Lucia Molnár Satinská: Snívalo sa mi, že Julo cestoval za Zelenským, aby sa dohodli, ako treba ísť na Rusov

Július Satinský zomrel presne pred dvadsiatimi rokmi, krátko po Vianociach. Jeho dcéra Lucia mala v tom čase len 16 rokov. Začala mu písať listy, ktoré teraz vydala knižne pod názvom Milý Tato – Listy z tohto sveta.

V rozhovore Lucia Molnár Satinská hovorí, prečo sa rozhodla prvýkrát hovoriť o tom, ako s otcom prežívali jeho posledné dni, ako do ich života zasiahol bulvár a zistenie, že Lucia s bratom majú sestru, o ktorej nevedeli, a prečo sa rozhodli prepožičať otcov hlas pre reklamu.

Ako u vás prebiehali Vianoce, keď ste boli dieťa?

Naše Vianoce sa odvíjali v rituáloch. Presne sme vedeli, ako bude vyzerať ráno, čo budeme robiť popoludní a ako bude prebiehať večer. Dopoludnia sme napríklad vždy chodievali na cintorín. Keď sa zotmelo, vyrážali sme s tatom a bratom na prechádzku po Starom Meste. Cestou sme počítali rozsvietené vianočné stromčeky v oknách. Súťažili sme, kto si správne tipne, koľko ich uvidíme. A potom bola večera a darčeky, ale kým sme boli malí, tak sme darčeky rozbaľovali ešte pred večerou.

Váš otec zomrel medzi sviatkami, 29. decembra 2002. Aké boli vaše posledné spoločné Vianoce?

Veľmi zvláštne. Otec bol už veľmi chorý a nedá sa povedať, že by to boli normálne Vianoce. Na prechádzku s nami ísť nevládal, a tak sme boli iba s bratom, čo bolo veľmi smutné. Tato veľa spal, bol tlmený liekmi proti bolesti, no zároveň sme netušili, že tak skoro zomrie.

Veľmi nám vtedy pomáhal môj krstný otec, priatelia aj širšia rodina. Ku krstnému sme chodievali hrávať pingpong. Bola to akási psychohygiena, ktorú nám takýmto spôsobom blízki poskytovali. Neboli sme nechaní napospas umieraniu u nás doma. Nikdy som o tom nehovorila, ale po dvadsiatich rokoch mám pocit, že už mám odstup a dokážem na to odpovedať.

Mali ste 16 rokov, váš brat ešte o dva menej. Muselo to byť náročné.

Spätne som veľmi vďačná, že sme boli pri tom a že naša mama nás veľmi prirodzene zapájala aj do telesnej starostlivosti o otca, ktorá bola v posledných dňoch nevyhnutná. Myslím, že bolo veľmi dobré, že sme sa toho mohli zúčastniť a neboli sme od toho ako tínedžeri odstrihnutí. Veď je to vlastne veľmi normálne a ľudské. Zároveň to znamenalo, že sme mohli byť spolu až do konca.

Tato zomrel veľmi pokojne, doma. Keďže boli sviatky, celý svet bol spomalený. Moja mama však musela zavolať záchranku, lebo úmrtný list môže vystaviť iba lekár. V tej chvíli sa na Markíze objavil titulok „Julo Satinský zomrel“ a nám začali doma zvoniť telefóny. Z minúty na minútu sme stratili pokoj a ticho. Zo stavu tichej rozlúčky sme sa ocitli v centre pozornosti. Možno sme tie telefóny nemuseli zdvíhať, lenže v čase pevných liniek nebolo jasné, či nám volá niekto z rodiny alebo z bulváru.

Ako ste to zvládali?

Aj v tomto momente nás podržali naši blízki priatelia a rodina. Spomínam si, že jedna mamina kamarátka okamžite pricestovala aj s dcérou a ostali u nás až do januára. Prevzali praktickú starostlivosť o domácnosť, varili, robili nákupy. My sme sa mohli sústrediť na organizovanie pohrebu a odpovedať na verejný záujem, ktorý na nás doliehal.

Vraví sa, že keď rodič príde o dieťa, je to strata, ktorá sa nedá zaceliť, ale čo keď dieťa príde o rodiča? Nie je to v niečom podobné?

