Vojny sa nebojím, nešťastnej náhody áno. Ako sa žije na ostrovoch, kde Taiwanci strieľali po čínskych dronoch
Ťin znamená zlato, men brána. A Ťin-men znamená miesto, kam počas 44 dní dopadlo takmer pol milióna čínskych bômb. Strategicky položené súostrovie na dohľad od čínskej pevniny, ktoré pritom komunisti nikdy nedobyli. Vládne mu Tchaj-pej, hoci ten leží takmer 200 kilometrov ďaleko. A miestni dúfajú, že vojna sa už skončila – ale čo ak sú ich istoty len tichom pred búrkou?
Dláždenými ulicami prúdia ľudia a drnčia prechádzajúce skútre, ale vnútri malého chrámu vládne ticho, presýtené vôňou obetných tyčiniek a kvetín položených na oltári. Tu sa nekričí ani sa nikto neponáhľa; modlitba má svoj čas mimo všedného priestoru a zosnulí predkovia si žiadajú dôstojnosť. Tí, ktorí si ich sem prichádzajú uctiť, dovnútra nevstupujú s prázdnymi rukami. Všetko, čo potrebujú, nájdu v obchodíku len zopár metrov od chrámového priečelia.
Medzi policami plnými modlitebných predmetov sa otáča usmievavý muž v tmavej bunde. Rozhovor s českou novinárkou? No iste, pozhovára sa rád, len sa najskôr musí postarať o zákazníčku. Až keď sa za staršou paňou a jej plnou nákupnou taškou zatvoria dvere, ponúkne zvedavej návšteve miesto za drevenou lavicou a sám sa usadí na stoličku za pultom.
Nevyzerá prekvapene. Časy, keď jeho rodisko bolo prísne stráženou vojenskou zónou a pre ľudí zvonka bolo uzavreté, sú dávno preč; miestami, ktoré pred desiatkami rokov rozrývali čínske bomby, dnes dychtivo krúžia turisti v honbe za pamiatkami a svojráznymi suvenírmi. A občas tiež nemenej dychtiví novinári.
Slnko namiesto piatich hviezd
Majiteľ modlitebného obchodíka sa volá Wej Čchin-chung a dobre vie, čo tu reportéri hľadajú. O súostroví Ťin-men sa často hovorí ako o prvej línii konfrontácie medzi Taiwanom a Čínou.
Svojím spôsobom je to zvláštna anomália. Na taiwanské pobrežie odtiaľto nedovidieť, zato to čínske sa v dnešný jasný deň zdá tak blízko, že by si naň človek takmer mohol siahnuť. Za úzkym pásom mora sa zreteľne rysujú mrakodrapy čínskeho mesta Sia-men, vzdialeného iba niekoľko kilometrov; na ostrov Taiwan je to odtiaľ takmer 200 kilometrov, hodina lietadlom.
A predsa tu všade namiesto známej červenej vlajky s piatimi zlatými hviezdami veje taiwanské biele slnko na modro-červenom podklade. Hoci si Peking Ťin-men nárokuje ako súčasť juhočínskej provincie Fu-ťien, Komunistická strana Číny toto strategicky položené súostrovie nikdy nedobyla. Zostalo v rukách Kuomintangu a neskôr demokratického Taiwanu. (Výnimkou sú Ta-teng, Siao-teng a Ťiao-jü, trojica ostrovov tesne priľahlých čínskej pevnine.)
Od vpádu ruskej armády na Ukrajinu sa už písalo veľa špekulácií, či je Taiwan ďalší na rade. Niektorým z tých, ktorí o čínskej invázii teoretizujú (alebo si dokonca trúfajú zájsť tak ďaleko, že predvídajú jej dátum), pritom stačí načrtnúť jednoduchú paralelu medzi Ukrajinou a Taiwanom na jednej strane a Ruskom a Čínou na druhej a nenechať sa vo svojich dohadoch rušiť podstatnejšími rozdielmi, ktoré ju spochybňujú.
Áno, Taiwanci s osudom Ukrajiny hlboko súcitia a zároveň v nich od tohtoročného februára bliká výstražná kontrolka, ktorá ich teraz vo veľkom ženie napríklad na
