Pod slnkom Jany Shemesh: Všetko je prvýkrát, aj Vianoce bez milovaných
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
minulú sobotu som strávila v Haife, kde bývajú tradičné vianočné trhy, a keďže tento rok sa Vianoce opäť prelínajú so židovským sviatkom Chanuka, objavovali sa v historickom centre mesta aj motívy sviatku svetla. Všetko sa sústredilo do niekoľkých ulíc, ktoré sa vinuli ku kopcu, kde stojí bahajská svätyňa.
Ulice boli preplnené, miešali sa tam Židia, Arabi, turisti, organizované zájazdy kórejských kresťanov – bol to jednoducho ten druh neškodného blízkovýchodného chaosu, ktorý si musíte obľúbiť.
Vôbec to nevyzeralo tak, že Izrael je v ťažkej kríze, že ho po voľbách čaká vláda strán, ktoré vôbec nie sú nadšené z obrázkov multikulturalizmu, obyčajného rešpektu k iným a k faktu, že ľudia v posvätný židovský deň poskakujú po haifských uliciach v čiapkach Santa Clausa.
V skratke – bola to krásna slnečná sobota, keď ľudia nechceli myslieť na to, čo bude zajtra, ani sa unavovať vo vzájomných sporoch.
Aj Slovensko je v kríze a dosť ju opisujeme na iných miestach v týchto novinách. Takisto je obava, že to, čo bude nasledovať, bude ešte horšie, ako to čo máme dnes.
Rozumiem tomu a s touto obavou súhlasím. Zároveň si však myslím, že by ľudia nemali zabudnúť na to, že sme vo sviatočnom období, čo je vždy príležitosť na upokojenie, odpojenie sa od sociálnych sietí, aj na tlmenie pocitu, že sa treba stále k niečomu vyjadrovať a riskovať tak konflikt.
V dnešnom dieli píšem o tých, pre ktorých budú Vianoce mimoriadne ťažké, ale aj o tom, čo by chceli pod stromček okrem objatí svojich blízkych ukrajinské vojačky. Rovnako si môžete prečítať o tom, aké povrchné je prirovnávanie Danuše Nerudovej k Zuzane Čaputovej. Seriál, ktorý odporúčam, je krátky, takže budete mať čas aj na svižné zimné prechádzky.
Téma týždňa: Prvé Vianoce bez teba
Začnem osobne. Mala som dvanásť rokov, keď mi desať dní pred Štedrým večerom zomrela stará mama. Stalo sa to náhle a nečakane. Masívny infarkt.
Bolo to po prvý raz, čo do môjho života zasiahla smrť blízkej osoby. Pamätám si aj sviatky, ktoré sme doma nevedeli vôbec precítiť, lebo sme vytesňovali neznesiteľnú bolesť podčiarknutú tým, že
