Denník N

Most aj SMK idú po starom

Ani jedna z maďarských strán nedokázala prekročiť vlastné limity. Horšie na tom je SMK, ak opäť nebude v parlamente, môžu jej vedenie či celá strana skončiť.

Most zostal stranou jedného muža, a to sa prejavilo aj na kandidátke, vybranej najmä podľa princípu „lebo Béla“. Aj keď ani Bugárovi všetko nevyšlo. Dlho druhý najvýznamnejší politik strany Zsolt Simon doplatil na úlohu lídra nespokojencov a vnútornej opozície a skĺzol na 4. miesto. Jeho stále silné postavenie (a početnú klientelu) na juhu stredného Slovenska však najlepšie dokazuje to, že neskončil ešte nižšie.

Ako rozhoduje Bugár

Osobné preferencie Bélu Bugára sa najnápadnejšie prejavili pri kandidátoch číslo 8 a 9. Popredné miesta týchto ľudí zostávajú i pre mnohých straníkov záhadou.

Prvým je kontroverzný východoslovenský podnikateľ, neobmedzený vládca Veľkých Raškoviec a okolitých obcí Elemér Jakab. Správa, že mohol byť jedným zo štyroch koaličných poslancov, čo za Radičovej vlády zmarili voľbu generálneho prokurátora, je iba jedným z podozrení, ktorým čelí. Bol tiež podozrivý z nedovoleného podnikania súbežne s výkonom poslaneckého mandátu, zo zamestnávania ľudí načierno a z podivných zákaziek od Transpetrolu, ktorého vedenie malo blízko k Mostu.

Jakab patrí medzi najmenej aktívnych poslancov, pri podnikateľských aktivitách asi na túto „bokovku“ nemá čas. Bugár však má s Jakabom veľmi blízky vzťah, stal sa krstným otcom jeho dieťaťa. Most by navyše na juhovýchode Slovenska bez Jakaba ani neexistoval a tieto dve veci napokon rozhodli.

Číslo deväť je bývalý štátny tajomník ministerstva dopravy Árpád Érsek. Ten nemá ani tú prednosť ako Jakab, nie je mocný miestny bos, ktorý strane dokáže zaistiť hlasy tam, kde by sa inak nechytala. Niežeby si strana v Šamoríne, bydlisku Bugára a Érseka, polepšiť nepotrebovala. Až 18 z 19 miest v mestskom zastupiteľstve vo vlaňajších komunálnych voľbách získala SMK a jediné poslanecké kreslo pre Most sa tiež ušlo inému.

Érsek v týchto voľbách napriek mocnej kampani trápne pohorel. Jediným vysvetlením jeho miesta na kandidátke je okrem nechuti čokoľvek meniť opäť len osobný vzťah s Bugárom a to, že patrí k ekonomickému zázemiu, pre ktoré Most celkom právom prezývajú stranou podnikateľov.

Miesta 11. a 13. získali Edit Pfundtner a Péter Vörös napriek tomu, že sa po voľbách v roku 2012 so stranou obaja rozišli. Pfundtner z nej vystúpila, Vörös sa demonštratívne vzdal všetkých straníckych funkcií. Dôvod svojho rozhodnutia ani jeden z nich poriadne nevysvetlil.

Prekvapivý bol najmä odchod Vörösa, veľmi blízkeho Bugárovho spolupracovníka nielen v politike, ale i v podnikaní. Vörösovým problémom mohlo byť, že mal veľmi tesný vzťah aj s Fideszom. Keď Orbánova strana odmietla s Mostom spolupracovať a za jediného zástupcu maďarskej menšiny na Slovensku uznala len SMK, Vörös sa ocitol pod silným tlakom. Pri Pfundtnerovej asi išlo len o nenaplnené osobné ambície. Ona ani Vörös sa vtedy nedostali do parlamentu, poslancami sa stali až vlani ako náhradníci. Potom, čo sa vrátili do košiara, bolo obom všetko odpustené.

Zvyšky pudu sebazáchovy však prežili i v Bugárovom okolí. Vďaka nim na kandidátke nakoniec nie je Samuel Lojkovič, primátor Veľkého Medera odsúdený za korupciu. Aj napriek tomu, že ho navrhla okresná organizácia v Dunajskej Strede.

Krídlo do výkladu

Inak zostáva všetko pri starom. Most-Híd je stále najmä menšinová maďarská strana tých, čo mali potrebu založiť si druhú SMK, keď v prvej prišli o moc. Práve medzi týmito „starými štruktúrami“ sa nachádzajú najkontroverznejšie mená.

