Šebej: Rusko je väčšou hrozbou ako terorizmus islamistov
Je Asad chorý pacient? Je Západ pokrytecký? Podrobný rozhovor o dianí v Sýrii.
FRANTIŠEK ŠEBEJ sa narodil v roku 1947. Je vyštudovaný psychológ, pracoval ako výskumník a pedagóg. Bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, predsedom Výboru pre európsku integráciu v slovenskom parlamente, predsedom DS, podpredsedom OKS, komunálnym poslancom, editorom a redaktorom časopisu .týždeň. Aktuálne pôsobí ako poslanec za Most-Híd a šéf Zahraničného výboru NR SR. Stál pri zrode karate na Slovensku, v tomto športe bol pretekárom aj trénerom.
Po odvysielaní rozhovoru Michala Kubala z Českej televízie so sýrskym prezidentom Bašárom Asadom sa objavili kritiky iných novinárov, že to bola chyba, lebo ak raz dáte priestor diktátorovi, stále to bude len propaganda.
To je síce pravda, ale tradíciou najlepších médií je, že s výnimkou absolútnych zločincov typu Kim Čong-ila hovoria s každým.
Spomeniem taliansku novinárku Orianu Fallaci, ktorej rozhovory dodnes patria k etalónom žurnalistiky. Napríklad aj ten s ajatolláhom Chomejním, čo tiež nebola obzvlášť sympatická postava.
Hoci teda do podobných rozhovorov zvykne byť zapojená aj nehorázna propaganda, ich informačný prínos je veľký a záleží len na adresátovi, čo si z nich vyberie.
Ak príčetné slovenské médiá celkom správne nedávajú priestor ani Kotlebovi, lebo blázni a extrémisti do nich nepatria, prečo Asad ako masový vrah patrí do verejnoprávnej televízie? Je argumentom to, že hýbe svetom?
Asad je bez akýchkoľvek pochybností zvolený líder krajiny, hoci má ruky až po lakte namočené v krvi. Kotleba je v porovnaní s ním marginálna postavička.
Aj Kotleba je zvolený za šéfa VÚC legitímne.
Veď nech s ním robia rozhovory regionálne médiá v Banskej Bystrici. Naozaj nevidím dôvod, aby sa mu dával celoplošný priestor.
Na Kubala pôsobil Asad zakríknuto, a ak by si mal vybrať, či mu viac pripomínal krvavého diktátora, alebo lekára vyštudovaného na Západe, vybral by si skôr to druhé.
Veď o Asadovi je známe, že jeho civilná podoba je tvár mladého muža, ktorý študoval vo Veľkej Británii a predtým, než sa stal nasledovníkom svojho otca, pôsobil ako oftalmológ v Londýne. Na rolu nástupcu diktátora vôbec nebol pripravovaný.
Mal ním byť jeho brat, ale pretože jazdil ako blázon, zabil sa na aute.
Presne tak. Faktom je, že z najväčších zločincov v dejinách vo chvíľach pokoja, napríklad pri debatách s novinármi, len zriedka vyskočila krutá a agresívna tvár. Vnímanie Asada v rámci toho rozhovoru teda nie je nič prekvapujúce.
Pripomeniem, že aj v našich dejinách sa vyskytovali ľudia, ktorí v civile pôsobili kultivovane, napríklad držiteľ hitlerovskej moci v Česku Reinhard Heydrich, ktorý bol ctiteľom klasickej hudby, klaviristom a otcom rodiny. Monštrá nezvyknú vyzerať ako monštrá.
Čo vám ako psychológovi napovedala Asadova reč tela?
Bola to reč tela človeka, ktorý sa absolútne kontroluje. Ani na sekundu nedovolil, aby do jeho mimiky, tónu hlasu či gest prenikla akákoľvek hnevlivá reakcia. Niektorí to potom interpretovali ako zakríknutosť, hoci zakríknutý nebol ani trochu, dokonca nebol ani len v chvíľkovej defenzíve.
Naopak, videl som až neprirodzene sa kontrolujúceho človeka, ktorému je jasné, že musí vyzerať pokojne a sympaticky. Keďže tak pôsobil aj na novinára, ktorý s ním hovoril, zjavne sa mu to podarilo.
Asad je teda dobrý herec a z jeho strany to bolo čisté divadlo?
Z väčšej časti áno, ale uvedomme si, že mnohí z diktátorov, ktorí sa prezentujú v istej role, sú s ňou vo veľkej miere stotožnení. Jednoducho veria tomu, čo hovoria.
Som presvedčený, že aj Mečiar veril svojim najšialenejším lžiam, a verí im aj Putin vo chvíľach paranoidných bludov o úlohe Západu. To nie je o hraní postavy, po ktorej sa títo ľudia uvoľnene so svojimi poradcami zasmejú, oni sa s tými lžami vážne identifikujú.
Patria diktátori do starostlivosti psychiatrov či psychológov? Dá sa vôbec hovoriť o pacientoch?
K psychiatrom nepatria, lebo skutočne duševne chorých je medzi nimi málo. Napríklad Stalin aj Hitler boli výrazne paranoidní, ale ťažko povedať, či boli aj psychotici.
Väčšina podobných ľudí teda nespadá do klinických kategórií, skôr ide o istý druh asociálnych sociopatií, ktoré sa maskujú normálnym zjavom.
Platí, že isté percento populácie je sociopatické aj bez toho, aby boli nutne všetci diktátormi. V uliciach však pôsobia ako bežní ľudia.
Neplatí teda, že ak niekto dokáže vydať pokyn na zabíjanie nevinných, musí to byť pacient? Zdravý človek by to predsa neurobil, ani keby mal prísť o moc.
Pojem psychicky zdravý je relatívny. Môžeme však povedať, že niektoré časti mozgu sociopatov sú disfunkčné, preto dokážu páchať zlé veci alebo vydávať podobné pokyny bez toho, aby to narušilo ich citový svet, a bez toho, aby sa na nich vzťahovala nejaká psychiatrická diagnóza.
Navyše mnohé experimenty ukázali, že aj normálni ľudia, ktorých zbavíte osobnej zodpovednosti a uvoľníte im tým ruky, dokážu druhých trápiť a šikanovať, teda skĺznuť do psychopatickej krutosti.
Nemyslite si preto, že všetci vrahovia z kománd SS alebo koncentračných táborov boli psychicky chorí ľudia. Často to boli normálni otcovia rodín, ktorých zbavili zodpovednosti za svoje správanie kontextom a príkazom.
Čo rozhoduje o tej premene?
Prvým krokom k obludnému správaniu je mentálny posun k dehumanizácii vlastných obetí, keď niekto vďaka ideológii uverí, že tí druhí vlastne ani nie sú ľudia. To sa stalo napríklad aj v konflikte v bývalej Juhoslávii medzi Srbmi a Chorvátmi.
Poznajú ľudia ako Bašár Asad, Saddám Husajn, Kim Čong-un či bin Ládin niečo ako výčitky svedomia?
Pochybujem, že by sa zmietali v kŕčoch ako Macbeth. Skôr nie, lebo človek nedokáže sám so sebou existovať s vedomím, že je zver, monštrum a krvavý vrah. Vždy prevládne autoobranný mechanizmus racionalizácie, ospravedlňovania svojho správania, či zbavovania sa viny.
Ľudia ako bin Ládin či Abú Bakr al-Bagdádí a ich hrdlorezi navyše veria, že majú dišpenz priamo od Boha, teda že všetky krvavé svinstvá majú odobrené zhora.
Boli v Asadovom rozhovore momenty, keď ste mu verili, že neklame?
Tá debata bola zvláštnou zmesou, lebo raz hovoril naozaj úprimne a potom absolútne prvoplánovo mechanicky opakoval bludy o tom, že celý konflikt v Sýrii bol vyvolaný USA a Západom.
