Spoločnosť mi celý môj život ukazuje, že si nezaslúžim lásku, hovorí transrodová žena

Charlotte Srnčíková je transrodová žena. Ako však sama hovorí, transrodovosť pre ňu nie je téma, je to fakt, ktorým denne žije. „Málokto si vie predstaviť, čo ma stojí každú minútu môjho života bojovať za to, že som transrodová a že si za tým stojím.“

Jej mama Alena v spoločnom rozhovore opisuje, čo prežívajú rodičia transrodových detí, ktoré často odmieta nielen okolie a spoločnosť, ale aj širšia rodina.

Charlotte tiež otvorene hovorí, že celý život hľadá lásku k sebe. „Neviem prijať to, že by som mohla byť ľúbená, pretože mi bolo zo strany spoločnosti celý život ukazované, že si to nijakým spôsobom nezaslúžim,“ vysvetľuje v rozhovore.

Alena, pamätáte si, čo ste cítili, keď ste zistili, že ste tehotná?

A. S.: Bol to krásny pocit, pretože jedno dieťa som predtým potratila. Otehotnela som pred tridsiatkou a prvé tri mesiace tehotenstva boli náročné, bývalo mi zle. Aj s manželom sme sa však veľmi tešili, bolo to pre nás oboch vytúžené tehotenstvo. Zvyšných šesť mesiacov som sa cítila fyzicky aj psychicky dobre. Bolo to vlastne najkrajšie obdobie môjho života.

Premýšľali ste nad tým, či čakáte chlapca alebo dievča?

A. S.: Samozrejme, ako asi každá nastávajúca mama. S manželom sme mali aj vopred vybraté mená – jedno v prípade syna a druhé v prípade dcéry. Hneď ako sa to dalo na ultrazvukovom vyšetrení vidieť, dali sme si pohlavie dieťatka prezradiť a odvtedy sme ho oslovovali vybraným menom.

Aké to bolo meno?

A. S.: Ani ja, ani manžel ho už nechceme hovoriť. Je to niečo, čo je už za nami. Dnes máme doma dcéru Charlotte.

CH. S.: Mne osobne neprekáža, keď sa bavíme o mojom starom mene, no veľa transrodových ľudí to nemá rado, nechcú si pripomínať fázu svojho života pred tranzíciou. Je to pre nich identita, ktorá bola predtým. Dnes už nie je.

Vy to tak necítite?

CH. S.: Nie, ja to tak nerozdeľujem. Pre mňa môj život stále pokračuje. Je to moja minulosť, na ktorú prihliadam. Nedá sa vymazať, pretože som ju zažila. Som s tým úplne stotožnená. Ale u niektorých ľudí to tak nie je. Pre nich to mohlo byť bolestné obdobie, na ktoré už nechcú spomínať.

Alena, v jednom z rozhovorov ste spomínali, že ste u svojho dieťaťa od jeho narodenia vnímali, že je iné. V čom bolo iné viac než ostatné deti?

A. S.: Odmalička sme mali doma jemné dieťa, výzorom aj správaním. Pamätám si, že keď sme prišli prvýkrát k lekárovi a otvorili sme perinku, všetci hovorili: „Aké máte krásne dievčatko!“

Ako naše dieťa rástlo, malo záľuby, ktoré sa pripisujú skôr dievčatám – a nebol to len stereotyp hrania sa s bábikami. Kupovali sme rôzne hračky, lego aj autíčka. Ale časom proste začali prevládať bábiky. Prirodzene k nim tiahla, obliekala ich, starala sa o ne.

Časom, možno aj tým, že ja sama mám rada módu, začala vyhľadávať výrazne farebné oblečenie. Neobliekala sa do tmavých, tlmených farieb, aké sa tradične dávajú chlapcom. Práve naopak. Okrem toho, my sme nikdy neriešili, či je nejaký kus oblečenia vhodný pre chlapcov alebo pre dievčatá. Kombinovali sme rôzne kusy a typy oblečenia. Čo sa nám v obchode páčilo, to si vyskúšala. Keď to vyzeralo dobre, kúpili sme to.

Charlotte, kedy ste sa sama začali oslovovať ako dievča?

