Rus navštevuje slovenské školy, hovorí o skutočnom Rusku: Kamarátov vojna netrápila, kým neprišla mobilizácia

Filipp Sedov spolupracuje s Denníkom N na novom vzdelávacom projekte. Školám ponúkame možnosť zorganizovať besedu o Rusku s Rusom, ktorý sa presťahoval na Slovensko. Náklady pokrýva Denník N vďaka crowdfundingu, do ktorého prispeli desiatky čitateľov.

Sedov počas jesene diskutoval na pätnástich, prevažne stredných školách. Väčšina bola na východnom Slovensku, okrem toho navštívil aj zopár škôl v Banskobystrickom kraji, v Turci, na Hornej Nitre a v Bratislave.

V rozhovore pre Denník N opisuje, aké má ohlasy od žiakov či učiteľov, keď od rodeného Rusa počujú, že odsudzuje Putinovu agresiu a podporuje Ukrajinu.

Ďalšie besedy sú plánované na budúci rok. Pokiaľ by aj vám blízka škola mala záujem pozvať si Filippa Sedova, podrobnejšie informácie aj s odkazom na registračný formulár sú k dispozícii na tomto odkaze.

Zaujímajú slovenských žiakov témy Rusko a vojna? 

Moje skúsenosti sú, že väčšinou áno. Takmer v každej triede, kde som mal besedu, sedela aspoň časť žiakov, ktorí sledujú to, čo sa deje. Vedeli o sankciách, vedeli o ukrajinskej rakete, ktorá v Poľsku zabila dvoch ľudí, poznali napríklad aj meno Alexej Navaľnyj. Iba na jednej škole som mal pocit, že to žiakov vôbec nezaujímalo.

Kde to bolo?

Na jednej odbornej škole na južnom Slovensku, v triede s vyučovacím jazykom maďarským. Žiaci na mňa pôsobili tak, že ich vlastne nezaujíma ani to, čo sa deje na Slovensku. Besedy začínam tým, že ukazujem, odkiaľ pochádzam: z mesta Jaroslavľ. Žiakov sa pýtam, či vedia, s akou tragickou udalosťou, ktorá sa dotýka Slovenska, je toto mesto spojené. Narážam na úmrtie Pavla Demitru, ktorý zahynul spolu s celým tímom Lokomotiv Jaroslavľ. A na tej maďarskej škole nevedeli ani to, kto bol Demitra.

Začnime vami: prečo ste do toho projektu išli? 

Myslím si, že má zmysel hovoriť o tom, čo sa skutočne deje v Rusku. Na Slovensku je mnoho ľudí, ktorí tú realitu spochybňujú. Žiaci sú prekvapení, keď im hovorím, ako ma počas prezidentských volieb 2018 chcel policajt zatknúť a dať na zoznam teroristov za to, že som napísal na volebný lístok „Rusko bez Putina“. Podľa mňa je potrebné hovoriť o tom, ako to funguje v diktatúre. Na Slovensku môžete slobodne voliť, slobodne sa vyjadrovať, slobodne demonštrovať, dokonca aj slobodne šíriť putinskú propagandu bez toho, aby komukoľvek hrozil postih. Toto by si mohlo uvedomiť viac ľudí.

Vám osobne tie besedy niečo dávajú?

Áno, zlepšuje sa mi slovenčina, učím sa vystupovať pred ľuďmi, lepšie spoznávam Slovensko. A potom je tu tá najdôležitejšia vec. To, čo Rusko urobilo, je osobná tragédia aj pre mňa. Mnohí moji kamaráti a známi z Ruska však majú iný názor. Napríklad v novembri som na sociálnej sieti zdieľal článok o tom, ako Európsky parlament označil Rusko za štát podporujúci terorizmus. Na to mi mama bývalej priateľky napísala, že by ma mali poslať na front, aby mi znovu začal fungovať mozog.

