Filip Titlbach
Vít Svoboda
Deník N
Jeho kniha Stopy na ceste sa v roku 2018 stala ukrajinským bestsellerom. On teraz – rovnako ako po okupácii Krymu v roku 2014 – bojuje za svoju vlasť. Ukrajinský výsadkár Valerij Markus v rozhovore opisuje, ako vyzerá deň vojaka na bojovej línii, prečo nemajú Ukrajinci strach aj to, ako ho matka poprosila, aby aj vo vojne zostal človekom. „Aby som sa nezmenil na tvora, ktorý sa sústredí len na svoje prežitie. Aby som sa nestal psom,“ spomína.
Na čo sa v rozhovore okrem iného pýtame:
- Kedy mal Valerij Markus naposledy strach?
- Prečo je morálka Ukrajincov taká pevná a u Rusov taká vrtkavá?
- Ako sa mení vojna s prichádzajúcou zimou?
- Je možné vo vojne zostať človekom?
- Ako vyzerá deň vojaka na bojovej línii?
Kým je pre vás Vladimir Putin?
Nepriateľom.
A porazíte nepriateľa?
Náš nepriateľ už prehral. Ešte sme nevyhrali, ale Rusko už prehralo.
Ako si má človek, ktorý nie je priamo vo vojne, preložiť tieto slová? Ako chápať, že jedna strana ešte nevyhrala a druhá už prehrala? Čo to znamená v praxi?
Zmeny, ktoré Putin začal v Rusku, celkom iste povedú ku kolapsu celého ruského systému.
A čo to bude znamenať pre Ukrajinu?
Že Rusko prehralo. A my musíme len vydržať do okamihu, keď to celé spadne.
Ako ste v sebe našli silu a odvahu ísť do ostrého boja, do rizika položiť život za svoju krajinu?
Nebral by som to tak pateticky. V podstate sme nemali na výber. Buď bojujeme a vyhráme, alebo stratíme svoju krajinu. Mnohí sa, samozrejme, boja, niekoho to zlomí. Ale my nemáme na výber. Musíme v tejto vojne jednoducho zvíťaziť.
Aké ťažké je nepripúšťať si tú možnosť, že človek môže prehrať?
Úprimne povedané, neviem, ako by som odpovedal, pretože som o tom nikdy ani nepremýšľal.
To možno je odpoveď na moju otázku.
Pochopte, my sme počas tejto vojny stratili už toľko ľudí, toľko blízkych, bratov, sestier. Toľko priateľov. Keď ide teraz človek na front, už v istom zmysle chápe, že tam takisto môže zomrieť.
Budem teraz citovať z vašej knihy Stopy na ceste: „Keď vidím, ako sa vojna heroizuje, začína mnou lomcovať zlosť, pretože je to lož. Vojnu musíme ukazovať takú, aká je, so všetkými hrôzami a ohavnosťami, ktoré sa v nej dejú.“ Ak by ste mi mali opísať vojnu so všetkým, čo k nej patrí, ako by ste to urobili?
Raz, ešte v roku 2014, keď som nemal nič na práci, som napísal takú kratučkú báseň v ruštine. Znie v zmysle „nebuďte takí hlúpi, neverte tomu, čo o vojne hovoria v televízii, pretože vojna je len ho*no, krv a mŕtvoly“.
My sme v Česku v bezpečí. Aspoň zatiaľ. Možno je pre nás ťažké si predstaviť tú každodennú realitu, surovosť vojny. Mohli by ste mi opísať, ako vyzerá deň vojaka na bojisku?
Záleží na tom, o akom úseku frontu sa rozprávame. Napríklad obyčajný vojak, pokiaľ mal šťastie a noc bola pokojná, sa ráno zobudí niekde v úkryte s tým, že dostáva úlohu sa napríklad na desiatu dostať do nejakého bodu na pozorovanie. Spoločne s kamarátmi tam ide a vystrieda inú skupinu vojakov, ktorí tam zrejme strávili deň a noc. Prídu tam, vymenia si informácie, kontrolujú techniku, náboje, guľomety, spojenie a tak ďalej. Potom tam zostanú. Najčastejšie takisto na deň a noc.
Pokiaľ sa niekto objaví, začínate na neho strieľať. Keď je pokoj, je jednoducho pokoj. Môže sa stať, že sa nič nedeje.
Môže sa však, naopak, stať, že trebárs niekde nepriateľ pretrhne vašu obranu. V tom prípade sa snažíte, samozrejme, brániť, napríklad pomocou guľometu. Vo väčšine prípadov, keď taký útok príde, si s tým, samozrejme, sami neporadíte. Očakávate pomoc z ľavej alebo pravej strany, kde sú vaši chlapci. Zapájate drony, koordinujete delostrelectvo. Tak môže vyzerať deň rozviedky jedného z mechanizovaných bataliónov.
Môže sa stať, že keď sa vraciate späť do krytov, dostanete hneď ďalší rozkaz. Vtedy musíte hneď ísť a pozorovať nejaké presuny techniky nepriateľa.
V každej chvíli, samozrejme, môže prísť ostreľovanie, čo znamená, že sa všetci musia niekam schovať. Pokiaľ sa niekto schovať nestihne, začína sa evakuácia zranených a tak ďalej. Takto vyzerá zhruba deň na stabilizačnom fronte.
Vo väčšine prípadov znamená byť na fronte rutinu, až nudnú rutinu. Samotné útoky neprebiehajú až tak často.
Vy ste sa stali veliteľom. Akej jednotke velíte?
Pretože ste v NATO, skúsim analógiu k vašej strane. Som nadrotmajster.
Aká je situácia tam, kde práve operujete? Neviem, či mi môžete povedať presnú pozíciu…
Našu brigádu teraz odvelili zo samotného frontu. Prebieha kompletácia, momentálne máme dostať ďalšiu techniku. Deje sa akési preformátovanie, pretože sme boli pluk, teraz sme brigáda. Potom nás opäť vyšlú na front.
Hovorili ste, že nechcete byť patetický. To úplne chápem, aj tak ma však zaujímajú veci, ktoré si odtiaľto dokážem len ťažko predstaviť. Kedy ste mali naposledy strach?
Keď hovoríme o strachu, prvé, čo mi napadá, sú spomienky z môjho úplného detstva, keď som mal zopár rokov. Vtedy sa odohrali epizódy, keď som sa niečoho skutočne bál.
Pokiaľ ide o strach ako taký: záleží na tom, ako to myslíte. Že by som sa doslova niečoho bál, to je ťažké povedať. Môžem sa obávať, že nejaká operácia neprebehne podľa plánu. Môžem mať o to obavy. Ale že by som mal strach v zmysle paniky, keď vás niečo tlačí zvnútra tak, že by ste mohli stratiť kontrolu nad situáciou? Nič také sa mi zatiaľ počas vojny nestalo. Čo považujem za dobrú vec.
Mal som dobrú školu, pracoval som s možným strachom a pocitom paniky, preto môžem povedať, že sa dokážem ovládať.
My vojnu sledujeme z diaľky a máme možno vďaka tomu priestor ju prežívať. Cítiť emócie, šok a znechutenie, keď k nám doputujú správy o zverstvách napríklad z Buče alebo Iziumu. Keď počujeme o postupe ukrajinskej armády, cítiť zase nádej. Ale vy ste priamo na mieste. Je tam vôbec priestor pre emócie, prežívanie?
Všetky udalosti, ktoré ste spomenuli, zverstvá Rusov v Buči, Irpini alebo Mariupole, nič z toho rozhodne nevyvoláva v Ukrajincoch strach. Vyvoláva to len hnev a jasné odhodlanie bojovať ďalej ešte urputnejšie.
Pochopte, pozorovať je vždy horšie a zložitejšie než sa na tom priamo zúčastňovať. Byť účastníkom týchto udalostí je v istom zmysle omnoho jednoduchšie než sa z diaľky pozerať.
Ako to?
Pretože z diaľky s tým nemôžete nič urobiť. Môžete len pozorovať, sedieť so založenými rukami a čakať, čo sa stane. Tu to vnímame naopak. Sme na mieste, takže bránime, bojujeme.
Tieto emócie, ktoré u nás môžu vznikať, pretvárame na to, aby sme niečo robili. Tá emócia vyvoláva akciu.
Vojna je dnes všade. Nielen na samotnom fronte, ale po celej Ukrajine. Ruskí agenti, ruské drony, rakety, to všetko pridáva prácu celému ukrajinskému národu, ktorý dokázal svoje emócie premeniť na to, aby aktívne fungoval a niečo robil. Musíme zachrániť seba, zachrániť svoje rodiny. Emócie sa v týchto procesoch v podstate strácajú.
A nie je tu priestor pre strach, ale je tu priestor pre zlosť, hnev. A hnev pomáha. Pomáha držať sa a fungovať ďalej, keď sa nevyspíte, nenajete. Hnev je nepochybne primitívna, ale v istom zmysle aj dobrá emócia. Pomáha vám dať sa dohromady, keď to potrebujete.
A čím to je, že ukrajinskí vojaci morálku majú a udržujú si ju, zatiaľ čo ruskí ju strácajú?
Naša motivácia je jasná: bojujeme kvôli našim rodinám, za náš domov, za právo žiť v nezávislej krajine.
Okupantov sem ženú ako dobytok. Oni majú, samozrejme, svoju vnútornú motiváciu sem prísť, predviesť sa alebo niečo také. Ale všetka táto motivácia mizne hneď, ako pri nich exploduje náboj z húfnice. Vo chvíli, keď majú na tvári vnútornosti svojho kamaráta.
Ako sa mení vojna s prichádzajúcou zimou?
Mení sa to, že okrem nepriateľa vás chce zabiť aj samotné počasie. Mení sa každodenný život, pretože musíte bojovať aj proti nemu.
Za týchto podmienok je, samozrejme, omnoho zložitejšie uskutočňovať tie či oné operácie, pretože je menej krovia, menej zelene. To znamená, že niektoré operácie už ani nemôžete zrealizovať. Mrazy nie sú až také silné, terén sa mení na blato. To tiež komplikuje postup. Deň je kratší. Ovplyvňuje to aj naše správanie.
V zime teda vojna nie je taká intenzívna – z oboch strán. Na druhej strane, máme omnoho lepšie pozície, omnoho lepšiu logistiku. A môžem s istotou povedať, že rovnako ako na prelome februára a marca, aj teraz veľa Rusov zomrie prosto preto, lebo zamrznú. Práve vďaka tomu, že je naša logistika lepšia, naše pozície sú kvalitnejšie vybavené. A sme jednoducho doma.
V roku 2014 ste bojovali v Donbase, dnes ste zase na bojisku. Ako sa zmenila povaha vojny? V čom je iná?
Vojna je viac-menej vždy rovnaká alebo podobná. Môžeme, samozrejme, hovoriť o tom, že v roku 2014 bola ukrajinská armáda omnoho slabšia. Na druhej strane, aj kontingent ruskej armády, ktorý sa vtedy zapojil do operácií na Ukrajine, bol oveľa menší.
Hoci musím podotknúť, že v istých okamihoch ruská armáda skutočne masívne prekračovala hranice. Tým myslím napríklad boje pri Ilovajsku alebo Debaľceve, keď sme sa dostali do obkľúčenia a utrpeli sme veľké straty. Vtedy sa ruská armáda skutočne masívne zapájala do bojov na Ukrajine.
Zásadný a najväčší rozdiel je v tom, že Rusko už neklame. Snaží sa, ale už to nie je tá lož, že sem prišli brániť rusky hovoriace obyvateľstvo. Neskrývajú, že proti nám vedú vojnu. Je to otvorené, samozrejme. Rusko napadlo Ukrajinu. To je ten najpodstatnejší, fundamentálny rozdiel medzi tým, čo sa deje teraz a čo bolo v roku 2014.
Môžeme sa, prirodzene, rozprávať aj o tom, že sa zapája viac letectva, že lieta viac rakiet. To sú iba detaily. Kľúčový rozdiel je v tom, že táto vojna je skutočná, je pochopiteľná. Rusko napadlo Ukrajinu. Jeden národ chce zničiť našu krajinu, náš národ. V tomto zmysle je tá vojna aspoň úprimná.
Vy nie ste len vojak, ale ste svojím spôsobom aj celebrita, pretože na Instagrame máte viac než 300-tisíc sledovateľov, rovnako aj na YouTube, na Facebooku 150-tisíc. Okrem boja na fronte ste si teda pridali zodpovednosť za informovanie o vojne. Napadá mi, že váš prešľap na sieťach predsa môže mať omnoho zásadnejší vplyv než prešľap niekoho iného – jednak tam môžete prezradiť niečo nepriateľovi, jednak to môže využiť ruská propaganda. Ako nad touto zodpovednosťou premýšľate?
Hlavný princíp, ktorý nepoužívam len ja, spočíva v tom, že všetko – či už sú to fotky, alebo videá – sa publikuje až niekoľko mesiacov po tom, čo boli vyhotovené. A z miest, ktoré sme dávno opustili. Akýkoľvek materiál, ktorý na siete dáme, už v žiadnom prípade nie je aktuálny. Takže tento problém nevznikne.
V textoch, ktoré píšem, je to ešte jednoduchšie. Nie je tam nič, čo by malo akýkoľvek taktický význam pre samotné operácie. Moje texty sú skôr zamyslenia nad nejakými témami alebo vyjadrenie môjho postoja k tej či onej situácii. Nepíšem nič o tom, čo sa bezprostredne deje na fronte.
Ešte sa vrátim k vašej knihe: stala sa jednou z najpredávanejších ukrajinských kníh za posledné desaťročie. Tá kniha nie je len o vojne, je hlavne o vás. O človeku, ktorý hľadá svoj obsah, svoj cieľ, a preto sa stáva vojakom. Aké pre vás bolo takto sa odhaliť?
Keď som odišiel z armády, mal som v hlave kašu. Musel som si to nejako premyslieť, štruktúrovať svoje skúsenosti. Vyvodiť nejaké závery. Táto kniha bola pokusom to všetko štruktúrovať, dať si to v hlave do poriadku.
V tej knihe citujete odkaz od svojej matky, ktorá vám povedala: „Správaj sa ako človek.“ Čo to pre vás znamená? Hovorím si, či sa môže človek vo vojne správať ako človek. Neprekračuje niekedy nutne hranice humánneho správania?
Nejde len o princíp akejsi ľudskosti, ale o to, aby si človek zachoval vlastný systém hodnôt. V tom môže pomáhať, že si zachováte symboly, rituály, ktoré sú pre vás dôležité.
Keď sa dostanete na front, do zložitej situácie, je dôležité nájsť si niečo, čo nie je rýdzo praktické, utilitárne. Treba si nájsť niečo, čo vám pomôže psychologicky si zachovať ľudskosť, nejakú estetiku.
Pretože na fronte je veľmi jednoduché sa sústrediť iba na agresiu, zmeniť sa na zviera. A je dôležité tomu nepodľahnúť. Držať sa podľa systému morálnych, etických hodnôt.
Tú správu, ktorú spomínate, mi matka poslala, keď som bol vo výcvikovom stredisku. A bolo to pre mňa dosť ťažké. Ona ma vtedy žiadala, aby som si zachoval svoju ľudskosť. Svoj morálny a etický systém. Aby som sa nezmenil na tvora, ktorý sa sústredí len na svoje prežitie. Aby som sa nestal psom. Aby som zostal človekom.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