CH. S.: Bolo to až po mojom coming-oute na jar v roku 2020. Svoju existenciu som totiž nepripisovala tomu, ako ma ľudia oslovovali. Tým, že mi rodičia dávali odmalička voľnú ruku – nechali ma robiť to, čo ma baví, a nikdy ma nijakým spôsobom netlačili do kúta, napríklad v zmysle „Si chlapec, tak budeš hrať futbal!“ –, nemala som potrebu sa nad tým zamýšľať.

V začiatkoch puberty však prichádza porovnávanie sa s inými ľuďmi, v prvom rade asi so spolužiakmi a spolužiačkami. Ako ste vtedy vnímali svoju identitu? Bol ten pocit iný ako telo, ktoré k tejto identite patrilo?

CH. S.: Cítila som rozdiely, vnímala som ich, ale nevedela som prečo. Nechápala som, prečo mi je nepríjemné byť v šatni spolu s chlapcami a prezliekať sa na hodinu telesnej výchovy. Nemala som to v sebe pomenované, nevedela som to obsiahnuť. Vedela som len, že niečo je inak.

Na druhej strane, keď som sa bavila s dievčatami, videla som, ako vyzerajú, a videla som aj to, že ja vyzerám rozdielne. Opäť som nevedela, prečo to vnímam. Prosto som videla rozdiely, ale nevedela som to celé opísať, vysvetliť. Nemala som slovník, ktorým by som to pomenovala.

Odmalička som cítila, že je niečo inak. Ale v období, keď som vyrastala, nebola informovanosť o tranzícii na Slovensku takmer žiadna. Vôbec som netušila, že tranzícia existuje, že existujú transrodoví ľudia. Možnože keby som vyrastala v súčasnosti, vedela by som pomenovať to, ako sa cítim, oveľa skôr.

Alena, zhovárali ste sa spolu o tom, čo Charlotte opisuje? Boli ste schopná vnímať, že doma nemáte „výstredného chlapca“, ale že je za tým všetkým niečo hlbšie, niečo, čo nie je celkom také, ako sa javí?

A. S.: So Charlotte máme veľmi blízky vzťah, odmalička sme s ňou hovorili úplne otvorene. Brali sme ju ako dieťa, ale zároveň ako seberovného človeka, s ktorým sa primerane jeho veku rozprávame o všetkom. Ani v tomto, čo Charlotte opisuje, medzi nami bariéra nebola. Často som sa pýtala, ako sa cíti.

Musím však otvorene priznať, že som si myslela, že naše dieťa bude gej. Začalo sa to spomínaným osobitým obliekaním, potom prišli na rad dlhé vlasy. Vždy sme to riešili z vonkajšej, vizuálnej stránky. Do jeho vnútra sme nevideli. Nevedeli sme, čo sa v ňom deje.

Hoci sme vedeli, že existujú transrodoví ľudia, v tom čase bol slovník odlišný. Ak sa o niekom hovorilo, tak to boli transsexuáli. Hovorilo sa o nich stereotypne a najmä posmešne, predovšetkým v tom zmysle, ako vyzerajú. Časom som však predsa len začala otvárať aj túto možnosť. Pýtala som sa, či sa necíti inak, keďže aj jej prejavy boli vyslovene dievčenské. Ale Charlotte mi hovorila, že sa cíti dobre tak, ako je.

CH. S: Bolo to zrejme aj preto, lebo moja puberta prebiehala inak ako u mojich spolužiakov. Kým im začali rásť fúzy a brada, ja som stále vyzerala veľmi podobne ako dnes, keď som na hormonálnej substitučnej terapii. Preto som nemala potrebu nič riešiť. Možno keby moja puberta bola skorá a rýchla, možno by som si rýchlejšie uvedomila, že sa necítim dobre. Pravdepodobne by som sa začala intenzívnejšie zamýšľať nad tým, čo so mnou je.

Alena, okolie vám vraj dávalo najavo, že to, čo sa deje so Charlotte, je vaša chyba. Čo presne vám ľudia hovorili?

A. S.: Ako to už na Slovensku býva zvykom, nám osobne nikto nikdy nič nepovedal. Dozvedali sme sa to len od našich kamarátov a známych, ku ktorým sa tieto reči dostali. Charlotte je vraj transrodová preto, lebo ja som odjakživa túžila po dcére. A, samozrejme, je to aj dôsledok našej zlej výchovy.

