Vláda ľudí vábi na neudržateľný projekt

Dôchodky sú znova na titulných stranách, Smer pripravuje ďalšiu reformu druhého piliera, a úmrtnostné tabuľky sa ešte stále nespamätali zo všetkého toho záujmu. Diskutuje sa o správnom výpočte predpokladanej dĺžky života, o maržiach pre životné poisťovne, o percentách odvodov.

Samozrejme, že na detailoch záleží – každá reforma je len taká dobrá, ako jej prevedenie – no pri súčasnej debate o stave slovenského dôchodkového systému sa kamsi stratila podstata. Tou je pri dôchodkovom systéme to, ako čo najlepšie zhodnotiť úspory. Pokiaľ sa vláda nezameria na túto otázku, reformy budú zbytočné.

Konkrétne nastavenie systému je, samozrejme, nesmierne dôležité. Výška odvodov do druhého piliera ovplyvňuje to, koľko sú ľudia ochotní nasporiť si a (aspoň oficiálne) odpracovať; mechanizmus, akým sa našetrené peniaze dostanú späť k svojim majiteľom, má zas veľký vplyv na to, koľko a kedy vlastne dostanú (ako súčasne dokazuje neslávny prípad životných poisťovní). No aj keby sa vláde podarilo na všetky tieto problémy nájsť dokonalé riešenia, bude to jedno, pokiaľ sa celoživotné úspory slovenských dôchodcov zhodnotia len málo alebo vôbec.

Úroky sa dajú získať len dvoma spôsobmi. Po prvé, svoje peniaze môžete investovať, t.j. nakúpiť cenné papiere, zlato, nehnuteľnosti – čokoľvek, čoho hodnota podľa vás bude rásť – a keď príde čas, tieto aktíva predáte so ziskom. Ak si kúpite akcie firiem, môžu vám niekedy navyše vyplatiť dividendy.

Špeciálnou možnosťou je vložiť peniaze do dlhopisov, ktoré v pravidelných intervaloch vyplácajú úrok – splácajú svoj dlh. Zjednodušene povedané, toto sa s úsporami deje v druhom pilieri: dôchodcovské správcovské spoločnosti vložili peniaze svojich klientov do vybraného portfólia aktív, a tak sa úspory zhodnocujú.

Druhou možnosťou je mať veľa detí. Priebežný dôchodkový systém, na ktorom Slovensko stálo niekoľko desaťročí a ktorý je základom prvého piliera, je postavený presne na tomto princípe. Keď je sporenie povinné a ďalšia generácia početnejšia ako tá predchádzajúca, prispievateľov je viac ako žiadateľov. Na jedného dôchodcu je niekoľko pracujúcich, ktorí prispievajú do systému, a tak môže štát dôchodcovi vyplatiť viac, ako tam kedysi vložil.

Podobne ako pyramídová hra, ktorá sa zrúti v okamihu, keď do nej prestane prúdiť viac a viac nových hráčov – alebo keď tí existujúci začnú vyberať svoje vklady – aj priebežný dôchodkový systém smeruje ku krachu, keďže demografický trend krajiny vyzerá tak, ako v súčasnosti vyzerá.

Situácia je teda taká, že priebežný dôchodkový systém je a zostane neudržateľný (jedine, že by blížiace sa referendum o rodine spôsobilo pôrodnostnú revolúciu…). Jediným spôsobom ako zhodnotiť penzijné úspory, tak bude investovať ich do niečoho, čo dokáže produkovať hodnotu, a toto sa dnes deje v druhom pilieri.

Áno, takéto investície v sebe nesú riziko straty vkladu – stačí sa spýtať celého druhého piliera počas nedávnej krízy. Zároveň však dáta za uplynulé storočie jednoznačne ukazujú, že dlhodobé výnosy z akciových trhov sú pozitívne.

Ak by si vaša pra-pra-pra-…-stará mama v roku 1802 kúpila americké akcie za jeden dolár, v roku 1997 by ste si mohli vyzdvihnúť viac ako pol milióna (v reálnej hodnote, nominálny výnos dosahuje viac ako sedem miliónov dolárov). Ani len podľa úmrtnostných tabuliek slovenských životných poisťovní si žiaden dôchodca nebude sporiť tak dlho, ale pointu to nemení: v dlhodobom horizonte investovanie do akcií prináša zisk.

Podmienkou je investovať do tých správnych akcií a dlhopisov. Na túto tému existujú kilá ekonomických článkov a teórií, niektoré fungujú lepšie ako iné, no jedno vieme určite: dlhopisy zarábajú oveľa menej, a to aj keď vezmeme do úvahy ich menšiu rizikovosť.

Ak by vaša obľúbená pra-pra-babička investovala namiesto do akcií do dlhopisov, z uvedeného dolára by nebol polmilión, ale len necelých tristo dolárov (toto nie je preklep; ekonómia na tému tzv. equity premium puzzle napísala mnoho).

Kam tým všetkým mierim? Vláda naznačuje, že pod jej správou by sa úsporám darilo lepšie. Je možné, že sa jej podarí nájsť to správne nastavenie vyplácania penzií, optimálnu výšku odvodov atď., ale vklady dokáže skutočne zhodnotiť lepšie len vtedy, ak ich dokáže investovať lepšie než DSS.

Štátna garancia zhodnocovania ani nič podobné nemôže skutočne fungovať, kým sa vláde nepodarí nájsť lepšiu investičnú stratégiu, aká sa používa na trhu. Možno si poviete, že pri všetkých tých prešľapoch, ktoré narobil finančný sektor (americké hypotéky pre ľudí s nízkymi príjmami…), to asi nebude také ťažké – naozaj dúfam, že máte pravdu. No podľa posledných vyhlásení vlády sa zdá, že o toto momentálne vôbec nejde.

Mária Balgová

Autorka študuje ekonómiu na University of Oxford