V žiadnom prípade neporovnávam svoju situáciu s tým, čo zažívajú ľudia na Ukrajine. Iba hovorím, že je to do určitej miery náročné aj pre mňa. Na Slovensku som cudzincom, ale Rusko už nemôžem považovať za svoju vlasť. To, že chodím po školách, kde mi žiaci, ale aj učitelia ďakujú za moje vystúpenia, mi dáva pocit prijatia. Utvrdzujem sa v tom, že som na správnej strane.

Žiakov sa v úvode besied pýtate, ako si predstavujú Rusko. Čo odpovedajú? 

Tí, čo na tieto otázky reagujú, opisujú Rusko celkom realisticky: že je tam diktatúra, nižšia životná úroveň, chladnejšie počasie na väčšine miest, ale aj dobrí hokejisti. Poznajú Mrázika, poznajú Mášu a medveďa. Na niektorých slajdoch ukazujem nejaké veci v ruštine, pričom sa pýtam, či ich niekto vie prečítať. Takmer v každej triede sa našiel niekto, kto vedel aspoň trochu po rusky.

Treba povedať, že väčšina škôl, na ktorých ste zatiaľ besedovali, boli gymnáziá. Nejde teda o reprezentatívnu vzorku slovenského školstva. 

To áno. Sú to zároveň školy, kde pracujú učitelia, ktorí asi považujú za dôležité o týchto témach hovoriť. Preto ma aj pozvali. Na iných školách môže byť situácia odlišná.

Na Slovensku ste sa stali známym vďaka virálnemu videu, kde ste sa pustili do konfrontácie s proputinovskými Slovákmi z takzvaného občianskeho tribunálu. Poznajú žiaci to video?

Niektorí. Video púšťam aj na besedách a často sa na ňom žiaci smejú. Niektorí sa mi chceli dokonca ospravedlniť a snažili sa ma ubezpečovať, že nie všetci Slováci sú ako ten občiansky tribunál. S úsmevom im na to hovorím, že na Slovensku som viac než štyri roky, takže to dobre viem.

Čo je hlavná línia vašich besied?

Hovorím svoj príbeh: prečo som sa rozhodol žiť v Európskej únii, aké mám zážitky z Ukrajiny, prečo odmietam agresiu voči nej. Hovorím žiakom, že je pre mňa smutné, keď musím takéto nepríjemné veci povedať o vlastnej krajine. Ale cítim to tak, že mám povinnosť postaviť sa za obeť. Potom je priestor na diskusiu, ktorá sa často stočí aj na geopolitické témy: či sankcie fungujú, aké sú vzťahy Ruska a Číny a podobne.

Vy však na tieto témy nie ste expert. Na Slovensku pracujete ako projektový manažér pre program Erasmus, nie ako analytik. Cítite sa kvalifikovaný odpovedať napríklad na otázky o sankciách?

O to, čo sa deje, sa intenzívne zaujímam. Čítam ruský nezávislý portál Meduza, čítam BBC, čítam aj slovenské médiá. Neprezentujem žiakom svoje vlastné úvahy. Keď sa ma pýtajú na sankcie alebo na Čínu, tak citujem z toho, čo sa píše v serióznych zdrojoch.

Hovoríte aj o mobilizácii?

Áno, hovorím o konkrétnych príbehoch zo svojho okolia. V Rusku som mal kamarátov, ktorí mali rozbehnutú kariéru, pracovali v IT alebo Gazprome, zarábali dobré peniaze. Vojna ich pôvodne netrápila, niektorí mali dokonca pre ňu pochopenie. Potom však Putin vyhlásil mobilizáciu a zrazu sa ma začali pýtať, ako by sa mohli dostať do Európskej únie alebo do Mexika.

Čo sa snažíte ukázať týmito príbehmi?

Ukazujem na konkrétnych príkladoch, ako mnohí Rusi v Rusku pristupujú k vojne: pokiaľ sa ich priamo nedotýka, tak sa ňou nezaoberajú. Ja s týmto ich prístupom nesúhlasím, preto aj robím to, čo robím.

Na čo všetko sa vás na školách pýtajú? 

Asi na každej škole sa ma spýtali práve na to, prečo robím tieto besedy. Tiež sa ma pýtajú, či sa môžem vrátiť do Ruska, alebo či sa chcem vrátiť.