Práveže je to veľmi prirodzené, že deti raz prídu o rodičov. Samozrejme, je lepšie, keď sa to stane až vtedy, keď sú deti zrelé a príde na to čas, čo nebol náš prípad. No dôležité je pri tom určite aj to, kedy a ako sa to stane a akú máte okolo seba rodinu. Pre mňa to síce bola obrovská životná strata, no spätne to nevnímam ako traumu, ale ako udalosť, ktorá ma sformovala. Veľmi rýchlo som musela začať uvažovať o veciach, nad ktorými mnohí moji rovesníci neuvažovali. Dospela som. A na umieranie a smrť sa odvtedy pozerám ako na prirodzenú súčasť života.

Pred pár týždňami ste vydali knižku listov, ktoré ste začali písať otcovi krátko po jeho smrti. Sú veľmi intímne a aj veľmi smutné. V jednom z nich ste napísali, že sú iba pre neho, a kým žijete, určite nevyjdú knižne. Čo sa zmenilo, že sú dnes vonku?

Dvadsať rokov je dlhý čas. Keď má človek 16, má iný pojem o čase, ako keď má 36. Neumrela som, no mám pocit, že už mi to neublíži a zároveň to možno niekomu inému pomôže. Keď sa blížilo dvadsiate výročie tatovej smrti, vedela som, že by som to chcela nejakým spôsobom osláviť. Zároveň som čítala knihu Zbohom, smútok od Olivie de Lamberterie. Vyrovnáva sa v nej so stratou brata, ktorý spáchal samovraždu. Mnohé veci sa mi zdali veľmi podobné tomu, čo som prežívala aj ja. Bola som zvedavá, či sa mi to iba nezdá, a tak som siahla po svojich listoch.

Nezabudli ste na ne za tie roky?

Nie, mala som ich na polici, kde mám aj denníky a rôzne zápisky. Prečítala som si ich, poplakala som si a uvedomila som si, že zachytávajú jednak veľa môjho smútku, ale aj obrazov doby, ktorá sa za dvadsať rokov veľmi zmenila.

Samozrejme, nebola som až taká sebavedomá, aby som si hneď povedala, že to vydáme a bude to super. Poslala som to editorke Zuzane Šeršeňovej zo Slovartu, nech to posúdi. Povedala mi, že je to veľmi vhodné na knihu a mohlo by to byť zaujímavé aj pre iných ľudí okrem našej rodiny, a tak som svoje pôvodné rozhodnutie prehodnotila. Odvtedy mi už prišlo viacero reakcií od ľudí, ktorí spracúvajú smútok a majú vďaka tej knihe pocit, že na to nie sú sami.

Na čo ste mysleli, keď ste to prvýkrát čítali po rokoch? Našli ste sa ešte v tých listoch?

Stretnúť sa so 16-ročnou Luciou bol príjemný pocit. Ale iste to súvisí s tým, kde sa vo svojom živote nachádzam. Vtedy som bola veľmi neistá, málo sebavedomá žena, túžiaca po vzdelaní. Hľadala som sa, všetko bolo ešte len predo mnou a do toho prišla táto veľká strata. Dnes mám pocit, že som už nájdená zrelá žena, ktorá vie, čo od života chce. Mám vlastnú rodinu, deti. Mnohé sny sa mi už splnili. Preto sa dokážem pozrieť na svoje mladšie ja a povedať mu: Neboj sa, všetko to dobre dopadne.

Prvý list ste otcovi napísali mesiac po jeho smrti s ambíciou zapísať všetky pekné spomienky na detstvo, no napokon často sumarizujete turbulentné obdobie, ktoré ste ako rodina prežívali. Každú chvíľu ste preberali nejakú cenu, bulvár neustále niečo písal, zverejnil dokonca miesto hrobu, čo ste opísali so značným sklamaním. Mali ste vôbec priestor smútiť, nehnevala vás všetka tá pozornosť?

Veľmi. Uzavrela som sa. Nemala som rada mediálnu pozornosť, najmä od bulváru. Je veľký rozdiel, keď sa vás niekto pýta citlivo a keď o vás zverejňujú informácie bez vášho súhlasu. Už keď bol otec chorý, tak sme si ako rodina zisťovali, aké sú naše zákonné práva, aby sme sa vedeli brániť, a neskôr sme s bulvárom prestali komunikovať.

