Tak ako iní dýchajú, on pomáhal ľuďom v núdzi so samozrejmosťou vyrážajúcou dych (spomienka na Vladimíra Krčméryho)
Na Slovensku, v krajine trpiacej mnohými druhmi xenofóbie a odmietania inakosti, prejavoval lekár Krčméry rešpekt ku každej ľudskej bytosti bez rozdielu.
Koniec novembra, sobota, štyri dni pred koncom ultimáta lekárskych odborov. Ak sa s vládou nedohodnú, dvetisíc lekárov nestiahne výpovede. Chúlostivá situácia.
S Vladom Krčmérym a jeho dvomi kolegami sa vraciame z tábora pre migrantov v Kútoch. Oni ošetrovali úrazy a akútne respiračné ochorenia, mňa poverili testovaním na covid. Dnes prišlo do stanu slúžiaceho ako ambulancia dvadsať pacientov, prevažne Sýrčanov.
Na zadnom sedadle na diaľnici Vlada nahováram, aby opäť raz – tak ako keď pred rokmi zobral v noci šéfa lekárskych odborov Mariána Kollára k predsedovi parlamentu Pavlovi Hrušovskému, aby sa dohodli (čo sa aj stalo) – vstúpil do tejto hry ako mediátor. Nechce, vzpiera sa.
„Musíš, obe strany na teba dajú,“ dohováram mu. „Nie, nie, v tejto krajine môžu Igor a Edo sľúbiť čokoľvek, podstatný je však Boris,“ oponuje. „A vieš, ako by ma médiá v tejto príšerne polarizovanej krajine za Borisa rozniesli?“ dodá.
Krčméry mi vysvetľuje: „Každý, vláda aj lekári, chce byť víťaz a toho druhého poraziť. Tak to však nefunguje, chlapci, vravím im, musíte byť obaja víťazi. A ak nie, aspoň sa tak musíte tváriť. Win-win. Keď mi doma spália guľáš na koks, nevynadám ,zožerte si to‘, ale láskavo poviem ,dlho som už taký dobrý guláš nejedol, nabudúce ho spolu zlepšíme‘. Všetko sa dá urobiť lepšie, to ma naučili vo Švajčiarsku.“
Keď vystupujeme v Bratislave z auta, Krčméry sa sťažuje na bolesti pľúc. Mávne