A chcete?

Keďže vystupujem proti vojne, tak sa vrátiť nemôžem. Ak by som sa vrátil, hrozilo by mi stíhanie – napríklad za podporu „nepriateľského štátu“. Ak by sa niekedy pomery v Rusku zmenili a ja by som mohol novému Rusku pomôcť, tak by som sa rád vrátil. Nateraz však budúcnosť vidím inde. Mám tridsať rokov a rád by som si vyskúšal život ešte v nejakej inej krajine, mimo Slovenska.

Aké ďalšie otázky vám dávajú?

Opakovane som dostal otázku na LGBTI+ komunitu. Asi ich zaujíma, aký je rozdiel medzi situáciou v Rusku a na Slovensku. Hovorím teda o novom ruskom zákone, podľa ktorého môžu byť zakázané filmy alebo knihy, kde vystupuje človek s inou orientáciou. Podľa toho zákona už skoro všetko, kde sa hovorí o LGBTI+ ľuďoch, môže byť považované za škodlivú propagandu.

Tiež sa ma viackrát pýtali, či je v Rusku opozícia proti Putinovi. Na to hovorím, ako to je: Alexej Navaľnyj sedí v base, Boris Nemcov bol zavraždený, ďalší politici z Ruska odišli, niektorých súdia doma pre kritiku vojny, iní sú už ticho. V Prešove sa ma jeden žiak pýtal, či by aj pre mňa nebolo rozumnejšie, aby som sa verejne nevyjadroval. Snažil som sa mu vysvetliť, že to by som si vyčítal. Vojna trvá už desať mesiacov aj preto, že väčšina Rusov je ticho.

Tiež sa ma v tejto súvislosti pýtali, prečo nepožiadam o slovenské občianstvo. Netušia, že to nie je také jednoduché, musel by som mať najprv desať rokov trvalý pobyt, až potom by som oň mohol požiadať. Vôbec si neuvedomujú, čo nie je ich chyba, aká je to výhoda, že sú občanmi štátu EÚ.

Počúvate často v triedach názory, ktoré vychádzajú z kremeľskej propagandy?

Často nie, ak niečo také zaznelo, skôr to bol whataboutizmus: a čo Američania v Juhoslávii a čo Američania v Iraku? Jeden žiak sa ma tiež pýtal, čo si myslím o prápore Azov. Na sociálnych sieťach zjavne videl nejaké videá o tom, že niektorí ich príslušníci majú neonacistické tetovania.

Čo na to odpovedáte?

Na whataboutizmus odpovedám, že pre mňa je aktuálne to, čo sa deje teraz na Ukrajine. To, že iné štáty robili v minulosti chyby alebo aj niečo horšie než len chyby, ani v najmenšom nemôže ospravedlňovať útok Ruska na Ukrajinu. Ak príde reč na tému neonacistov, tak na to hovorím, že nepodporujem žiadnych neonacistov ani neonacistické názory. Neonacisti sú v rôznych krajinách vrátane Slovensk a nemôžeme podľa nich škatuľkovať celý národ. A pokiaľ ide o vojnu, tak aj tí muži s tetovaniami bojujú za krajinu, ktorá sa bráni agresii.

Mali ste na besedách aj žiakov z Ukrajiny?

Viackrát. Niektorí sa prejavovali agresívnymi komentármi na Putina. Jeden ukrajinský chalan nahlas povedal, že Putin je …, skrátka, použil veľmi vulgárne ruské slovo.

Mnohí Ukrajinci majú averzie voči Rusom ako takým. Vy ste od nich niečo také nepociťovali? 

Na nič také si nespomínam. Počas besied hovorievam svoj osobný zážitok z Ukrajiny: v roku 2018 som navštívil Ľviv. Propaganda totiž Rusov presviedčala, že keď na západnej Ukrajine niekto prehovorí po rusky, dostane bitku. Tak som sa o tom šiel presvedčiť, strávil som v meste desať dní, po rusky som rozprával s množstvom obyvateľov a nič sa mi nestalo. Aj na tom sa snažím ukázať, ako môže vyzerať propaganda, ktorá sa šíri o Ukrajine. Na jednej škole v Košickom kraji počúvala tú besedu pani učiteľka, ktorá sama pochádza z Ukrajiny. Po skončení prišla za mnou, veľmi mi ďakovala a rozplakala sa.

