Autor je bývalý poradca predsedu vlády
Keď si človek otvorí v Googli mapu Európy, hneď mu udrie do očí, že Slovensko je tam malý fliačik. A keď využije „lupu“ a mapu si ešte o kúsok zmenší, Slovensko sa takmer stratí. O týchto zemepisných perspektívach je dobré vedieť, keď človeku prerastajú domáce politické problémy cez hlavu a má pocit, že všetkému je koniec.
Nie, všetkému nie je koniec. Dokonca sa dá s istou dávkou duševnej vyčerpanosti povedať, že práve z chaosu sa rodí nový lepší svet. Bude ním renovovaná a takpovediac odmatovičovaná koalícia? Nie je to vylúčené. Inštinkt totiž vraví, že v demokratickom tábore budú mať nakoniec politicky navrch konštruktívne sily.
Keď sa však vrátime z veľkých výšin do nížin, otázka znie: Kto teraz a či vôbec niekedy naplní pomaly už zabudnuté memorandum, ktoré ukončilo nátlakovú akciu Lekárskeho odborového združenia? Vláda sa v ňom zaviazala splniť kopu úloh. A medzi nimi nielen tie, ktoré revolučne zvyšujú platy lekárom v nemocniciach. Má sa tiež revolučne sprehľadniť financovanie nemocníc a dokonca pod hrozbou trestnej sankcie zvýšiť v nich početné stavy kvalifikovaného personálu. Ktorá vláda to urobí?
Keď to uzavrieme tým, že ani jedna, že nakoniec zostane len pri tých už zvýšených platoch, môže to byť, žiaľ, zásah do čierneho. Jeden z následkov pádu vlády by tak bol odklad prepotrebných zdravotníckych reforiem. Predovšetkým optimalizácie siete nemocníc v praxi a transformácie súčasného systému úhrad za zdravotnícke výkony v nemocniciach na modernejší a objektívnejší systém DRG. Ten je, mimochodom, takisto obsahom memoranda. Preto aj tá otázka v nadpise, čo vyviera z pochybností: Kto nám, chorým, postaví v Bratislave Rázsochy? Majú byť výkladnou skriňou slovenskej ústavnej starostlivosti 21. storočia – budú, nebudú?
Revolučné myšlienky musia čakať
Ak sú dôvody pochybovať o naplnení toho, čo je napísané v memorande alebo/aj v pláne obnovy, s absolútnou istotou môžeme zabudnúť na revolučné myšlienky. Napríklad, že by sa v tomto volebnom období stihla zaviesť finančná spoluúčasť pacientov pri liečení niektorých diagnóz a tým sa dali do pohybu rôzne pripoisťovacie schémy, ktoré by povýšili zmysel existencie zdravotných poisťovní.
Alebo, čo je úplná divočina, aby platy lekárov a ďalších zdravotníckych pracovníkov v nemocniciach neurčoval zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. To by bola revolúcia, keby mzdová politika bola v rukách profesionálneho manažmentu nemocníc! Okrem väčšej pružnosti a spravodlivosti v odmeňovaní by sa zrušila prax, keď vláda a parlament, a teda celá republika uzákoňujú výšku platov, ktoré si predtým vydupala odborárska centrála.
Rigidný systém odmeňovania prispieva aj k tomu, čo opísal šéf lekárskych odborov a lekár Peter Visolajský: „Nemocnica má šesť nových operačných sál, ale využíva len dve, lebo nemá sestry a anestéziológov.“ Ktorý súkromník by toto trpel, že jeho drahé zariadenia a možnosti zárobku ležia ladom?
Alebo aby sa namiesto pravidelného vládneho oddlžovania nemocníc a handrkovania o platy zvýšil príspevok za poistencov štátu. Ten je len zlomkom toho, čo platia cez zdravotné odvody ekonomicky aktívne osoby. Tak napríklad v roku 2021 ekonomicky aktívny poistenec platil mesačne v priemere na zdravotné poistenie 161 eur, pričom za poistenca štátu vláda zaplatila mesačne len 37 eur.
Nech zúrivý Fico prská a deštruuje a nech Pellegrini drží svoj červený balónik, konštruktívna demokratická sila má vo veci jasno: Férová platba za poistencov štátu a tvrdé rozpočtové obmedzenie pre nemocnice!
Za reformy! Alebo radšej proti nim?
Hoci na veľmi revolučné riešenia môžeme s najväčšou pravdepodobnosťou zabudnúť – a možno aj na tie menej revolučné – dá sa povedať, že za dlhé roky negatívnych i pozitívnych skúseností odborná zdravotnícka verejnosť prevažne vie, čo treba robiť a s akými praktikami sa treba rozlúčiť. Memorandum medzi vládou a odbormi je toho dôkazom, a to je tá jeho pozitívna stránka. Akurát nie je teraz jasné, kto bude mať gule ho splniť.
A práve v tom by mohla zohrať kľúčovú rolu druhá zmluvná strana memoranda – Lekárske odborové združenie. Tak ako nekompromisne tvrdo išlo za platmi, malo by nekompromisne tvrdo ísť aj za reformami. Veď reformy sú z hľadiska pacientov prinajmenšom rovnako významné ako platy tých, čo ich liečia. História nám, žiaľ, v tomto nedáva veľa nádejí. Tunajšie odbory sa za reformy nestavajú. Ešte tak za Fica. Ale požadovať to od nich môžeme (keď sme už ich členom i nečlenom zvýšili platy).
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Ivan Štulajter





























