Denník N

Výtvarník Marcel Mališ: Čo mám teraz celý život maľovať igelitky?

Marcel Mališ: The Economist (z cyklu Lebensraum) 2010. Foto - GMB
Marcel Mališ: The Economist (z cyklu Lebensraum) 2010. Foto – GMB

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Témou nového dielu podcastu Oči dokorán je dielo The Economist zo série Lebensraum. Séria, ktorá vznikla v roku 2008 a ktorú neskôr kúpila do svojej zbierky Galéria mesta Bratislavy, realisticky zobrazuje hlavy ľudí, ktoré sa snažia nadýchnuť pod plastovými taškami s nápismi komerčných značiek. Kriticky ladená tvorba je doménou výtvarníka Marcela Mališa.

Tvoju tvorbu dlhodobo vnímam ako aktívne komentujúcu spoločenskú a politickú situáciu dnešnej doby. Už počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení bolo zjavné tvoje kritické nastavenie voči konzumnej, povrchnej kultúre dneška. To sa ti veľmi výstižne podarilo zachytiť práve v sérii obrazov Lebensraum. Mohol by si v krátkosti opísať prvotný impulz, zámer, s akým si vytvoril celú sériu?

Je to viac ako jedenásť rokov, odkedy som vytvoril túto sériu, a postupne som už aj zabudol, aké boli prvotné impulzy. Ale ak si správne pamätám, tak som vtedy zažíval takmer existenčný tlak z celého okolitého priestoru. Z každej strany sa na teba niekto usmieval s ponukou zubných pást a neviem čoho. Mal som pocit, že sa v tom konzume dusíme. Na sérii Lebensraum som začal pracovať v roku 2008, ale ešte nie je úplne ukončená. Stále dorábam nejaké malé kúsky, aj keď ma to už veľmi nebaví. Teraz mám ešte pripravených zopár menších formátov.

V roku 2008 bol vizuálny smog v meste omnoho intenzívnejší, teraz sa to už trochu znormalizovalo.

Asi to s tým súviselo. Motív obrazov však pôvodne vychádzal z udalostí nasledujúcich po vstupe americkej armády do Iraku. Tým zatýkaným potenciálnym teroristom dávali cez hlavy kukly. Zatkli ich a pri odvoze, aby ich úplne dezorientovali, im ich nasadili. Mne sa to vtedy zdalo veľmi absurdné a z toho dôvodu som ten motív použil, akurát namiesto kukly som si dal na hlavu igelitové vrecko.

Tým si odpovedal aj na ďalšiu otázku, lebo som sa chcela opýtať, či si na tých obrazoch ty sám.

Áno, sú to moje hlavy.

To násilie tam cítiť, aj keď o tej inšpirácii som nevedela. Odvtedy uplynulo veľa rokov. Keby si sa mal spätne pozrieť na toto obdobie, mal by si pocit, že sa spoločnosť zmenila v tom konzumnom tlaku?

Nie, nemám pocit, že by sa niečo zmenilo, možno sa ten tlak dokonca zintenzívnil. Ale k malej zmene predsa len došlo, a to že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Oči dokorán

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie