Magdalena Slezáková
Deník N
Dláždenými ulicami prúdia ľudia a drnčia prechádzajúce skútre, ale vnútri malého chrámu vládne ticho, presýtené vôňou obetných tyčiniek a kvetín položených na oltári. Tu sa nekričí ani sa nikto neponáhľa; modlitba má svoj čas mimo všedného priestoru a zosnulí predkovia si žiadajú dôstojnosť. Tí, ktorí si ich sem prichádzajú uctiť, dovnútra nevstupujú s prázdnymi rukami. Všetko, čo potrebujú, nájdu v obchodíku len zopár metrov od chrámového priečelia.
Medzi policami plnými modlitebných predmetov sa otáča usmievavý muž v tmavej bunde. Rozhovor s českou novinárkou? No iste, pozhovára sa rád, len sa najskôr musí postarať o zákazníčku. Až keď sa za staršou paňou a jej plnou nákupnou taškou zatvoria dvere, ponúkne zvedavej návšteve miesto za drevenou lavicou a sám sa usadí na stoličku za pultom.
Nevyzerá prekvapene. Časy, keď jeho rodisko bolo prísne stráženou vojenskou zónou a pre ľudí zvonka bolo uzavreté, sú dávno preč; miestami, ktoré pred desiatkami rokov rozrývali čínske bomby, dnes dychtivo krúžia turisti v honbe za pamiatkami a svojráznymi suvenírmi. A občas tiež nemenej dychtiví novinári.
Slnko namiesto piatich hviezd
Majiteľ modlitebného obchodíka sa volá Wej Čchin-chung a dobre vie, čo tu reportéri hľadajú. O súostroví Ťin-men sa často hovorí ako o prvej línii konfrontácie medzi Taiwanom a Čínou.
Svojím spôsobom je to zvláštna anomália. Na taiwanské pobrežie odtiaľto nedovidieť, zato to čínske sa v dnešný jasný deň zdá tak blízko, že by si naň človek takmer mohol siahnuť. Za úzkym pásom mora sa zreteľne rysujú mrakodrapy čínskeho mesta Sia-men, vzdialeného iba niekoľko kilometrov; na ostrov Taiwan je to odtiaľ takmer 200 kilometrov, hodina lietadlom.
A predsa tu všade namiesto známej červenej vlajky s piatimi zlatými hviezdami veje taiwanské biele slnko na modro-červenom podklade. Hoci si Peking Ťin-men nárokuje ako súčasť juhočínskej provincie Fu-ťien, Komunistická strana Číny toto strategicky položené súostrovie nikdy nedobyla. Zostalo v rukách Kuomintangu a neskôr demokratického Taiwanu. (Výnimkou sú Ta-teng, Siao-teng a Ťiao-jü, trojica ostrovov tesne priľahlých čínskej pevnine.)
Od vpádu ruskej armády na Ukrajinu sa už písalo veľa špekulácií, či je Taiwan ďalší na rade. Niektorým z tých, ktorí o čínskej invázii teoretizujú (alebo si dokonca trúfajú zájsť tak ďaleko, že predvídajú jej dátum), pritom stačí načrtnúť jednoduchú paralelu medzi Ukrajinou a Taiwanom na jednej strane a Ruskom a Čínou na druhej a nenechať sa vo svojich dohadoch rušiť podstatnejšími rozdielmi, ktoré ju spochybňujú.
Áno, Taiwanci s osudom Ukrajiny hlboko súcitia a zároveň v nich od tohtoročného februára bliká výstražná kontrolka, ktorá ich teraz vo veľkom ženie napríklad na výcvik civilnej obrany. Ale kde je – keď zostaneme len pri tých najkrikľavejších rozdieloch – pozemná hranica, cez ktorú by sa čínske tanky mohli prevaliť tak ako tie ruské na Ukrajinu? Kde je kapacita čínskej armády dobyť (a hlavne dlhodobo udržať) hornatý a nepriestupný ostrov? Podrobiť si jeho obyvateľov, ktorí celé roky so zbraňami v rukách vzdorovali už japonským okupantom – a to bol prelom 19. a 20. storočia a oni nemali ani modernú armádu, ani podporu mocných regionálnych a zámorských partnerov, o ktorých sa opierajú dnes. A v neposlednom rade – kde je v Pekingu putinovská bezohľadná vôľa nechať za sebou spálenú zem? Komunistická strana chce vládnuť podrobenému, nie zničenému Taiwanu. V stávke je príliš veľa, na všetkých stranách barikády.
Zlatá brána
Ibaže potom je tu napriek všetkému, čo bolo povedané, Ťin-men. Po slovensky to znamená Zlatá brána a v dobách, z ktorých tento názov máme po prvý raz zdokumentovaný (druhá polovica 14. storočia, počiatky dynastie Ming), odzrkadľoval rolu ostrovov ako predsunutej obrannej bašty proti pirátskym nájazdom.
Dnes cez Zlatú bránu dýcha Taiwan priamo na krk Číne – alebo skôr Čína Taiwanu. Taiwanské vojenské základne na Ťin-mene tento rok čelili množstvu zvedavých dronov, ktoré nad ostrovy vyrážali z čínskej pevniny a ktorých zvedavosť pozoruhodne vzrástla v dňoch augustovej návštevy Nancy Pelosiovej v Tchaj-peji. Taiwanskí vojaci sa spočiatku držali dosiaľ platného zvyku a vysielali voči nezvaným návštevníkom slovné varovania.
Tie sa však míňali s účinkom, a tak sa Taiwanci pokúšali drony zahnať hádzaním kameňov. Keď ani to nepomohlo, siahli 1. septembra k rezolútnemu a v tomto kontexte bezprecedentnému kroku: jeden dron zostrelili.
„Tým, ktorí prichádzajú nepozvaní, sa hovorí zlodeji a je jedno, či sa vlámu do dverí alebo nakúkajú zo vzduchu. A takí zlodeji nie sú na Taiwane vítaní,“ vyhlásila taiwanská diplomacia. Hovorca čínskej diplomacie Čao Li-ťien reagoval, že nechápe, „načo ten rozruch“ – veď dotyčné drony „lietajú nad čínskym územím“.
Pravda je, že ak by sa čínska armáda rozhodla začať Ťin-menom namiesto samotného Taiwanu a urobiť z neho „čínske územie“ aj v skutočnosti, čisto teoreticky by pred sebou mala o dosť ľahšiu prácu. Súostrovie leží doslova na rane, najvyššia „hora“ Tchaj-wu síce svojím názvom pyšne odkazuje na bojovnosť, ale meria len 253 metrov a po zuby ozbrojená vojenská zóna z éry studenej vojny je už dnes minulosťou. Po prvých demokratických voľbách v roku 1992 taiwanská armáda svoju prítomnosť trvalo znižovala; niektoré vojenské základne už dnes existujú len ako múzeá a najviac granátov, rakiet a mín nájdete v obchodoch so suvenírmi.
Miestni navyše nepatria medzi najvášnivejších stúpencov taiwanskej nezávislosti. Ich identita je pevne spätá hlavne so samotným Ťin-menom, čo sa napokon premieta aj do lokálnej politiky. A hoci si na demokratickej vláde všeličo cenia, obávajú sa „taiwanizácie“ a chcú si udržať väzby na pevninskú Čínu, od ktorej v mnohom závisia vrátane takých zásadných vecí, akou je pitná voda. Vládna Demokratická pokroková strana (DPP) spojená s prezidentkou Cchaj Jing-wen tu v nedávnych komunálnych voľbách ani nepostavila vlastného kandidáta; Ťinmenčania tradične favorizujú skôr (dnes) voči Pekingu vľúdnejší Kuomintang.
Pomerne znepokojujúca je tiež čerstvá správa o trestnom stíhaní bývalého armádneho plukovníka Siang Te-ena, ktorý donedávna velil práve na Ťin-mene, teraz mu hrozí dlhoročné väzenie. Na základe vierohodných dôkazov bol obvinený, že prinajmenšom od roku 2019 odovzdával vojenské informácie Čínskej ľudovej republike, ktorá ho za to odmeňovala sumou 40-tisíc taiwanských dolárov mesačne (asi 1225 eur).
Zatiaľ ho stíhajú za korupciu, vylúčené však nie je ani prípadné obvinenie z vlastizrady. Dôkazom Siangovej lojality voči Pekingu má byť okrem iného fotografia, na ktorej obvinený drží papier s nápisom. „Ja Siang Te-en sa týmto zaväzujem k podpore mierumilovného zjednotenia. Zo svojej terajšej funkcie urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som naplnil slávnu úlohu presadiť mierumilovné zjednotenie vlasti.“
A #Taiwan Army Colonel is being prosecuted for accepting 560.000 TWD in Chinese bribes. He signed a letter pledging loyalty to the "motherland" & promising to use his station in the event of war to serve China and work towards unification. #向德恩 #投降承諾書 pic.twitter.com/YJm2Q5WXds
— David Demes 戴達衛 (@DemesDavid) November 23, 2022
Číňania Číňanov nemlátia
Wej Čchin-chung vo svojom obchodíku vedľa chrámu žiadne „slávne úlohy“ plniť nechce. Ďakujem pekne. Podobne ako iní Ťinmenčania je spokojný s tým, ako sú veci teraz. Pamätá si, aké ťažké bolo zarábať peniaze, keď bol ešte malý, počas studenej vojny.
Ťin-men je prevažne roľnícka oblasť, ale v miestnej suchej pôde sa žiadne veľké bohatstvo neskrývalo (s jednou dôležitou výnimkou, ku ktorej sa o chvíľu dostaneme) a obrábať ju bola poriadna drina. Pestoval sa hlavne cirok a inak bola obživa miestnych naviazaná na armádu. Predávali jej potraviny, prali bielizeň a podobne. Cirok, ktorý neskončil na tanieri alebo z ktorého miestni nevyrobili preslávenú pálenku paj-ťiou, vymieňali s vojakmi za vrecia ryže, ktorých bol v armádnych kasárňach vždy dostatok.
„Potom sa Ťin-men začal pomaly otvárať. Už ani neviem, kedy presne, je to dávno,“ spomína Wej Čchin-chung. Prišli lepšie časy. „Pripadáme si slobodnejší, spoločnosť je otvorenejšia,“ hovorí a myslí pritom aj na živobytie.
Nemôže sa sťažovať, nakupujú uňho najmä miestni a obchody idú dobre. Ale kolegovia v okolí, ktorí predávajú lokálne pochutiny a suveníry, od tej otvorenosti existenčne závisia. Už teraz je pre nich nepríjemné, že pre (ešte donedávna platnú) čínsku štátnu politiku nulového covidu sa prakticky zľahla zem po turistoch z pevniny. Koniec koncov, Ťin-men pre pevninských Číňanov býval podobne ako predtým Hongkong obľúbenou nákupnou destináciou; teraz pre covid zatvoril jeden z dvoch miestnych „duty-free“ obchodných domov.
Ak by sa ku covidu pridala ešte vojna, potom je, ako sa hovorí, vymaľované. Ale pán Wej odpovedá, že sa vojny nebojí – ani po dronovom incidente a de facto blokáde, ktorou čínska armáda v auguste Taiwan obkľúčila: „Vojnu už sme tu zažili a nikto z nás nechce, aby sa opakovala. Ja som Ťinmenčan a tiež som Číňan. A náš názor je, že Číňania Číňanov nemlátia.“
Nôž z bomby
Znie to pekne. Ibaže sa stačí pozrieť ponad rameno.
Len pár minút autom od Wej Čchin-chungovho obchodu zalieva bledé svetlo zo stropných žiariviek hromady zašpicatenej ocele. Ten tvar by si sotva niekto splietol – pred očami nám ležia desiatky a desiatky črepín z bômb. Wu Ceng-tung má ležérnu džínsovú bundu, šiltovku a to vôbec najdôležitejšie: šikovné ruky kováčskeho majstra, ktoré kus črepiny z bomby skúsene odlúpnu a začnú ho v daždi iskier spracovávať, až z neho vyčarujú zahnuté lesklé ostrie.
Vedeli ste, že omnoho kvalitnejší nôž vyrobíte z bomby, ktorá slúžila propagande, než z tej výbušnej? Verte majstrovi: „Jej oceľ je o dosť hladšia.“
Tomu, čoho sme práve svedkami, sa hovorí recyklácia par excellence. Hlboko v ťinmenskej pôde sú dodnes zaryté desiatky rokov staré bomby, ktoré miestni farmári predávajú do kováčskych dielní, kde z nich vznikajú prvotriedne nože – spolu s cirokovou pálenkou paj-ťiou jeden z dvoch hlavných ťinmenských trhákov. V tesnom závese za nimi je feng-š‘ alias veterný lev, teda tradičný strážca čínskych sídiel a domovov, ktorého úlohou je odháňať zlých duchov a rôzne iné zlé sily. Na Ťin-mene nájdete veterných levov požehnane, či už vo forme figúrok na kľúčenkách a iných suvenírov, alebo v tradičnej podobe sôch (aj niekoľkometrových).
A aj tak už toto božstvo prinajmenšom raz zlyhalo. Len sám feng-š‘ vie, ako by to dnes na Taiwane vyzeralo, nebyť kórejskej vojny. Tamojšia čínska intervencia na strane KĽDR je všeobecne známa vec rovnako ako fakt, že zvrátila priebeh bojov. Už menej sa však vie, že Mao Ce-tungovi sa spočiatku do pomoci severokórejským súdruhom vôbec nechcelo. Mal úplne iné plány: chcel dobyť Taiwan a vyrovnať sa s Čankajšekom (líder Kuomintangu), Kuomintangom aj celou Čínskou republikou (teda Taiwanom) raz a navždy.
Ťin-men sa javil ako celkom ľahký cieľ. A tak sa pri jeho pobreží už koncom októbra 1949, ani nie mesiac po vyhlásení Čínskej ľudovej republiky, objavila podivná flotila rybárskych lodí s asi 26-tisíc vojakmi na palube. Komunistický útok sa však nevydaril, kuomintangské jednotky ho odrazili. Až po konci kórejskej vojny, počas prvej (1954 až 1955) a druhej (1958) krízy v Taiwanskej úžine, zaútočila čínska ľudová armáda znova.
Najostrejšia fáza bojov sa začala 23. augusta 1958 o pol šiestej ráno. Počas jedného dňa vystrelili komunisti na Ťin-men viac než 30-tisíc bômb a v každodennom ostreľovaní súostrovia pokračovali až do 5. októbra. Počas tých 44 dní vypálili na Ťin-men podľa dobových záznamov skoro pol milióna bômb. A paľba neustala ani po vyhlásení prímeria: dlho platilo, že nepárne dni patria bombám a párne odpočinku. Druhá strana paľbu opätovala. Hrmot zbraní utíchol až v roku 1979, keď Spojené štáty definitívne prerušili oficiálne diplomatické vzťahy s Čínskou republikou (teda Taiwanom) a namiesto toho nadviazali vzťahy s komunistickou Čínskou ľudovou republikou.
Za pozornosť stojí, že mnoho z bômb, ktoré na Ťin-men za tých dvadsať rokov dopadlo, nemalo za úlohu vybuchovať a ničiť, ale rozsievať propagandu. Výbušniny obsahovali len celkom máličko – toľko, aby explózia z obalu bomby po dopade „vystrčila“ oceľovú súčiastku, v ktorej boli ukryté propagandistické letáky.
A Ťinmenčania, ktorých domovina kvalitnou oceľou práve neoplýva, chytili príležitosť za pačesy. Wu Ceng-tung, ktorý teraz pred nami počas necelých dvadsiatich minút ukul elegantné ostrie, je vo svojej rodinnej firme Maestro Wu majstrom už tretej generácie. Bol to jeho dedko Wu Čchao-si, prezývaný Kováč, ktorý bomby už v 60. rokoch začal zbierať a vykupovať a potom z nich vyrábať nože a sekáčiky najrôznejších tvarov a veľkostí. Podnik rástol a postupne si získaval renomé; dnes je asi najznámejší na celom Ťin-mene, hoci mu za tie roky vyrástli aj početní nasledovníci. A vyzerá to tak, že obchodu sa bude dariť aj naďalej. Z jednej bomby sa dá vraj vyrobiť aj šesťdesiat nožov a materiálu je stále dosť.
Kohút v tuneli
Pevnosť Ša-si leží na najzápadnejšom výbežku Malého Ťin-menu, druhého najväčšieho ostrova súostrovia pod taiwanskou správou. Názov „malý“ toto miesto vystihuje omnoho viac než „druhý najväčší“, hoci ostrov má len niečo viac než 12-tisíc obyvateľov (na Ťin-mene žije zhruba 130-tisíc ľudí) a rozlohu okolo 17 kilometrov štvorcových.
A Ša-si síce znamená Piesočná riečka, ale namiesto šumu vody tu zaznieva bojová pieseň: „Rázne pochodujte, švihajte silnými pažami! Sme hrdinskí bojovníci revolúcie, nástroja veľkej veci antikomunizmu! Vpred, vy verní slnku a mesiacu! Kráčajte vpred, kráčajte vpred, nahor za masami, nahor na bojisko! Kráčajte vpred, tam, kde si vás revolúcia žiada najviac!“
Ale žiadny strach. Jediní vojaci široko-ďaleko sú plechové makety, pochodová hudba znie len z reproduktorov a rady kovových bodcov na priľahlej pláži, ktoré mali kedysi brániť nepriateľským lodiam v pristátí, zhrdzaveli a zarástli riasami.
Z bývalej vojenskej základne Ša-si je dnes turistická atrakcia Ša-si. V búdkach na strážnych postoch sú namiesto vojakov strážcovia, pri vchode sa predávajú zmrzlina a limonády. Sieť tunelov pod povrchom, ktorými je ťinmenské podzemie dnes pretkané, vľúdne sprevádzajú lampy, šípky ukazujúce smer a varovné cedule s nápisom: „Pozor na hlavu!“
Strieľne už dávno nie sú obsadené patrolou, zato z nich bez problémov dovidíte až na čínsky Sia-men – teda keď prehliadnete traviny a sukulenty, ktorými sú tie okná bez skiel zarastené.
A v hĺbke tunelov na vás čaká aj prekvapenie v podobe šibalského kohúta vo vojenskej prilbe, ktorý sa nakrátko môže stať vaším sprievodcom, ak mu to dovolíte.
„Kohút je niečo ako miestny maskot. Boli tu veľké problémy s mravcami, ktoré farmárom požierali úrodu, a tak do boja nasadili sliepky a kohúty, aby škodcov zneškodnili,“ vysvetľuje náš sprievodca ťinmenskou variáciou príbeh o mačkách a myšiach. Z tunela k nám doľahne hlasný, ozvenou znásobený smiech kolegyne – nadšený vojnový kohút si získal ďalšieho fanúšika.
Srdce milovníka bizarných absurdít plesá a pre miestnych, ktorým turizmus prináša omnoho spoľahlivejšie a bezpečnejšie živobytie než niekdajšie armádne časy zo studenej vojny, platí to isté. Panuje tu pokoj. Normálny život, ktorý má k tej „taiwanskej DMZ“ naozaj veľmi ďaleko. (DMZ je anglická skratka pre demilitarizovanú zónu, napríklad tú najznámejšiu, štyri kilometre širokú medzi KĽDR a Južnou Kóreou).
Čo by bolo, keby…
A predsa sa tu stále niekde pod povrchom, hlbšie, než sú tunely, chveje napnutá struna. Neistota menom čo by bolo, keby…
„Číňania Číňanov nemlátia,“ verí Wej Čchin-chung vo svojom obchodíku. A nateraz to – aspoň v zmysle vojny – platí. Ale čo keď sa to rovnako ako v minulosti ukáže len ako zbožné prianie? Čo keď sa terajšie istoty rozplynú ako dym z papierových peňazí, spálených v chráme na prilepšenie predkom?
„Vojny sa nebojím,“ opakuje pán Wej. „Ale z čoho strach mám, to je nejaká nešťastná náhoda. Nedorozumenie, z ktorého môže vzísť niečo horšie.“
Kováčsky majster Wu Ceng-tung schladí rozpálenú oceľ a pozdvihne k našim očiam lesklý nôž. Pred koľkými turistami už asi tú istú scénu opakoval? A koľko ostria ešte stihne vyrobiť on alebo jeho potomkovia, pokým sa minú ťinmenské zásoby starých bômb?
Jedno je isté: nech už je podnik kováčskeho klanu Wu akokoľvek slávny, lepšie je remeslo zanechať, než aby na Ťin-men znovu vtrhla vojna a začal sa hromadiť úplne nový materiál na nože.
Tie, ktoré vznikajú teraz, totiž úplne stačia. A režú výborne – vyskúšali sme za vás.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
