Denník N

Spoločnosť mi celý môj život ukazuje, že si nezaslúžim lásku, hovorí transrodová žena

Alena Srnčíková, Charlotte Srnčíková. Foto N - Tomáš Benedikovič
Alena Srnčíková, Charlotte Srnčíková. Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Charlotte Srnčíková je transrodová žena. Ako však sama hovorí, transrodovosť pre ňu nie je téma, je to fakt, ktorým denne žije. „Málokto si vie predstaviť, čo ma stojí každú minútu môjho života bojovať za to, že som transrodová a že si za tým stojím.“

Jej mama Alena v spoločnom rozhovore opisuje, čo prežívajú rodičia transrodových detí, ktoré často odmieta nielen okolie a spoločnosť, ale aj širšia rodina.

Charlotte tiež otvorene hovorí, že celý život hľadá lásku k sebe. „Neviem prijať to, že by som mohla byť ľúbená, pretože mi bolo zo strany spoločnosti celý život ukazované, že si to nijakým spôsobom nezaslúžim,“ vysvetľuje v rozhovore.

Alena, pamätáte si, čo ste cítili, keď ste zistili, že ste tehotná?

A. S.: Bol to krásny pocit, pretože jedno dieťa som predtým potratila. Otehotnela som pred tridsiatkou a prvé tri mesiace tehotenstva boli náročné, bývalo mi zle. Aj s manželom sme sa však veľmi tešili, bolo to pre nás oboch vytúžené tehotenstvo. Zvyšných šesť mesiacov som sa cítila fyzicky aj psychicky dobre. Bolo to vlastne najkrajšie obdobie môjho života.

Premýšľali ste nad tým, či čakáte chlapca alebo dievča?

A. S.: Samozrejme, ako asi každá nastávajúca mama. S manželom sme mali aj vopred vybraté mená – jedno v prípade syna a druhé v prípade dcéry. Hneď ako sa to dalo na ultrazvukovom vyšetrení vidieť, dali sme si pohlavie dieťatka prezradiť a odvtedy sme ho oslovovali vybraným menom.

Aké to bolo meno?

A. S.: Ani ja, ani manžel ho už nechceme hovoriť. Je to niečo, čo je už za nami. Dnes máme doma dcéru Charlotte.

CH. S.: Mne osobne neprekáža, keď sa bavíme o mojom starom mene, no veľa transrodových ľudí to nemá rado, nechcú si pripomínať fázu svojho života pred tranzíciou. Je to pre nich identita, ktorá bola predtým. Dnes už nie je.

Vy to tak necítite?

CH. S.: Nie, ja to tak nerozdeľujem. Pre mňa môj život stále pokračuje. Je to moja minulosť, na ktorú prihliadam. Nedá sa vymazať, pretože som ju zažila. Som s tým úplne stotožnená. Ale u niektorých ľudí to tak nie je. Pre nich to mohlo byť bolestné obdobie, na ktoré už nechcú spomínať.

Alena, v jednom z rozhovorov ste spomínali, že ste u svojho dieťaťa od jeho narodenia vnímali, že je iné. V čom bolo iné viac než ostatné deti?

A. S.: Odmalička sme mali doma jemné dieťa, výzorom aj správaním. Pamätám si, že keď sme prišli prvýkrát k lekárovi

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

LGBTI+

Rodičovstvo

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie