Roman Samotný: V puberte som mal pocit, že som jediný gej na svete

Rok 2022 bol pre Romana Samotného mimoriadne náročný. Nebol však najťažším rokom v jeho živote. Ten zažil vtedy, keď ako 25-ročný stratil kontakt sám so sebou. Aj vďaka terapii si vtedy dokázal vytvoriť mechanizmy prežitia, ktoré mu veľmi pomohli aj po teroristickom útoku na Zámockej. „Vedel som, že tá situácia je veľmi bolestivá, ale už som mal skúsenosť, že aj niečo také zlé sa nakoniec dá obrátiť na dobré. Že to bude stáť veľa úsilia, ale že to ide,“ hovorí v rozhovore.

Vyrastali ste v malej dedine na západnom Slovensku. Aké to bolo detstvo?

Mal som pekné detstvo. Ako malé dieťa som mohol behať po lesoch, záhradách, stavať si bunkre na stromoch. So sestrou a s kamarátkami sme si viedli denníky, mali sme svoj svet – dobrodružný, detský. Rád na to spomínam. Myslím si, že to bolo veľmi obohacujúce obdobie, ktoré mi dalo veľa slobody do života. A zároveň tam bol láskavý prístup mojej mamy, ktorá bola veľmi veľkorysá, dôverovala nám, mohli sme si užívať detskú slobodu.

Postupne, ako som rástol, sa mi tá dedina, samozrejme, stávala malou. Uvedomoval som si, že som v niektorých veciach iný ako väčšina spolužiakov. Chlapci sa hrali s autíčkami, dievčatá s bábikami, ale ja som to nemal takto jednoznačne rozdelené. To, že som „babský pupok“ a „pupuš“, som na základnej škole počúval bežne, bola tam aj šikana.

Keď som po skončení základnej školy išiel na gymnázium do Nového Mesta nad Váhom, bol to pre mňa akoby veľký nádych. Zrazu to bolo väčšie mesto, väčší svet, aj tá komunita bola oveľa pestrejšia. Aj na gymnáziu som už veľmi ocenil, že ľudia tam boli rôznorodejší a už som medzi nimi tak netrčal.

Čo vás vtedy najviac formovalo?

Ja som skôr samorast. Vždy som sa vyvíjal mimo hlavných prúdov, nikdy som nebol súčasťou veľkých kolektívov. Keď si teraz spomeniem na svoje detstvo, napadajú mi tri oporné body.

Po prvé, mama a stará mama, ktoré mi dali priestor vyvíjať sa, mohol som vďaka tomu objavovať aj vlastnú identitu.

Sme z evanjelickej rodiny, chodili sme do kostola a cez to sme ako deti objavovali spiritualitu a morálku. Takže cez starú mamu tam bol prítomný aj vplyv duchovna.

Vzťah k duchovnu vám potom zostal?

Áno, myslím si, že mám veľký zmysel pre spiritualitu, rád sa zaoberám duchovnými témami, ale veľmi skoro u mňa nastal úplný odklon od kresťanstva. Hoci evanjelická cirkev je progresívnejšia ako katolícka, aj ona sa akoby zabudla v minulosti a nevedela odpovedať na súčasné otázky.

Postupne som tak smeroval skôr k východným náboženstvám, kde je väčší priestor na reflexiu, hľadanie, nie je tam ťaživý pocit z viny a trestu. Cítim tam väčší priestor na rozvoj. To bol pre mňa ďalší silný vplyv.

A čo bol ten tretí?

Už ako dieťa som bol veľmi aktívny, robil som veľa tvorivých vecí, kreslil som, písal. Kreslenie mi išlo najlepšie, a tak ma naši začali vodiť do základnej umeleckej školy. Mal som tam fantastickú učiteľku výtvarnej, ktorá bola akousi mojou sprievodkyňou, pomohla mi objaviť moju kreativitu a môj vnútorný svet.

Keďže som bol svojský, nie vždy som sa v škole tešil obľube väčšiny pedagogického zboru. No vždy som mal učiteľa alebo učiteľku, ktorí tiež akoby vytŕčali spomedzi ostatných. Spätne som si uvedomil, že títo ľudia na mňa vždy dávali pozor, aj svojou prítomnosťou mi ukazovali, že to, že som možno v niečom odlišný, nemusí byť problém, ale môže to byť aj výhoda.

Keď hovoríte, že ste boli vždy mimo hlavného prúdu, muselo to byť aj dosť osamelé. Necítili ste sa často sám?

