášho vlastného územia. Budovali sme expedičné schopnosti, získali sme v tom nesmierne cenné lekcie dôležité pre všetky druhy bojovej činnosti. Veľmi nás to posunulo, aj bezpečnostne to dávalo zmysel.
Realita však je, že naše západné spoločenstvo žilo v blaženej ilúzii, že