Ako ste sa pri takých rečiach cítili?

A. S.: Žiadny rodič nedostane pri narodení dieťaťa návod, ako ho vychovávať. Každý to robíme pocitovo intuitívne a snažíme sa robiť to najlepšie, ako vieme.

Týmto rečiam sme nevenovali a nevenujeme žiadnu pozornosť. Len my s manželom vieme, aký život žije naša dcéra a my s ňou. Od jej narodenia sme sa z nej snažili vychovať slušného a samostatného človeka a sme presvedčení o tom, že sa nám to podarilo. Nijako to nesúvisí s jej transrodovosťou.

Z akej rodiny pochádzate vy, Alena? Aké hodnoty vám vštepovali vaši rodičia?

A. S.: Pochádzam z klasickej – tej povestnej „tradičnej“ – rodiny. Vyrástla som na dedine a dostalo sa mi prísnej katolíckej výchovy. Časom som sa však svojím zmýšľaním posunula inam.

Ako matke mi pripadalo prirodzené a normálne, že svojmu dieťaťu dávam možnosť žiť podľa toho, ako to cíti – či svojím obliekaním, správaním, alebo čímkoľvek iným. Nechala som ho, aby sa formovalo samo, samozrejme, v rámci hraníc toho, čo sa smie a čo nie, aby neubližovalo iným. Nikdy sme však svojmu dieťaťu nevyberali koníčky, nikdy nemuselo robiť to, na čom sme trvali my ako rodičia.

Mali vaši rodičia výhrady k vašej výchove ich vnúčaťa?

A. S.: Keď sme ešte bývali u nich na dedine, viackrát som si vypočula, aby sme mu nekupovali bábiky, že to nie je dobré. Prišli reči o tom, ako sa oblieka a či nám to neprekáža, či toto dovolím. Vtedy som si hovorila, že ja som rodič a že je na mne, akou mamou budem. Chápala som, že inak sa na to pozrieť nevedeli, takisto žili v stereotypných kultúrnych vzorcoch. Keď sme sa potom odsťahovali do mesta a začali žiť sami, v podstate sme sa už s podobnými priamymi komentármi a odporúčaniami okolia nestretávali. Skôr prišli iné otázky: „Ako reaguje manžel, že sa vaše dieťa oblieka takto?“

Ako sa potom vaša mama dozvedela, že jej vnúča, ktoré odmalička poznala ako chlapca, je transrodová Charlotte?

A. S.: Najviac sme sa báli práve reakcie mojej mamy. Nevedela som, ako jej to mám povedať, ale keď sme sa raz spolu zhovárali o tom, ako Charlotte vyzerá, povedala som si, že to risknem. Bola to jedna z tých situácií „buď teraz, alebo nikdy“. Opýtala som sa jej: „Ako podľa teba vyzerá?“ A ona mi odpovedala: „Ako dievča.“ „Lebo je dievča,“ povedala som. Vtedy sa na mňa zadívala a vyhlásila: „No a čo. Bolo to moje vnúča, je a aj bude.“

Veľmi ma tou reakciou prekvapila. Písala som Charlotte, aby prišla, že som to babke povedala. Keď potom dobehla a s babkou sa objali, bola to silná, krásna, dojemná chvíľa. Aj dnes mám zimomriavky, keď o tom rozprávam.

Aj preto som presvedčená, že keď je prijatia schopný jednoduchý, starý, hlboko veriaci človek, ktorý bol veľmi tradične vychovávaný, prečo by to nedokázal niekto mladší? Všetko je o tom, či je človek ochotný prísť a pýtať sa. Keď nevieme a nerozumieme, je na nás, aby sme prišli a pýtali sa, ako sa veci majú. Otázka „Ako ti môžem pomôcť?“ alebo veta „Som tu pre teba“ sú jedny za najjednoduchších a najúčinnejších, aké niekomu môžete povedať.

Charlotte, už ako dieťa ste čelili obrovskému šikanovaniu a nenávisti. Dokážete o tom rozprávať?

CH. S.: Prvýkrát som sa so slovíčkom gej, ktoré bolo myslené ako urážka, stretla v prvom ročníku na základnej škole. Mala som len šesť rokov. Bol to spúšťač šikanovania, ktoré odvtedy zažívam celý život. V tom čase som však absolútne netušila, o čo ide. Nevedela som, že slovo gej vôbec existuje.

Bola to pre mňa facka, ale ešte väčšia facka to bola pre moju mamu. Dostalo ju to do situácie, v ktorej mi musela primeraným spôsobom vysvetliť podstatu tejto urážky. Ale ako má mať šesťročné dieťa kapacitu pochopiť, čo je sexuálna orientácia? Veď také dieťa ešte ani poriadne nevie, na čo sú a ako fungujú pohlavné orgány.

Ako šikanovanie voči vám pokračovalo?

CH. S.: Na prvom stupni základnej školy to bolo najmä podpichovanie zo strany spolužiakov. Na druhom stupni základnej školy sa to zhoršilo.

Keď som mala trinásť rokov, chlapci z okolia ma pridali do skupiny na Facebooku. Jeden z nich mi v správe napísal „Na, prečítaj si!“ a zrazu som sa ocitla v skupine, z ktorej sa všetci členovia okamžite odhlásili. Nechali ma čítať si, čo si tam o mne predtým písali.

Čo to bolo?

CH. S.: Písali si, ako ma treba zabiť. Ako ma treba obesiť na mojich blond vlasoch, pretože moja prirodzená farba vlasov je blond. Posielali si tam linky na zbrane a… (ticho)

Proste, písali tam nesmierne surové veci na to, že to boli chlapci vo veku 13 rokov, vlastne ešte deti.

Ako ste to zvládli?

CH. S.: Tým, že som v jedenástich rokoch mala jednu inú veľmi zlú skúsenosť, keď som sa prvýkrát stretla s tým, čo je sexuálne obťažovanie zo strany pedofila, chodila som v tom čase k psychologičke. Vďaka tomu som vedela, že svoje problémy môžem riešiť a nie ich v sebe potláčať. Že len tak môžem zabrániť, aby sa vo mne zbierala trauma a robila mi neskôr psychické problémy. Dodnes som presvedčená, že ak niektorým veciam dovolíte vo vás zakoreniť, zostanú tam už celý život.

Psychoterapia vás naučila, ako si poradiť aj so šikanovaním spolužiakov? Čo ste urobili?

CH. S.: Vypla som mobil a rodičom som povedala, že na druhý deň nechcem ísť do školy, ale ku psychologičke. Chcela som sa z toho vyrozprávať, riešiť to. Uvedomila som si, že si musím na seba dávať pozor. Že aj deti vedia byť kruté a bezcitné.

Vďaka psychoterapii som sa naučila vidieť v šikanovaní nie samu seba, ale človeka, ktorý ma šikanuje. Preto aj dnes, ak mi niekto hovorí niečo bezohľadné, vyjadruje sa o mne dehonestujúco alebo mi nadáva, len mávnem rukou. O mne samej to totiž nehovorí nič, no veľa to vypovedá o tom, aký je daný človek a ako ho vychovali jeho rodičia.

Na druhej strane treba dodať aj to, že deti, ktoré šikanujú iné deti, väčšinou vidia tieto hnusné veci doma. Dieťa je ako špongia, hlavne v ranom veku. Všetko sa naň nabaľuje, dieťa všetko nasáva do seba. Vzory, ktoré nabralo už ako malé, potom aplikuje do svojho života.

Rovnako to vnímam aj dnes, keď mám 21 rokov a stretávam sa s rovesníkmi, ale aj so staršími ľuďmi. Veľakrát, keď s niekým komunikujem, hovorím si, aké asi museli mať títo ľudia detstvo. Často sa dostaneme k tomu, že ich rodičia boli veľmi nábožensky založení. Preto si nevedia ani len predstaviť, že úprimne radi sa môžu mať aj dvaja ľudia rovnakého pohlavia. Situáciu, keď sa nejaký človek prikláňa k inej rodovej identite, nevedia poňať vôbec. Nemajú kapacitu pochopiť to, pretože nikto im v detstve alebo v dospievaní nepovedal, že také niečo existuje a že je to úplne v poriadku.