Áno, samota bola niečo, čo ma ako tínedžera dosť trápilo. Uvedomoval som si, že som outsider, a samota ma dlho mátala. Snažil som sa nadväzovať kamarátske vzťahy, ale tým, že som nechcel chodiť so spolužiakmi fajčiť za školu, ale radšej som si doma niečo písal alebo maľoval, som celkom nezapadal.

Téma samoty sa vinula celým mojím životom, až som sa s tým postupne vyrovnal, prijal to. A zistil som, že to nemusí byť nutne nevýhoda. Oslobodilo ma to v tom, že som sa akoby obul do vlastnej identity. Samota mi vlastne dala priestor na reflexiu a spoznávanie samého seba.

Keď som sa neskôr na vysokej škole prestal báť toho, kto som, a keď som už začal otvorene žiť svoju identitu, tak som zistil, že aj vďaka tomu som bol schopný nadväzovať veľmi hlboké vzťahy. Cez tú samotu som získal kontakt so sebou. V mnohých situáciách som aj vďaka tomu veľmi autentický a zisťujem, že ľudia sa toho neboja, naopak, mnohí to skôr oceňujú.

Takže až vysoká škola bola pre vás konečne miestom, kde ste mohli byť sám sebou?

Áno, už keď som bol na prijímačkách v Bratislave, zrazu som videl, že ten svet je ešte väčší a pestrejší, že je tu ešte viac možností. Pamätám si, ako som potom išiel na vlakovú stanicu okolo Prezidentského paláca, svietilo slnko a ja som si hovoril: „Tu musím žiť.“

Na vysokej škole to potom bolo veľmi inšpiratívne. Stále som bol mladý človek, ktorý sa hľadal, ale už som vnímal rôzne osobnosti, kreativitu, milión možností… Dodalo mi to veľa odvahy a energie, aby som sa nebál byť sám sebou.

Prečo ste si vybrali práve žurnalistiku?

Asi aj preto, že naša rodina sa vždy spoločensky angažovala. Naši boli v Červenom kríži, v rôznych spolkoch, stále som vnímal, že sa snažia myslieť nielen na to, aby bola plná chladnička, ale aj na spoločenské dobro. A ja som mal pocit, že ako novinár môžem byť tiež užitočný. Mal som vtedy naivný ideál, že chcem meniť svet k lepšiemu.

Už počas štúdia som bol, samozrejme, konfrontovaný s realitou a pochopil som, že to nie je až také romantické. Špeciálne v tých časoch to bolo so žurnalistikou tak, že buď ste robili veci, ktoré stáli za to, ale potom ste nemali veľmi na živobytie, alebo ste robili veci kvôli peniazom, ale boli ste menej v kontakte s vlastným životom.

Aká potom bola vaša vlastná skúsenosť s médiami?

Už v prvom ročníku som začal stážovať v televízii. Pomerne rýchlo som kariérne napredoval, v treťom ročníku som už bol dramaturgom v TV Joj, aj keď viem, že ľudsky som ešte na to nebol úplne pripravený – na ten tlak a všetku tú zodpovednosť.

Zvonku som vnímal tlak spoločnosti, že by som mal robiť kariéru, mať byt a auto, všetky tie „svetské statky“. Nejaký čas som išiel v tomto móde, zrazu som si mohol dovoliť prenajímať si dvojizbový byt, mať auto, budoval som si kariéru. Cítil som však, že svoje srdce nemám úplne na mieste a že robím niečo, s čím nie som naozaj v súzvuku. Nemal som pocit, že by som robil niečo, čo bolo mojím poslaním. Že by to bolo naozaj o mne.

Mladého človeka môže takýto rýchly kariérny postup zomlieť. Ja som len o niečo staršia ako vy a spomínam si na to obdobie, keď staršia generácia skúsených novinárov v médiách prakticky neexistovala, mladí mali šancu urobiť rýchlo kariéru, no nemuseli byť na to pripravení.

Presne tak. Ja som prišiel do médií v akejsi medzifáze, keď už niektoré veci prestali fungovať a niektoré ešte len vznikali. Ten tlak bol naozaj veľký, išlo to veľmi zhurta, asi aj preto som potom v 25 rokoch vyhorel. Začal som mať panické ataky. Bol to moment, keď som začal riešiť svoj vnútorný svet – kto som, čo som, kde sa nachádzam a čo ďalej so životom. To mi zmenilo cestu.

Ako?

Pochopil som, že mnohé, čo som dovtedy robil, som z veľkej časti robil preto, aby som spoločensky zapadol, ale nerobil som to preto, že by som to mal z hĺbky srdca rád. Bol to moment, keď som sa zamýšľal, čo ďalej so životom. Vtedy som narazil na oznam, že iniciatíva Inakosť hľadá niekoho na spoluprácu. Kontaktoval som ich a začal som spolupracovať na príprave Filmového festivalu inakosti, ktorému sa venujem až doteraz.

To bol zlomový moment, keď som vstúpil do inej rieky a môj život sa odvtedy začal odvíjať inak. Odišiel som z médií. Už vtedy som robil aj párty pre LGBTI+ ľudí. A zrazu sa to stalo celým mojím životom.

Takže to vyhorenie vlastne malo svoj zmysel?

Áno, som rád, že sa to stalo. Bol to dar. Zlomový moment, keď som bol nútený spraviť reflexiu, kde sa nachádzam a čo naozaj chcem robiť. Odvtedy som si začal vyberať veci, pri ktorých mám pocit, že je to o mne. To, čo dnes robím, absolútne súznie s tým, kto som.

Panické ataky sa už potom nikdy nevrátili?

Asi tri roky som chodil na terapiu. Intenzívne som pracoval aj na tom, aby som spracoval traumy z minulosti, ktoré súviseli aj s tým, že som ako gej vyrastal na malej slovenskej dedine. Postupne som objavil svoju sebahodnotu. Terapia mi pomohla „upgradnúť softvér“, ktorý som mal, nastaviť myseľ inak, naučilo ma to byť sociálne odolnejší a lepšie rozumieť sám sebe. To je vlastne aj prevencia pred tým, aby sa človek znova hnal do situácie, ktorá ho zomelie.

Nie je to smutné, že mladý človek potrebuje terapiu, pretože vyrastá v prostredí, ktoré ho neprijíma?

Je naozaj traumatizujúce vyrastať v slovenskej spoločnosti ako queer človek. Pri terapiách LGBTI+ ľudí sa preto rieši, že automaticky dospievame s traumou. Väčšinou je to skôr o tom, akú veľkú ju máme, a nie o tom, či ju vôbec máme.

Napriek tomu, že som bol už od svojich šestnástich rokov out, až ako 26-ročný som si v rámci terapie uvedomil, že niekde hlboko vnútri mi zostala veľmi bolestivá rana. Pramenila z toho, že ako dieťa som intenzívne vnímal, že som vraj to najhoršie zo spoločnosti, pretože som gej. Napriek tomu, že racionálne som tomu vedel vzdorovať, až v rámci terapie som si uvedomil, že niekde v tých hlbokých štruktúrach duše som to stále mal. Môj pocit sebahodnoty bol výrazne poškodený práve homofóbiou, s ktorou som sa stretával.

Myslíte, že dnes to už majú mladí queer ľudia aspoň o niečo ľahšie ako vy pred tými tridsiatimi rokmi?

Som presvedčený, že áno. Ja som vtedy nemal absolútne žiadne informácie o nikom z LGBTI+ komunity. Naozaj som mal pocit, že som jediný gej na celom svete. Bola to téma, o ktorej sa u nás nehovorilo. Môj pocit osamelosti zrejme súvisel aj s tým, že som nikde nevidel prítomnosť ľudí s podobnou skúsenosťou, ako som mal ja.

Dnes je to pre mladých ľudí o niečo jednoduchšie. Aspoň už vidia, že v tom nie sú sami. Máme tu organizácie aj jednotlivcov, ktorí sú pozitívnymi príkladmi. Mnohí ľudia z LGBTI+ komunity sú známi a úspešní. Určite je to niečo, čo môže mladým ľuďom dodať nádej a silu pri sebaprijatí. Tiež vidia, že existujú krajiny, kde to už vôbec nie je témou, lebo akceptácia inakosti je tam na úplne inej úrovni.

Čo je dnes určite horšie, je tá odvrátená strana sociálnych sietí, ktoré počas mojej puberty ešte neexistovali. Je to ťažké aj pre nás trochu starších, ktorí už máme nejaké miesto v živote, ale pre deti, ktoré teraz dospievajú, musí byť veľmi zraňujúce a zneisťujúce, keď si čítajú nenávistné komentáre alebo keď poslanci v parlamente broja proti nim a hovoria, že sú zvrhlíci. Tie deti z toho môžu mať také isté rany, ktoré som si musel vyriešiť aj ja, keď som dospel.

