Dobrovoľníčka Julija Taranenko: Viem, že Ukrajina už zvíťazila
Ukrajinka Julija Taranenko prišla na Slovensko začiatkom roku 2021, aby zaistila svojej vážne chorej dcére lepšiu lekársku starostlivosť.
Keď rok nato Rusko zaútočilo na Ukrajinu, Julija sa stala slovenskou spojkou pre stovky utečencov zo svojho rodného Charkiva. Pomáhala im dostať sa do bezpečia, hľadala pre nich ubytovanie, organizovala zbierky potravín. A zároveň bojovala s veľkou túžbou vrátiť sa na Ukrajinu.
„Zastavilo ma len to, že moje deti sú odo mňa závislé. To ma tu udržalo,“ hovorí. „Všetky moje snahy pomôcť iným sú len chabou náhradou za to, že teraz nemôžem pomáhať priamo na Ukrajine.“
Pochádzate z Charkiva?
Áno, som Charkivčanka. Prežila som tam takmer celý svoj život, ale v roku 2018 som sa s rodinou presťahovala do Kyjiva. Ponúkli mi tam prácu. No je pravda, že už predtým som chcela z Charkiva odísť.
Prečo?
Ten pocit som mala počnúc rokom 2014, keď sa Charkiv na nejaký čas de facto stal Charkivskou ľudovou republikou. V meste sa konal antimajdan, niekoľko dní na mestskom úrade visela ruská zástava.
Pamätám si, ako sme 2. marca 2014 sedeli s kamarátkou v kaviarni kúsok od hlavného námestia a boli sme úplne vydesené. Hovorili sme si, že sa treba baliť a ísť preč. Stúpencov „ruského mira“ bolo vtedy v Charkive viac ako jeho odporcov. Stále som rozmýšľala nad tým, na ktorej strane sú ľudia, ktorých stretávam každý deň, keď vodím svoju dcéru do školy alebo na tanečnú, na ktorej strane sú moji susedia. Všetci moji blízki priatelia boli na ukrajinskej strane a pravidelne boli bití na námestí. V meste zavládlo bezprávie.
Charkiv však vtedy nejakou šťastnou náhodou zostal na okraji a Charkivská ľudová republika sa u nás napokon nekonala. No ešte aj v priebehu dvoch-troch ďalších rokov ste mohli občas vidieť na autách ruské svätojurajské stuhy a mnohí v meste boli naladení proti Ukrajine.
Ako si to vysvetľujete?
Charkiv sa vždy pýšil tým, že má špeciálne postavenie, považoval sa za vedecké a študentské centrum, priemyselné mesto. Hoci v skutočnosti sa stal za posledné roky skôr mestom tržnicou. Obyvatelia susedných prihraničných ruských miest s obľubou chodili cez víkend do Charkiva. Žili na okraji Ruska, kde nebola rozvinutá infraštruktúra a služby, takže k nám chodili, keď potrebovali ísť k zubárovi, na kozmetiku, na tržnicu, ruské dievčatá chodili do charkivských nočných klubov.
Všetci v Charkive sme navyše mali aj ruské korene a veľa ľudí pracovalo v Rusku. Ja sama nie som čistá Ukrajinka, mám aj ruské, židovské a tatárske korene. Na Ukrajine nie je zvykom identifikovať sa podľa národnosti. Aj to bola jedna z vecí, ktorá ma prekvapila na Slovensku – že je to tu jasne rozdelené, či si Slovák, Maďar, Žid a tak ďalej. Nevedela som pochopiť, načo mi je napríklad informácia, že niekto je Maďar.
Máte v Rusku aj rodinu?
Áno, môj otec je z Petrohradu. Jeho mama prežila s tromi deťmi druhú svetovú vojnu aj blokádu Leningradu. Keď jej muž vtedy zomrel od hladu, nepochovali ho, aby aj naňho naďalej dostávali prídel chleba. Opisovala mi, ako jej raz môjho otca ako malé dieťa ukradli, aby ho mohli zjesť – ledva ho vytrhla späť.
