Denník N

Roman Samotný: V puberte som mal pocit, že som jediný gej na svete

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Rok 2022 bol pre Romana Samotného mimoriadne náročný. Nebol však najťažším rokom v jeho živote. Ten zažil vtedy, keď ako 25-ročný stratil kontakt sám so sebou. Aj vďaka terapii si vtedy dokázal vytvoriť mechanizmy prežitia, ktoré mu veľmi pomohli aj po teroristickom útoku na Zámockej. „Vedel som, že tá situácia je veľmi bolestivá, ale už som mal skúsenosť, že aj niečo také zlé sa nakoniec dá obrátiť na dobré. Že to bude stáť veľa úsilia, ale že to ide,“ hovorí v rozhovore.

Vyrastali ste v malej dedine na západnom Slovensku. Aké to bolo detstvo?

Mal som pekné detstvo. Ako malé dieťa som mohol behať po lesoch, záhradách, stavať si bunkre na stromoch. So sestrou a s kamarátkami sme si viedli denníky, mali sme svoj svet – dobrodružný, detský. Rád na to spomínam. Myslím si, že to bolo veľmi obohacujúce obdobie, ktoré mi dalo veľa slobody do života. A zároveň tam bol láskavý prístup mojej mamy, ktorá bola veľmi veľkorysá, dôverovala nám, mohli sme si užívať detskú slobodu.

Postupne, ako som rástol, sa mi tá dedina, samozrejme, stávala malou. Uvedomoval som si, že som v niektorých veciach iný ako väčšina spolužiakov. Chlapci sa hrali s autíčkami, dievčatá s bábikami, ale ja som to nemal takto jednoznačne rozdelené. To, že som „babský pupok“ a „pupuš“, som na základnej škole počúval bežne, bola tam aj šikana.

Keď som po skončení základnej školy išiel na gymnázium do Nového Mesta nad Váhom, bol to pre mňa akoby veľký nádych. Zrazu to bolo väčšie mesto, väčší svet, aj tá komunita bola oveľa pestrejšia. Aj na gymnáziu som už veľmi ocenil, že ľudia tam boli rôznorodejší a už som medzi nimi tak netrčal.

Čo vás vtedy najviac formovalo?

Ja som skôr samorast. Vždy som sa vyvíjal mimo hlavných prúdov, nikdy som nebol súčasťou veľkých kolektívov. Keď si teraz spomeniem na svoje detstvo, napadajú mi tri oporné body.

Po prvé, mama a stará mama, ktoré mi dali priestor vyvíjať sa, mohol som vďaka tomu objavovať aj vlastnú identitu.

Sme z evanjelickej rodiny, chodili sme do kostola a cez to sme ako deti objavovali spiritualitu a morálku. Takže cez starú mamu tam bol prítomný aj vplyv duchovna.

Vzťah k duchovnu vám potom zostal?

Áno, myslím si, že mám veľký zmysel pre spiritualitu, rád sa zaoberám duchovnými témami, ale veľmi skoro u mňa nastal úplný odklon od kresťanstva. Hoci evanjelická cirkev je progresívnejšia ako katolícka, aj ona sa akoby zabudla v minulosti a nevedela odpovedať na súčasné otázky.

Postupne som tak smeroval skôr

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

LGBTI+

Rozhovory

Útok na Zámockej

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie