Politici degradujú duševne chorých a zdá sa, že to nikomu neprekáža

Myšlienku na tento článok som dostal v čakárni pred posledným tohtoročným sedením u psychiatra. Na vyšetrenie alebo kontrolu tam so mnou čakalo sedem ľudí. Nikto sa s nikým nehádal, nepredbiehal sa ani netrhal sestričke z rúk papiere, ktoré jej práve priniesol. Skrátka, žiadne neštandardné správanie.

Ako psychiatrického pacienta sa ma aj preto dotýka jav, ktorý sa opakovane objavuje v slovenskej verejnej debate: naši politici si navzájom nadávajú do psychiatrických pacientov, psychopatov alebo len tak od oka určujú psychiatrické diagnózy.

Týka sa to politikov naprieč politickým spektrom.

Napríklad Robert Fico po páde vlády Eduarda Hegera o ministrovi financií Igorovi Matovičovi povedal: „Dúfam, že už nikto nemáte pochybnosti o tom, že je psychiatrický pacient.“

Len málokto rozporuje, že Matovičovo stiahnutie demisie na poslednú chvíľu bolo nezvyčajným politickým krokom hodným kritiky, obzvlášť ak sa odohralo tak, ako ho opisuje Prezidentský palác.

Problém Ficovho vyjadrenia však spočíva v tom, že v rámci politického súboja nazýva oponenta „psychiatrickým pacientom“, akoby to bola nadávka.

Richard Sulík zasa pred časom v relácii Na telo PLUS televízie Markíza tiež o Matovičovi povedal, že „má manickú fázu“. Matovič v lete koaličné rady označil za „čistú psychiatriu“.

Z pozície skutočného psychiatrického pacienta, ktorý sa skutočne liečil na psychiatrii, mám odkaz pre Roberta Fica, Richarda Sulíka, Igora Matoviča aj ďalších: aspoň sa pokúste nedegradovať duševne chorých ľudí svojím slovníkom.

Byť psychiatrickým pacientom totiž nie je urážka a už vôbec to nie je hanba. Len depresiou podľa odhadov na Slovensku trpí 300-tisíc ľudí a z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že duševné ochorenie si nevyberá.

Sám som to zažil, v jednej chvíli som žil dokonale spokojný život a v priebehu niekoľkých týždňov som sa ocitol na lôžku psychiatrického oddelenia v hlbokej depresii.

Preto vážme slová, nikto totiž nemôže s istotou vedieť, že raz nebude potrebovať psychiatrickú starostlivosť, prípadne ju možno bude potrebovať niekto z jeho blízkych. Ani politici.

Slová, ktoré u nás tak bežne zaznievajú na tlačových besedách, len prispievajú k stigmatizácii duševných ochorení aj odboru psychiatrie. Počas svojho boja s depresiou a poruchou osobnosti som spoznal desiatky ľudí, ktorí napriek svojmu duševnému ochoreniu vedú normálny život, pracujú a živia rodiny. To, že má niekto psychiatrickú diagnózu, ho nediskvalifikuje, aby mohol robiť nejakú prácu.

A pritom to duševne chorí ľudia majú oproti zdravým objektívne oveľa ťažšie.

A namiesto toho, aby sme sa ako spoločnosť hýbali smerom k destigmatizácii duševných ochorení, si tu aj po ťaživom pandemickom období nadávame do psychiatrických pacientov alebo psychopatov. Príkladom je tento status poslanca Jána Krošláka ešte zo septembra:

Dokáže si poslanec Krošlák predstaviť, aké náročné je žiť s poruchou autistického spektra alebo so schizofréniou? Skutočne o tom pochybujem, na ilustráciu, tu je simulácia toho, ako prežíva svoj život schizofrenik:

Za mrzuté tiež považujem, že sa nenašiel politik, ktorý by na nevhodnosť tohto slovníka upozornil. Akoby to nikomu neprekážalo. Ak niekto taký bol, tak sa mu ospravedlňujem, nevšimol som si.

Ale aspoň kontrola dopadla dobre. Za posledný mesiac som bol rozhodne stabilnejší než dianie na slovenskej politickej scéne.

„Pekné sviatky a bojujeme ďalej,“ rozlúčil sa so mnou psychiater.