Nemaďarská časť strany sa mierne posilnila a objavili sa v nej nové sympatické postavy ako ústavný právnik Peter Kresák, starosta Rimavskej Seče Štefan Vavrek či rusínsky politik Peter Krajňák. Alebo utečenec zo Siete Martin Dubéci, ktorý sa podľa Bugára Mostu prihlásil sám, keď sa s Procházkom nezhodol v otázke utečencov. Toto „krídlo“ Mosta však zostáva niečím, čo sa dáva do výkladu a neovplyvňuje príliš vnútrostranícke rozhodovanie. To isté platí aj pre zastúpenie žien, azda až na veľmi aktívnu Luciu Žitňanskú, čo je pri občianskej strane tiež dosť trápne.

Mimochodom, Peter Morvay, číslo 26 na kandidátke Mosta, nie je totožný s autorom tohto článku.

Od krajnej pravice po krajnú ľavicu

Súčasné vedenie druhej maďarskej strany SMK vie, že sa v ďalších mesiacoch rozhoduje o jeho prežití. Ak by sa strana ani v tretích voľbách po sebe nedostala do parlamentu, mohlo by skončiť. SMK síce zostáva silná v niektorých regiónoch a žije v úzkej symbióze s väčšinou menšinových organizácií a kultúrnych spolkov, hrozí jej však, že príde o masívnu podporu Orbánovej vlády, ktorá by už nemusela považovať za efektívne liať do strany a najmä tohto vedenia peniaze. Orbánovci by mohli tlačiť na výmenu lídrov alebo dokonca na Slovensku vytvoriť novú maďarskú stranu, ako to urobili v Sedmohradsku či vo Vojvodine.

SMK sa v prieskumoch pohybuje na hranici piatich percent, jej vedenie preto skúša všetko a berie, kde sa dá. Rado by prebralo voličov, ktorých už sklamal Most, a oslovilo aj ľudí znechutených tým, ako na mnohých miestach na juhu Slovenska o všetkom rozhoduje práve SMK. Novým heslom je preto omladenie a otvorenie sa aj iným voličom, než sú tí kmeňoví, často silne nacionálni. Tomu malo poslúžiť umiestnenie „nezávislých“ osobností a „občianskych“ aktivistov na kandidátke.

Veľmi to však SMK nevyšlo asi preto, lebo to nemyslela vážne. Pokus získať slovenských kandidátov napríklad z OKS stroskotal. Chybu SMK urobila aj tým, že na prvé miesto kandidátky nepostavila Gyulu Bárdosa. Predseda József Berényi poslušne napĺňa politickú líniu Fideszu a radikálnym vystupovaním menšinu rozdeľuje. Zdržanlivejší Bárdos by skôr oslovil nových voličov, práve preto ho kandidovali na prezidenta.

Omladenie zas znamená najmä posilnenie radikálov blízkych krajnej pravici. Piaty na kandidátke je István Samu, bývalý funkcionár mládežníckej organizácie strany Via Nova, často spájanej s extrémistickým Jobbikom. Desiaty je podpredseda Via Nova Zoltán Cziprusz, ktorý sa v októbri zviditeľnil bilbordovou kampaňou proti utečencom.

Len o málo lepšie to dopadlo s občianskymi aktivistami. Na kandidátke sa ocitli štyria mladí z Okrúhleho stola Maďarov na Slovensku, ktorý zastrešuje organizácie menšinovej občianskej sféry. Voliteľné miesto však dostal iba deviaty Örs Orosz, známy okrem iného ako hlavný organizátor každoročného mládežníckeho tábora v Gombaseku.

Problém je, že Okrúhly stôl ani v ňom združené organizácie nikdy neboli skutočne nezávislé. V Koordinačnom výbore Okrúhleho stola je napríklad niekoľko politikov SMK vrátane Bárdosa. Občianske združenie vedené Oroszom tento rok dostalo od Orbánovej vlády – medzi inými – mimoriadnu dotáciu 54 miliónov forintov (asi 180-tisíc eur) aby si mohlo kúpiť nehnuteľnosť, v ktorej tábor organizuje. Vládnej podpore obvykle zodpovedá aj zloženie vystupujúcich v Gombaseku. O situácii médií v Maďarsku tam tento rok diskutoval bývalý Orbánov hovorca, dnes šéfredaktor vládneho týždenníka financovaného z verejných peňazí.

Najzábavnejšou položkou na kandidátke SMK je s číslom 100 Szilárd Somogyi. Študentský líder z novembra 1989 sa stal prototypom politického dobrodruha ochotného podniknúť naozaj čokoľvek, aby sa predral do vrcholnej politiky. V rokoch 2010 až 2012 bol poslancom za SaS. So stranou sa rozišiel po mediálnom vystúpení, v ktorom žiadal obmedzenie a znárodnenie veľkých súkromných majetkov, najmä výrobných prostriedkov.

Somogyi si založil ministranu s názvom My sami a zviditeľnil ju oslavovaním Viktora Orbána. Na juhu Slovenska vylepil bilbordy, na ktorých navrhuje, aby sa Orbán stal „novým lídrom Európskej únie“, za to, ako statočne sa postavil na obranu záujmov členských krajín.

Komentáre

Teraz najčítanejšie