Aká otázka vás najviac zaskočila?

Na gymnáziu v Bratislave mi jeden žiak oponoval s tým, že obe strany šíria propagandu a v skutočnosti vraj nevieme, kde je pravda. V tej chvíli som na to nevedel úplne reagovať. Dnes už by som mu povedal, že o žiadnej vojne v histórii sme nemali v reálnom čase toľko informácií, ako máme o tej na Ukrajine. Na Ukrajine má skoro každý mobil, každý si môže točiť videá a dávať ich na internet. Máme satelitné snímky, pôsobí tam množstvo novinárskych štábov z rôznych krajín. Je vylúčené, aby sa na Ukrajine dialo niečo zásadné, čo by mohlo zmeniť náš pohľad, a my sme o tom nevedeli.

Z toho, čo hovoríte, sa zdá, že ak nejakí žiaci podporujú Rusko, tak sa na vašich besedách príliš neprejavujú.  

Neviem, opakovane som mal inú skúsenosť. Po besede za mnou prišli žiaci a hovorili mi, akí sú smutní z toho, že ich rodina je proputinovská.

Mnoho žiakov nie je vedených k tomu, aby dokázali diskutovať. Nemohlo sa teda stať, že viacerí síce podporovali Putina, len to na vašich besedách nedávali verejne najavo? 

V niektorých triedach sa mi zdalo, akoby v nich prebiehal vnútorný konflikt: časť žiakov je za Ukrajinu, časť podporuje skôr Rusko. A tí, čo sú za Ukrajinu, boli potom radi, že som im dodal argumenty. Na každej besede opakujem, že ak má niekto iný názor, môže ho nahlas povedať. Že aj ja si rád vypočujem niečo nové. Ale väčšinou sa nikto taký neozve. Žiaci, ktorí so mnou nesúhlasia, sa prejavia skôr tak, že sa potom so mnou neodfotia, keď na konci besedy ponúknem triede túto možnosť.

Aké sú vaše skúsenosti so slovenskými učiteľmi?

Tí, ktorí si ma pozývajú, sú, prirodzene, nastavení podobne ako ja. S niektorými sme si sadli natoľko, že ich plánujem ešte súkromne navštíviť. Inak sa na tie besedy chodia pozerať aj učitelia, ktorí majú odlišný pohľad. Jedna pani učiteľka napríklad povedala, že by sme sa nemali do Ukrajiny starať, lebo to nie je naša vojna. Na to dávam príklad z histórie: že vieme, ako to dopadlo, keď sa v roku 1938 Západ rozhodol vykašlať sa na Československo. Na inej škole tiež bola pani učiteľka, ktorá povedala, že so mnou nesúhlasí, ale aj tak mi poďakovala za návštevu.

Prekvapilo ma, že som viackrát stretol učiteľov, ktorí študovali v Sovietskom zväze. Jeden pán učiteľ mi hovoril svoje zážitky z Volgogradu, kde v tom čase nebolo dostať takmer žiadne mäso a ruskí spolužiaci sa odmietali otvorene rozprávať, dokonca aj v súkromí. Konkrétne tento pán tak nemal prehnaný sentiment k Rusku. Inak mi učitelia skôr hovorili príbehy zo susedných škôl, akí sú tam pedagógovia rozhádaní. Aj v súvislosti s vojnou je vraj v ich kolektíve cítiť napätie.

Po Novom roku ste pripravený navštíviť ďalšie školy?

Áno, ako som hovoril, vidím v tom zmysel. Možno len navrhnem učiteľom, aby tie besedy trvali dlhšie. Doteraz som to mal nastavené tak, že beseda s každou skupinou trvala jednu vyučovaciu hodinu. Viackrát sa mi potom stalo, že sme potrebovali viac času. Besedu sme pretiahli o dvadsať až tridsať minút, lebo prichádzali stále nové otázky.