Smútok sa nedá úplne odložiť, ale mala som rôzne stratégie, ako s ním narábať. Na verejných akciách som si emócie nepripúšťala, nechcela som ich ukazovať. Dokázala som sa úplne vypnúť. Pred verejnou rozlúčkou s otcom v Štúdiu L+S som si dala predsavzatie, že nebudem plakať, a naozaj som celý čas neplakala, hoci všetci okolo mňa plakali. Naschvál som sa snažila myslieť na niečo iné, lebo som cítila, že to bol priestor pre ostatných, aby sa rozlúčili, ale nie pre mňa. Najviac som smútila až sama večer v posteli.

Ak ide o rôzne ocenenia, to bolo trochu iné. Odmalička sme boli vychovávaní k tomu, že rodinu sa patrí reprezentovať a je to základná slušnosť. Prijímali sme ich s pokorou a radosťou, bez ohľadu na to, od koho prichádzali. Keď dnes vidím, že po dvadsiatich rokoch si na Jula ľudia stále pamätajú a aj mladí čítajú jeho diela, je to pre mňa veľmi silný dôkaz toho, že jeho odkaz tu ostal – a to je čosi, čo sme chceli už aj vtedy.

Veľmi otvorene otcovi píšete napríklad aj o tom, že za knihu o ňom vám ponúkli taký honorár, aký sa len tak neodmieta. Uvedomovali si ľudia okolo vás, že okrem toho, že národ stratil Jula Satinského, sa z vašej mamy stala samoživiteľka dvoch detí?

Neviem, mnohí si možno mysleli, že z nás budú bohatí dedičia. Tak to, samozrejme, nebolo. Moji rodičia boli zodpovední, dlhy sme nemali a neboli sme ani odkázaní na pomoc zvonka, no moja mama určite tieto obavy prežívala a asi nám o nich aj hovorila, lebo sa odrážajú aj v mojich listoch. Bála som sa napríklad, že nebudem môcť získať prestížne vzdelanie, po ktorom som túžila. Napokon som išla študovať do Prahy, ktorá spĺňala moje kritériá, no zároveň to bola dostupná voľba.

Spomínam si, že Štúdio L+S nám pomohlo s pohrebom, ale zažívali sme aj zvláštne situácie, keď iní laureáti dostali s ocenením aj peniaze, ale my nie.

Listy postupne rednú a končia sa krátko po tom, ako ste sa s bratom a mamou dozvedeli, že váš otec mal ešte jednu dcéru, Júliu, len o pár mesiacov staršiu ako vy. V tých listoch ste to zvládli veľmi triezvo, dospelo. Zodpovedalo to skutočnosti?

V čase, keď som sa o svojej sestre dozvedela, nastala v mojich listoch odmlka. Čo asi tak napíšete otcovi, keď sa toto dozviete? Vtedy mi prvýkrát skutočne chýbalo, že mi neodpovedá. Mala som milión otázok. Bol v nich, samozrejme, aj hnev, ale nie preto, že sa to stalo, ale preto, že sme o Júlii nevedeli. To bola najdôležitejšia otázka, ktorú som mala: Prečo nám to nepovedal?

Ale primárne som to vzala tak, že my ako deti za to nemôžeme, môžu za to dospelí a je to ich vina, nie naša. Rozmýšľala som, čo by sme mohli urobiť. Najviac mi bolo ľúto strateného času so sestrou. Túžila som sa s ňou spoznať a dobehnúť to. Bolo to veľmi zvláštne. Prišli sme o otca, no zrazu sme mali možnosť spoznať niekoho, kto bol náš. Kto má tie isté gény. Svojím spôsobom to bolo krásne. Bol to bonus.

Nespochybnilo to váš vzťah s otcom? Nepremkol vás pocit, že ste ho vôbec nepoznali?

Absolútne. Bol to obrat, ktorý zmenil celú moju perspektívu. Ale zrejme u mňa zafungoval aj obranný mechanizmus. Asi by som sa v tom mohla utápať, ale ja som cítila, že si nemôžem nechať vziať svoje krásne detstvo.

Otec bol mŕtvy, nemohla som sa ho na to spýtať a dodnes tomu nerozumiem. Nechápem, ako môže človek, ktorý má doma malé deti, takto zaskliť také isté malé dieťa a nestretnúť sa s ním, keď vie, že existuje. Nebolelo ho to? Bál sa, že by tým prišiel o moju mamu a o nás? Nemám odpovede. Nechápem, prečo ju nechcel spoznať. No myslím, že to súvisí s generáciou mužov, v akej vyrastal aj môj otec. Vtedy sa na to pozeralo inak než teraz. Aj v jeho textoch dnes vidím pseudovtipné pasáže o ľavobočkoch a o tom, „kto s kým, kedy, kde“. Podľa mňa sú veľmi urážlivé, no v tom čase to zrejme boli vtipné historky. Jeho počínaniu však nerozumiem aj preto, lebo v našej rodine vždy panovala veľká otvorenosť aj v rozhovoroch o vzťahoch. V tomto prípade nešlo o neveru, ale aj o tej sa u nás rodičia často zhovárali, vzájomne sa doberali a žartovali v hypotetickej rovine.

Informáciu o vašej sestre zverejnil bulvár v momente, keď dosiahla plnoletosť a nebolo možné podať žalobu. Vy ste boli práve na študijnom pobyte v Anglicku. Ako ste sa tam s tým sama vysporiadali?

Bývala som tam v hosťovskej rodine. Keď mi mama zatelefonovala, že mám sestru, celá bledá a s plačom som prišla k nim a oznámila som im, čo som sa práve dozvedela. A oni sa začali smiať. Nechápala som prečo. Potom mi vysvetlili, že Kate, ich najstaršia dcéra, ktorá bola o čosi staršia ako ja, k nim do rodiny tiež prišla len pred dvoma rokmi, lebo dovtedy o nej jej otec nevedel. Nebývala s nimi v dome, lebo už mala vlastný život, no často sme sa stretávali, keď prichádzala na návštevy. Úplnou náhodou som sa teda ocitla v rodine, ktorá zažila niečo veľmi podobné, akoby to bola úplne normálna vec. Moja mama vraví, že to bol Boží zásah. Mala som teda Kate, rozprávala som sa s ňou o tom, aké bolo nájsť otca v dospelosti a aj súrodencov. To bola moja psychohygiena.

Aké bolo vaše prvé stretnutie so sestrou?

Rozpačité, samozrejme. Keď zrazu stretnete niekoho, kto je vám natoľko blízky, no nikdy ste ho nevideli, je to veľmi čudné. Rozpaky boli, pochopiteľne, na oboch stranách. Bolo to trochu ako rande naslepo. Vedela som, že tam zrejme bude nejaká príťažlivosť, a veľmi som chcela, aby to dobre dopadlo, no netušila som, ako to dopadne.

Nemuselo to dopadnúť dobre.

Nemuselo. Veľmi som si vážila, čo som po otcovi zdedila, v čom sme si podobní, a automaticky ma pochytilo porovnávanie so sestrou. Bolelo ma, že som vyrastala ako jediná dcéra, a pritom som nebola jediná dcéra. Keď sme sa spoznali, obavy z porovnávania pominuli, lebo sme zistili, že sme v mnohom odlišné. Uvedomili sme si však, že sa dobre dopĺňame a že naše rozdiely môžeme využiť na to, aby sme sa vzájomne obohatili.

Ako to zvládala vaša mama?

Navonok výborne, ale vnútri to určite bolo ťažké aj pre ňu. Roky však pracovala na psychiatrii na onkológii, takže ju už len tak niečo v živote nezaskočí. Zároveň je typ veľmi otvorenej bytosti, ktorá každého rešpektuje, bez ohľadu na to, či je to prezident alebo človek bez domova. Ku všetkým sa správa s rovnakou úctou a rešpektom. A presne tak sa zachovala aj voči July. A veľmi autenticky bola aj ona zvedavá, aká je Julova dcéra.

Aj pri knihe Listy Oľge, ktorú ste vydali z otcovej pozostalosti, mi napadlo, že otvorenosť zrejme máte v rodine. Uvažovala som, či by som dokázala bez zaujatosti čítať ľúbostné listy svojho otca, ktoré neboli adresované mojej mame, ale jeho predošlej partnerke. Vy ste s tým nemali žiaden problém?

O Oľge sme od detstva doma vedeli, že to bola tatova prvá žena, ktorá zomrela, a tak som to brala veľmi prirodzene. Bola to skrátka mŕtva láska, no spomínam si, že som sa aj trochu bála, či sa nevráti. V televízii akurát vysielali telenovelu Manuela a práve tam sa mŕtva manželka zrazu vrátila.

Prvýkrát som nad tým začala uvažovať trochu inak, až keď tato zomrel. Rozmýšľala som nad posmrtným životom a vravela som si: Tak ako to teraz je, on je teraz s tou Oľgou v nebi a my sme tu? Dúfala som, že v nebi už neexistuje telesná láska. Veď si to predstavte, koľkí ľudia sa stanú vdovcami alebo vdovami, a potom majú aj ďalších partnerov. Čo potom, keď zomrú aj oni – sú tam všetci spolu? To mi zamestnávalo hlavu.

Naučili ste sa s tým časom žiť, že noviny o vašej rodine roky píšu?

Teraz to už prichádza iba vo vlnách a aj prístup médií sa rokmi mení. Je veľmi dôležité vedieť si určiť hranice. Ja som napríklad päť rokov po otcovej smrti prestala dávať rozhovory o ňom, lebo som mala pocit, že som už všetko povedala. Pomohla mi v tom aj moja mama, ktorá je veľmi asertívna osoba a dala nám doma dobrý komunikačný tréning.

Naše dedičstvo je nehmotné, je to otcov odkaz a jeho písomnosti, a to je čosi, na čo si dávame obzvlášť pozor. Kedysi sme to nemali takto sformulované, no dnes si uvedomujeme, aké je pre nás dôležité, aby sme príbeh našej rodiny mohli rozprávať my a aby sme si ho nenechali ukradnúť.

Keď sa však jeho počítačom upravený hlas nedávno objavil v reklame, niektorí vás obviňovali práve z toho, že ste ho zapredali. Ako to teda bolo?

Boli sme, samozrejme, veľmi opatrní. Nášmu súhlasu predchádzalo niekoľko stretnutí s reklamnou agentúrou, ktorá nám vysvetlila, že v tomto prípade by nešlo o reklamu na konkrétny produkt, ale o takzvanú hodnotovú kampaň. Pozdávala sa nám aj inovácia v podobe hlasu, ktorý vznikol pomocou umelej inteligencie. Tento rozmer vnímam aj výchovne, pretože súvisí s deepfake technológiou. Všetci vedia, že to nie je Julov ozajstný hlas, a preto to môže byť mementom, aby si ľudia dávali pozor na to, čomu uveria a aké informácie považujú za pravdivé. Kampaň na to istým spôsobom upozorňuje a zároveň veľmi jednoducho ukazuje, čo všetko je dnes technicky možné.

Ak ide o myšlienku kampane a jej obsah, tak všetko, čo Julov hlas hovorí, vychádza z jeho reálnych myšlienok z knihy Moji milí Slováci. Agentúre sme ponúkli viacero tipov a oni si vybrali práve túto. Všetko, čo svojím hlasom povie, ako rodina schvaľujeme.

Rozoznávate v tom hlase, že to nie je on?

Keď som si išla prvýkrát vypočuť už finálne upravenú nahrávku, myslela som si, že to rozpoznám, ale mala som zimomriavky, lebo rozdiel som nepočula. Julo mal niekoľko hlasových prejavov – rozprával inak, keď hovoril pre rozhlas, pre televíziu, v divadle alebo doma, čo je normálne. Ale od jeho rozhlasového prejavu je to skutočne na nerozoznanie.

Knižka fejtónov Moji milí Slováci vyšla krátko po revolúcii. Julo Satinský v nich upozorňoval na nástrahy mladej demokracie s nádejou, že o tridsať rokov by mohli byť prekonané, no pred troma rokmi ste ich opäť vydali v reedícii. Znamená to, že stále sme sa nepoučili?

Reedíciu som iniciovala vo volebnom roku, lebo som mala pocit, že sa potrebujeme vrátiť ku koreňom a uvedomiť si, čo pre nás demokracia znamená. To isté, čo tesne po revolúcii písal Julo, nedávno hovorila aj pani prezidentka vo svojej správe o stave republiky: na demokraciu musíme dávať pozor. Nie je to niečo, čo sme dostali a bude to tu navždy. Musíme sa o ňu starať.

Čo by si váš otec myslel o tom, kam sme sa za tridsaťtri rokov dostali: bol by spokojný alebo by napísal pokračovanie fejtónov?

On mal aj sériu Šľak ma ide trafiť; myslím, že minimálne na ňu by mal k dispozícii celú studnicu nápadov na celé desaťročia dopredu. Ale čo presne by dnes hovoril, si netrúfam odhadnúť, lebo nastali také zásadné zvraty, ktoré nikto z nás nečakal – pandémia a vojna na Ukrajine. Tato zomrel v čase, ktorý vyzeral pomerne optimisticky: skončil Mečiar, boli sme na ceste do Európskej únie. Dnes to vyzerá o čosi pochmúrnejšie, napriek tomu si myslím, že by z toho videl cestu von.

Je to zvláštne, ako funguje ľudské podvedomie, lebo raz sa mi o tom dokonca snívalo. Bolo to asi mesiac po vypuknutí vojny, keď som mala sen, že môj otec išiel za Zelenským do Kyjeva, aby sa dohodli, ako treba ísť na Rusov. Šli sme tam celá rodina – môj brat Janko, mama, môj muž aj deti. Čakali sme v nejakom kryte pri Kyjeve, kým to spolu nevymyslia. Končilo sa to dosť dramaticky, lebo sme museli utekať pred bombardovaním a sprevádzali nás ukrajinskí vojaci, no je zrejmé, že moje podvedomie si stále myslí, že Julo by to so Zelenským skrátka vyriešil.

Ako často dnes myslíte na to, čo by povedal alebo ako by sa zachoval?

Často, ale má to rôzne roviny. Jedna súvisí s prácou na knihách z jeho pozostalosti. Vždy pri nich myslím na to, aby som neurobila niečo, čo by išlo proti jeho podstate. Som napríklad zástankyňou rodovo inkluzívneho používania jazyka a sama sa usilujem o to, aby som ho tak používala, no Julo taký jazyk nepoužíval. Raz som dostala otázku, či nemám ambíciu jeho jazyk scitlivovať. Môj postoj je jednoznačný: nemohla by som to urobiť, lebo by to išlo proti nemu. No uvažujem nad tým, že by som sa mu to zrejme snažila vysvetliť, hoci si nemyslím, že by to prijal.

Samozrejme, často premýšľam aj nad tým, ako by sa správal k vnúčatám, no to vlastne viem. Určite by bol šťastný. Snažím sa im priniesť aspoň sprostredkovane jeho osobu, jeho hravosť. Nemajú s ním žiadne živé spomienky, no usilujem sa o to, aby žil v našej sprostredkovanej pamäti.

S každou ďalšou knihou, ktorú vydávate z pozostalosti, žasnem, koľko toho váš otec stíhal, ale zdá sa mi, že vy to máte s činorodosťou dosť podobne. Máte na to v rodine nejaký grif alebo sú to gény?

Máte pravdu, mám to tak asi odjakživa. Keď moji spolužiaci maturovali zo štyroch predmetov, ja zo šiestich. Na vysokej škole som naraz študovala tri odbory, lebo som si nevedela vybrať. A k tomu ešte hungarológiu. Teraz pracujem ako jazykovedkyňa, s mužom nakrúcam seriál, venujem sa otcovej pozostalosti. Takto nejak to mal aj môj otec – hral v divadle, písal, vyrábal rodinné časopisy.

Myslím, že je za tým akási životná dychtivosť. Nie je to snaha ukázať, čo všetko vieme stihnúť; vychádza to z túžby po vnútornom naplnení. Otec tomu prispôsobil svoj deň – vstával o piatej ráno, a kým sme sa stihli zobudiť, on mal čas písať, čítať alebo niečo počúvať. Potom mal stretnutia, poobede si pospal a potom sa chystal na predstavenia. Ja si robím časové plány a dodržiavam ich. Až kým sa mi nenarodili deti a neprišla pandémia, dokázala som mať plán aj na tri roky dopredu. Potom sa to zmenilo, a keby som ešte stále nemala spánkový deficit, možno by som už tiež vstávala o piatej, ale to ešte možno príde.

Ako je to u vás dnes s Vianocami? Máte ich ešte späté so stratou otca?

V roku, keď otec zomrel, sa mi stala taká vec, že pre mňa úplne prestali byť dôležité darčeky. Veľmi si vážim blízkosť rodiny a naše stretnutia. Úplne inak odvtedy vnímam prianie pokojných Vianoc.

Stále je u nás prítomné aj spomínanie, no po dvadsiatich rokoch to už nie je také bolestné. Obdobie konca roka bolo v našej rodine vždy veľmi intenzívne v súvislosti s rôznymi výročiami a oslavami narodenín, a dnes už asi opäť prevládajú skôr oslavy.

Odniesli ste si niečo z vianočných tradícií na Dunajskej do svojej vlastnej rodiny?

Áno. S mojím bratom Jankom, mužom a deťmi chodievame na podvečernú prechádzku po Starom Meste. A stále počítame rozsvietené vianočné stromčeky za oknami.