Keď ste po vysokej škole zakotvili v Bratislave, nikdy vás nelákalo ísť do ešte väčšieho mesta, kde by to bolo ešte pestrejšie, otvorenejšie, tolerantnejšie?

Mal som len jeden taký moment, keď som chcel ísť do Berlína, ale potom som sa znovu zamiloval do Bratislavy. Pamätám si, že keď som zažil vyhorenie, mal som asi 2-3 mesiace, keď som to tu neznášal. Lenže to rýchlo pominulo a znova som bol do Bratislavy zamilovaný.

Myslím si, že v mnohých ohľadoch je to skvelé mesto na život. Vzniklo tu veľa rôznorodých komunít, ktoré sa vzájomne inšpirujú, vzájomne sa prelínajú. Naozaj mám pocit, že by sme tu mohli mať veľmi kvalitný život, ak by nám to niektorí politici a konšpiračné médiá nezasmradili.

Aj preto ste sa začali venovať aktivizmu? Aby ste to zmenili?

Ja som nemal za cieľ, že budem aktivistom. Skôr prichádzali nejaké príležitosti, ponuky na spolupráce a ja som na ne reagoval. Nebola to vôbec nejaká moja aktívna voľba, že ja tu teraz idem meniť Slovensko. Také naivné ideály, ako som mal, keď som išiel na vysokú školu, už u mňa pominuli. Skôr som sa snažil robiť veci, ktoré mám rád, a zhodou okolností tá práca mnou najviac rezonovala práve pri aktivizme. Prišiel jeden projekt, druhý, tretí a postupne sa to nabaľovalo, až som sa tým zrazu zaoberal od rána do večera.

Mne nepripadáte ako veľký extrovert. Ako ste sa potom dostali k práci dídžeja, kde je tá extrovertnosť zrejme nevyhnutná?

Myslím si, že som aj pomerne extrovertný. Som prekvapený, že sa vám to tak nejaví.

Ja som mal vždy rád elektronickú hudbu. Pamätám si, že keď som ako tínedžer zo slovenskej dediny objavil elektronickú hudbu, bol som tým úplne fascinovaný. Keď som potom prišiel na vysokú školu a zažil som prvé párty, bol som z toho ohúrený.

Neskôr, keď som začal robiť vlastné párty, sníval som o tom, že aj ja by som mohol byť dídžej. Najprv som si na to netrúfal, ale potom som to začal robiť z čisto pragmatických dôvodov. Tu a tam sa stávalo, že mi zrazu ochorel dídžej alebo nestihol vlak a ja som musel na poslednú chvíľu riešiť náhradu. Povedal som si, že sa to radšej idem naučiť, aby som bol pripravený na také situácie. A tak som začal hrať.

Doteraz ma to veľmi baví. Máte pri tom veľmi silný pocit spojenia s ľuďmi, funguje to na inej úrovni, hudba ľudí naozaj otvára a prepája. Tým, že je tanečná elektronická hudba repetetívna, funguje akoby hypnoticky, viac sa vám dostane pod kožu, aj keď si to niekedy ani neuvedomujete.

Čo treba vedieť, keď chcete byť dídžej?

Veľa vecí. Sú to jednak technické znalosti – je dôležité naučiť sa, ako funguje technika. No z môjho pohľadu je najdôležitejšia schopnosť empatie – cítiť tých ľudí, vnímať publikum, ktoré funguje ako živý organizmus. Vnímať pohyby, energie, čo sa v publiku deje, akú emóciu možno cíti, reagovať na to. Pre mňa je to úplne fascinujúce.

Keď ste hovorili, že ste sa ako tínedžer cítili často osamelý, nie sú tie vaše párty tak trochu náhradou za to, čo vám kedysi chýbalo?

Ja som si to veľmi silno uvedomoval, keď som prišiel do Bratislavy a navštívil som prvé párty. Chodilo tam veľa ľudí, ktorí možno mali rovnako problém so samotou a nemali to zázemie a spoločenské väzby, ktoré potrebovali. Išli sa tam síce zabaviť, ale bol to pre nich hlavne priestor na zoznamovanie, zbližovanie.

Mám pocit, že dôležitosť takých párty je nielen pre mladú, ale aj pre staršiu generáciu stále obrovská. Je to miesto, kde vznikajú nové kamarátstva, lásky, ľudia si tam vytvárajú zázemie, o ktoré sa môžu oprieť.

Vidím, že okolo dnešných párty vznikli rôzne malé komunity. Niektorí ľudia, keď idú na párty, v skutočnosti idú domov. Po celom týždni, keď chodia do práce, ktorú možno nie vždy majú radi, im párty poskytne relax, uvoľnenie, pocit, že konečne môžu byť sami sebou. Nie sú osamelí.

O dnešnej mladej generácii sa hovorí, že viac žije virtuálne a na sociálnych sieťach. Majú ešte vôbec záujem o párty?

Aj ja som vnímal, že záujem mladých stretávať sa a chodiť na eventy klesol, zostali akoby uväznení v sociálnych sieťach. Potom však prišla pandémia, ktorá to vyhrotila. Mnohí zistili, že síce sú v kontakte cez sociálne médiá, ale zároveň sú osamelí doma. Teraz mnohí znova objavujú, ako je byť s inými vo fyzickom kontakte, byť spolu v jednom priestore. Zisťujú, že je to oveľa naplňujúcejšie než vypisovať si cez čet.

Mám pocit, že párty teraz zažívajú renesanciu. Aj na svojich eventoch vidím, že tá blízkosť ľudí v jednom priestore, to, že sa vzájomne na seba naladia, je zdrojom sily, ktorý im potom pomáha prežiť ďalší týždeň s väčšou ľahkosťou.

Vedeli ste si aj po teroristickom útoku, ktorý sa odohral tuto za oknami, predstaviť, že v tom budete pokračovať?

Nie. Tak ako som vtedy zavrel bar Tepláreň, zrušil som aj naplánované eventy. Nevedel som si predstaviť, že by sme mali pokračovať. Hovoril som si: „Ako by sme sa mohli zabávať, keď cítime takú veľkú bolesť?“

No ako išiel čas a pribúdali dni po útoku, videl som, že pocit komunity, že môžeme byť na evente spolu, je to, čo teraz potrebujeme. A že to dokonca môže byť aj liečivé.

Postupne som tak začal znova robiť menšie eventy, aj v Teplárni sme mali kabaret. Mal som veľkú obavu, ako to vyjde. Bola to nakoniec zmes emócií – zábava, ale zároveň veľký smútok. Keď sme sa o tom na konci rozprávali, zhodli sme sa, že to bolo veľmi liečivé. Hlavne to, že sme mohli byť zase všetci spolu.

Tepláreň sa pred jedenástimi rokmi začala ako párty, ktorá cestovala po rôznych kluboch. Takže som znova obnovil Tepláreň ako párty, aby myšlienka toho baru ako bezpečného inkluzívneho priestoru zostala naďalej nažive. Možno potom časom vznikne aj nejaký priestor ako pokračovanie baru Tepláreň.

Ako vás zmenil minulý rok? Bol najťažší vo vašom živote?

Bol veľmi ťažký, no najťažším bol pre mňa asi predsa len ten rok, keď som stratil kontakt sám so sebou.

Minulý rok však otočil mnohé hore nohami… Vlastne ani neviem odpovedať na túto otázku. Myslím, že ešte potrebujem čas a väčší odstup, aby som to vedel naformulovať. Keď sa dnes spätne pozerám na posledné mesiace, ešte tomu celkom nerozumiem. Hovorím si: „Čo sa to vlastne stalo? Aká bola moja rola v tom všetkom?“ Mnohé situácie boli také, že sa sám na seba pozerám akoby s odstupom. Keď to niekomu rozprávam, môže to pôsobiť ako akčný film, ale potom si uvedomím, že ja som bol na tom celom zúčastnený.

Potrebujem čas, aby som to všetko v sebe zaradil na nejaké miesto a vedel vyhodnotiť, čo sa presne stalo. Ale už dnes viem, že sa toho zmenilo veľmi veľa.

Jedným z dôsledkov je, že vás dnes pozná takmer celé Slovensko. To už môže byť priveľa aj pre extroverta. Aký máte z toho pocit, keď vás teraz všetci oslovujú?

V rámci terapie som objavil jednu veľmi dôležitú vec – že sa mám snažiť žiť si svoj malý život, svoju každodennú realitu. Venujem pozornosť tomu, čo sa deje tu a teraz. Snažím sa jednoducho byť v tom momente a na tom mieste, kde práve som.

Nepozerám sa na túto situáciu tak, že ma teraz pozná celé Slovensko. Jasné, racionálne si to uvedomujem, ale nevenujem tomu takú pozornosť. Podľa mňa skutočne záleží hlavne na tom, ako sa správam v tomto konkrétnom momente, keď vedieme tento rozhovor – či vám venujem pozornosť a vnímam, čo hovoríte, či odpovedám úprimne. Všetko ostatné budem riešiť až vtedy, keď to príde.

Naozaj sa snažím žiť si svoj malý život, stretávať sa so svojimi najbližšími a robiť veci, ktoré považujem za správne. To je pre mňa kľúčové.

Aké reakcie dnes dostávate od ľudí?

Väčšinou je to vďačnosť, povzbudenie alebo vyjadrenie solidarity. To absolútne prevažuje. Keďže je pre mňa dôležité byť prítomný v danom okamihu a nadviazať kontakt s konkrétnym človekom, je to aj trochu vyčerpávajúce. Tých ľudí je totiž niekedy viac, ako dokážem zvládnuť, no aj tak mám pocit, že je dôležité im odpovedať, hovoriť s nimi. Viem, že mi rozprávajú o niečom, čo aj nimi hlboko otriaslo. A ja sa len snažím deliť sa s nimi o svoju ľudskosť, to, čo prežívam. Myslím si, že o tom je celý náš život – že sa naladíme jeden na druhého a úprimne sa zdôverujeme, čo máme na srdci, so vzájomným rešpektom. Neviem si predstaviť, že by som takéto situácie úplne odbil. Nepripadá mi to správne.

Možno trochu paradoxná otázka, ale môžete povedať, že ste dnes šťastný?

Určite zažívam aj šťastné okamihy. Mám okolo seba ľudí, s ktorými mám veľmi hlboké vzťahy. Kontakt s nimi je pre mňa záchrannou sieťou v čase krízy a zároveň niečo, čo mi umožňuje žiť svoj život plnohodnotne a šťastne, akokoľvek nepriaznivá by bola realita vonku. Som vďačný za svoj partnerský vzťah, za vzťah s mamou, s otčimom, s najbližšími kamarátmi, za množstvo dobrých pracovných vzťahov. To je niečo, čo ma aj dnes napĺňa nádejou a dodáva mi silu.

Myslíte si, že keby ste nemali za sebou skúsenosť s terapiou, tak by vás tá tragédia oveľa viac zničila? Už ste mali v sebe viac sily to zvládnuť?

Určite. Vo svojom živote som prežil zopár veľmi ťažkých krízových momentov. Aj ťažké chvíle z minulosti, aj terapia vo mne vytvorili mechanizmy prežitia. Vďaka tomu som vedel, ako mám pracovať s emóciami, ako sa postaviť k takýmto situáciám. Vždy keď som sa pozeral na takéto okamihy spätne, uvedomoval som si, že akokoľvek to bolo ťažké a bolestivé, ľudsky ma to vždy posunulo. Možno som vďaka tomu viac nadviazal kontakt so sebou, s ľuďmi okolo seba. Mal som pocit, že mám akoby hlbší kontakt so životom.

Keďže som už mal tieto skúsenosti, boli v mojom vedomí prítomné aj vtedy, keď sa udial útok na Zámockej. Vedel som, že tá situácia je veľmi bolestivá, ale už som mal skúsenosť, že aj niečo také zlé sa nakoniec dá obrátiť na dobré. Že to bude stáť veľa úsilia, ale že to ide.

Darí sa vám teda aj naďalej pozerať do budúcnosti s optimizmom?

Ja mám ten optimizmus prirodzene v sebe. Asi to súvisí aj s mojím rodinným zázemím aj s mojím vlastným osudom. Zažil som, že sa veľa vecí v mojom živote pokazilo, ale aj napravilo. A často sa posunuli aj k oveľa lepšiemu. Aj keď už niečo vyzeralo úplne stratené, možno to len bol začiatok cesty k niečomu oveľa kvalitnejšiemu, len sme si to vtedy ešte nevedeli predstaviť.

A keď mám hovoriť o spoločenskej rovine, tak dejiny jednoducho nepustia. Učia nás, že aj útlak sa jedného dňa skončí, pretože túžba každého jednotlivca po živote v pravde a slobode je nezastaviteľná. A keď sa v mnohých iných krajinách podarilo zlepšiť postavenie LGBTI+ ľudí a umožniť im, aby boli normálnou súčasťou spoločnosti, tak sa to musí podariť aj u nás.