Alena, ako si spomínate na to, keď Charlotte prišla za vami a po prvýkrát vám porozprávala, čo sa jej deje?

A. S.: Bolo to hrozné. Pre každého rodiča by to bolo hrozné. Hovoríte si: „Veď je to len dieťa. S čím všetkým sa už musí stretnúť?“ Veď aj dospelý človek má mnohokrát problém vedieť si poradiť s nenávisťou, nieto ešte dieťa.

Čo vám vtedy najviac pomohlo?

A. S.: To, že medzi nami neexistovalo žiadne tabu, žiadna téma, o ktorej by sme sa so Charlotte nemohli rozprávať. Rešpektovali sme, že chce ísť k psychologičke, pretože niektoré veci proste rodičom nepoviete. No aj potom sme sa s ňou o všetkom zhovárali otvorene, podporovali sme ju. Všetko bolo o vzájomnej dôvere, tá bola pre nás absolútne kľúčová.

Moja dcéra mi dodnes rozpráva mnohé veci, dokonca aj také, že jej už niekedy poviem: „Počúvaj, ale toto už naozaj nemusím vedieť!“ No je to pre mňa dôležité. Je to dôkaz, že mi verí. Podľa toho viem, že sme jej s manželom dokázali vytvoriť otvorené a bezpečné prostredie. Nebála sa prísť nám hocičo povedať bez toho, aby sme ju ako rodičia súdili.

Nebolo pre vás ťažké čeliť tomu zlu?

A. S.: Našu dcéru sme vždy učili, že život sa neskladá len z krásnych chvíľ. Že všetci máme aj obdobia, ktoré sú vyslovene zlé. Keď za mnou Charlotte v takých chvíľach prišla, zakaždým som jej povedala, že je mi veľmi ľúto, čo prežíva, no že ju to určite niečo naučí, niečím posilní, posunie. Minimálne ju to naučí tomu, že ona nebude rovnako krutá voči iným ľuďom.

Pamätám si, že raz prišla zo školy za mnou a povedala mi: „Mami, vy ma učíte, že mám rešpektovať ostatných ľudí takých, akí sú. Prečo to tak oni nerobia voči mne? Prečo nie sú rešpektujúci smerom ku mne?“

Čo na to môžete povedať? Čo odpoviete svojmu dieťaťu, ktoré sa vás na také niečo opýta? Najhoršie je, že pri šikanujúcich deťoch si silou vôle dokážete povedať „Sú to ešte len deti“, ale keď sa z vášho dieťaťa vysmievajú dospelí, dokonca učitelia, to je už celkom mimo toho, čo dokážete prijať.

Aj to sa stalo?

A. S.: Niekoľkokrát ju zosmiešnili učitelia aj učiteľky, dokonca pred ostatnými žiakmi. Vtedy si poviete, kde je ten povestný učiteľský vzor? Charlotte napríklad nechcela chodiť na telesnú, lebo ju chlapci vyhadzovali z chlapčenskej šatne. Nechceli, aby sa prezliekala s nimi. Posielali ju do dievčenskej šatne, že ona k chlapcom nepatrí.

Boli sme preto za učiteľom, aby nám situáciu pomohol vyriešiť. Poprosili sme ho, aby ju niekde nechal prezliecť sa a dovolil jej cvičiť samej naboku. Snažili sme sa mu vysvetliť, že naše dieťa to celé ťažko prežíva a cíti sa zle. A on sa na nás len pozrel a chladne sa opýtal: „A nie je to tým, ako vyzerá?“

Charlotte, nemohli ste cvičiť s dievčatami?

CH. S.: Nie, pretože hodiny boli delené na dievčatá a chlapcov. Keď chlapci cvičili, dievčatá mali biológiu. A to bolo ešte nepríjemnejšie, pretože keď sme na biológii v chlapčenskej skupine hovorili o mužoch, ženách a rozmnožovacej sústave človeka, všetci sa okamžite pozreli na mňa. Zo zadných lavíc bolo počuť posmešné reči. Všade som cítila výsmech. Myslím, že aj pre tieto chvíle som veľmi nemala chuť zamýšľať sa nad tým, kto som.

Veľká časť majoritnej cisrodovej spoločnosti sa na queer ľudí pozerá cez prizmu toho, „čo asi tak robia v spálni“. Charlotte, ako vnímate samu seba v kontexte inej vnútornej identity a inej vonkajšej telesnosti, s ktorou ste sa narodili?

CH. S.: Ďakujem za túto otázku. Považujem totiž za veľmi dôležité, aby sme sa tejto téme nevyhýbali, ale rozprávali aj o nej. Keď som začala dospievať, prirodzene som si začala uvedomovať svoju sexualitu a všetko s ňou súvisiace. Je to normálne, máme to v sebe. No málokto si uvedomuje, že sex nie je len pudová, aj citová záležitosť. A tu nastáva problém.

Ja som bisexuálna – páčia sa mi muži aj ženy. Možno by som skôr mohla povedať, že som pansexuálna. Pansexualita nie je len o sexe, ale o tom, aký je človek, s ktorým mám záujem vytvoriť si zmysluplný intímny vzťah. Jeho pohlavie alebo rod u mňa nehrajú rolu. Viem, že to možno veľa ľudí nepochopí, ale u mňa to je proste tak, takto to cítim.

Lenže mnoho mužov ma vníma len ako sexuálnu hračku alebo fetiš. Osobne si myslím, že k tomu veľmi negatívne prispelo aj porno. Transrodové ženy v porne sú totiž často ľudia, ktorí nie sú na hormónoch (nepodstupujú hormonálnu substitučnú liečbu – pozn. red.). Majú za sebou len operácie, aby vyzerali ako ženy. V reálnom živote to však takto vôbec nefunguje. Skutočným transrodovým ľuďom – mňa nevynímajúc – sa potom veľmi ťažko nadväzujú normálne partnerské vzťahy, hlavne s mužmi, pretože je pre nás ťažké dôverovať a otvoriť sa im. Transrodoví ľudia niekedy nevedia prijať to, že ich má niekto naozaj úprimne rád.

Mali ste v tomto smere nejakú zlú osobnú skúsenosť?

CH. S.: Spomínam si na jednu noc s mužom, ktorý si na konci otvoril poznámky v mobile, odfajkol si v zozname „trans“ a povedal mi „Ďakujem“. To je niečo, čo veľmi zabolí.

Ľudia si neuvedomujú, že to, že som transrodová, znamená, že som o to krehkejšia a citlivejšia, pretože celý život hľadám lásku k sebe. Neviem prijať to, že by som mohla byť ľúbená, pretože mi bolo zo strany spoločnosti celý život ukazované, že si to nijakým spôsobom nezaslúžim.

Zo všetkého, čo hovoríte, mám dojem, že naša spoločnosť od vás vyžaduje veľký emocionálny výkon.

CH. S.: Je veľmi náročné bojovať za svoje bytie každý jeden deň. Ja v transrodovosti denne žijem, pre mňa to nie je téma, ale fakt. Málokto si vie predstaviť, čo ma ako transrodovú osobu stojí každú minútu môjho života bojovať za to, že som transrodová a že si za tým stojím. K tomu mám navyše všetky ďalšie bežné problémy, presne také isté, aké majú ostatní cisrodoví ľudia.

Tlak spoločenských očakávaní na transrodových ľudí je niekoľkonásobne väčší, ako zažívajú ostatní. Byť transrodovým človekom je ťažké, naozaj ťažké. Nebudem sa tváriť, že je to super. Nie je. Napriek tomu nechcem, aby voči mne boli ľudia iní, aby ku mne pristupovali milšie ako k ostatným. Stačilo by, keby boli ku mne ľudskí. Veď všetci sme ľudia. Už len na základe toho slova by v nás ľudskosť mala byť zakorenená.

Alena, ako sa vyrovnávate s tým, že ste sa ako rodina stali nástrojom osvety v prijímaní prítomnosti queer ľudí medzi nami?

A. S.: Charlotte bola od začiatku presvedčená o tom, že chce rozprávať. Že chce ľudí vzdelávať, lebo veľa ľudí o transrodovosti nič nevie. Väčšina problémov vychádza z toho, že ľudia nemajú informácie. Keď niečomu nerozumieme, začneme sa toho báť, začneme odsudzovať, ubližovať. Preto sme si s manželom povedali, že keď je rozhodnutá Charlotte, my jej pomôžeme.

Na Slovensku o tom ako prvá začala verejne hovoriť Pavlína Flichta Čierna, ktorá má transrodového syna Johanna. Ona bola pre mňa vzorom, ako hovoriť o svojom osobnom príbehu a snažiť sa tak meniť vnímavosť spoločnosti voči transrodovým ľuďom, ktorí medzi nami žijú.

Aký je váš zámer? Je niečo, čo by ste chceli, aby si ľudia uvedomili?

A. S.: Že sme obyčajná rodina, ktorá má obyčajné problémy. To, že je naše dieťa transrodové, je len časť z nášho života, nie jeho jediná podstata. Sme bežní ľudia, takí ako ostatní. To, že o našom príbehu hovoríme, nerobíme pre peniaze ani pre slávu. Ja by som veľmi rada žila v tichosti a v ústraní, bez mediálnej pozornosti. Ale dáva mi zmysel o tom hovoriť, pretože po každom rozhovore sa mi ozývajú ďalšie a ďalšie matky, ktoré mi hovoria, že prežívajú to isté čo ja. S viacerými som sa stretla, rozprávali sme sa. Ak tým, že sme vyšli so svojím príbehom z anonymity a že o ňom rozprávame, dáme ďalším rodičom a ich deťom pocit istoty, že v tom, čo žijú, nie sú sami, je to pre mňa zmysluplná vec.

Charlotte, čo by ste odkázali iným transrodovým ľuďom, ktorí sú možno ešte len vo fáze prijatia toho, čo cítia? Čo si myslíte, že by im mohlo pomôcť počuť?

CH. S.: Chcela by som im povedať, aby sa nebáli, pretože všetko sa dá riešiť. Viem, že sa môže zdať, že sa mi to hovorí ľahko, pretože moja rodina ma podporuje a veľa transrodových ľudí podporu nemá. Každý transrodový človek – každý človek – by mal mať v živote aspoň jednu osobu, ktorá ho dokáže objať a podporiť. No aj ja, ktorá mám milujúcich rodičov a priateľov, sa niekedy cítim sama. Naučila som sa však, že ja som jediná, ktorá bude pri mne celý život. Preto musím vnútornú silu, vďaka ktorej všetko zvládnem, nájsť v sebe.

Je dôležité neupadať do toho, že je všetko komplikované a zlé, že nie je východisko, ako ísť ďalej. Aj ja mám horšie dni, ale potom si poviem, že je skvelé už len to, že žijem. Že som sa ráno zobudila a nadýchla.

A. S.: Všetci máme ťažšie dni a lepšie dni. Na každého z nás príde moment, keď potrebujeme niekoho, kto by nás podržal, porozprával sa s nami, vypočul nás. Pre ľudí, ktorí nemajú podporu v rodine a nemajú sa s kým porozprávať, je dobré obrátiť sa na existujúce poradne.

Empatia a súdržnosť sú dôležité aj pre rodičov a rodinných príslušníkov transrodových ľudí. Preto máme Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí, v ktorom si pomáhame.

Charlotte, čo by sme, naopak, mohli pre transrodových ľudí urobiť my, aby sme vám pomohli cítiť sa na Slovensku lepšie, bezpečnejšie, prijato?

CH. S.: Najradšej by som bola, keby ľudia len vnímali, že sme tu, a nezatvárali pred nami oči. To je podľa mňa jeden z veľkých problémov na Slovensku – ľudia veľakrát zatvárajú pred vecami oči. Ale tie veci tu sú a sú normálne.

Tým, že by nás ľudia vnímali, videli by aj ďalšie naše potreby, no na začiatok nás stačí len vnímať. Keby som totiž teraz začala hovoriť o tom, aby nás ľudia podporovali, aby nás rešpektovali, aby o nás hovorili, to by som už chcela veľmi veľa. Stačí nás len vnímať. Keby nás ľudia skutočne vnímali, videli by, že žijeme klasický život ako všetci ľudia na tejto planéte.

My transrodoví ľudia naozaj nechceme byť hlavnými osobnosťami tohto sveta. Nechceme bojovať za to, aby sme tomuto svetu vládli ako nejakí králi a kráľovné. My len chceme žiť a dýchať, to je všetko. Nič viac a nič menej.