Jeho vyhláseniam o tom, že bojuje proti terorizmu a tým, čo v Sýrii držia zbrane, som však veril, lebo vedome neklamal. On je vážne presvedčený, že bojuje proti terorizmu.
Trochu ma mrzelo iba to, že sa český novinár vyhol otázkam o použití chemických zbraní. Minimálne jeden incident so sarínom, pri ktorom bolo zabitých asi 1500 ľudí vrátane žien a detí, bol za hranicou predstaviteľného, hoci z pohľadu množstva obetí, ktoré tam zahynuli v dôsledku konvenčného bombardovania, šlo o relatívne malé číslo.
Skúsme to vidieť zo strany Asada. Šéfuje rozdelenej krajine so šiítmi, sunitmi a s Kurdmi. On sám je alavitský šiít, ktorých je v krajine len 10 až 12 percent, pričom musí bojovať proti Islamskému štátu, al-Nusre, ktorá je filiálkou al-Káidy, a proti dnes už takmer nejestvujúcej Slobodnej sýrskej armáde. Má vôbec inú možnosť na prežitie ako drsné držanie sa moci? Demokratické voľby by znamenali jeho smrť.
Takto je to však už dávno. Kedysi mal pritom on a predtým aj jeho otec oveľa širšiu politickú podporu než vami spomínaných 12 percent od alavitskej menšiny. Na Asadovej strane predsa pôvodne stáli aj kresťania, Kurdi či nealavitskí šiíti, dokonca aj predáci privilegovaných sunitských klanov.
Výhradne alavitské boli len niektoré mocenské pozície a pozície v armáde, to však má svoje vlastné dôvody.
Pod ne spadá to, že práve alavitské rodiny posielali deti na kvalitné vojenské školy do Francúzska.
Áno, a keď prišlo k vojenskému prevratu, celý dôstojnícky zbor vďaka tomu tvorili práve alaviti. Blízky východ je v značnej miere klanový, čiže ľudia tam veria najmä svojim rodinám, potom svojmu klanu a až potom ostatným. Na tomto princípe si všetci vyberajú aj svojich dôverníkov a spolupracovníkov.
Súhlasím však s vami, že teraz už Asad nemá na výber. Pád jeho režimu a povolenie akéhokoľvek reprezentatívneho zastúpenia nepovedie k jednotnej demokratickej Sýrii, ale k jej libanonizácii, teda rozdeleniu na rôzne územia spravované lokálnymi milíciami.
Ak by teda alaviti zložili zbrane a pripustili by voľby, okamžite by im šlo o život. A o život by šlo aj všetkým ich súkmeňovcom, ktorí sa nikdy ničoho nedopustili.
Inými slovami, Asad v snahe prežiť inak postupovať nemôže.
Neviem, či musí postupovať až tak krvavo a či sa len jednoducho nedrží miestnej tradície. Keď sa tam v roku 1976 vzbúrila lokálna odnož sunitského Moslimského bratstva, lebo jej prekážal sekulárny režim v Sýrii, ktorý nedovolil zaviesť šaríu, vznikla malá občianska vojna.
V roku 1982 prepukla až do ozbrojeného konfliktu. Asadov otec to vtedy vyriešil tak, že dal v meste Hamá zlikvidovať desaťtisíce ľudí.
Najskôr dal zbombardovať cesty okolo mesta, aby nemohol nik uniknúť, potom všetkých zabil – mužov, starých ľudí, ženy aj deti. Bolo tam 20-tisíc obetí, niektoré zdroje hovoria o dvojnásobku.
Presne tak, nezabíjal len vzbúrencov, ale všetkých. Mesto obkľúčil a zrovnal so zemou, čím nadlho potlačil aktivity Moslimského bratstva, teda militantných sunitov. Rozhodne totiž nešlo o typ disidentov a zástancov slobody, akých sme poznali v Československu.
Už Asadov otec teda vedel, že musí byť diktátor, inak ho suniti zničia?
To nepochopil len Asadov otec, ale už aj jeho dedo, ktorý v roku 1933 napísal vtedajšej francúzskej mandátnej správe, spravujúcej územie Sýrie a Libanonu, že sa v žiadnom prípade nesmie stiahnuť, inak sunitský islam genocídne ohrozí všetky tamojšie menšiny vrátane alavitov, drúzov, šiítov, židov a kresťanov.
Mýlil sa?
Nie, lebo keď isté sýrske kresťanské mesto, ktorého obyvatelia hovoria aramejsky, čo je jazyk z čias Ježiša Krista, obsadila teroristická al-Nusra, začala chodila od domu k domu a vraždiť kresťanov.
Konali tak pritom sunitskí moslimovia, ktorí dovtedy žili s kresťanmi v absolútnom mieri. Len čo dostali možnosť, premenili sa na militantných džihádistov. Úzkosť, ktorú pociťujú alaviti voči sunitskej väčšine, je teda objektívne diktovaná historickou skúsenosťou.
Faktom je, že alaviti boli utláčaní už kalifátom Osmanskej ríše, čo sa zmenilo až po jej rozpade po prvej svetovej vojne.
Áno, táto historická skúsenosť z toho trčí až na kostnú dreň, pričom takéto veci sa zabúdajú veľmi pomaly. Ľudia nezabudnú, ani keď vymrú všetci priami účastníci.
Asad tvrdí, že pre Západ bol v roku 2005 zabijak, v roku 2008 mierotvorca, v roku 2011 mäsiar, a teraz sa zase ukazuje, že je prijateľný, lebo bez neho sa problém v Sýrii nevyrieši. Prečo tá opakovaná zmena západných postojov?
Lebo prvý rok či dva po jeho nástupe sa naozaj zdalo, že bude modernizačným fenoménom. Sýria vtedy bublala občianskymi až liberálnymi aktivitami, vzrušenými diskusiami v celom spektre – od trockistického komunizmu až po konzervatívny islamizmus.
Dnes to vyzerá tak, že Asad si len mapoval, koho vlastne v krajine má. Potom všetkých priškripol a pozatváral. Musíme sa vrátiť aj k tomu, čím bola a je Asadova vládna strana Baas.
Tú založili moslim s kresťanom.
Áno, šlo však o prísne sekulárny politický model, inšpirovaný skôr nacistickou NSDAP ako komunistickou stranou, teda o akýsi totalitný nacionalisticko-socialistický hybrid. Predovšetkým to však bol klientsky režim Sovietskeho zväzu s praktikami, ktoré sa nijako nelíšili od KGB.
To bol dôvod, pre ktorý Asadov otec v roku 1972 prenajal ZSSR vojenský prístav Tartús?
Nepochybne, ale voči ZSSR sa vtedy klientsky správal aj Egypt či Irak. Mnohí nevedia, že prakticky za všetkými veľkými nešťastiami Blízkeho východu tých čias stáli v pozadí odtlačky ZSSR, ktorý vyzbrojoval arabské armády a vytváral background na jednotlivé spory.
Ešte aj Arafatova Organizácia pre oslobodenie Palestíny bola naplánovaná, vytvorená štruktúrami a podľa návodov KGB.
Odkiaľ to máte?
Z dôveryhodnej literatúry, napríklad od generála Iona Mihaia Pacepu, čo bol najvyššie postavený funkcionár komunistických tajných služieb, ktorý prebehol na Západ. Napísal viacero kníh, z ktorých vyplýva, že Jásir Arafat bol len figúrka riadená zo ZSSR. Putin dnes podporou Asada vlastne nerobí nič iné, len napĺňa historickú tradíciu.
Asad vraví, že Západ dodáva zbrane teroristom, lebo Islamský štát používa francúzske rakety. Faktom je, že Západ sa spolčuje so šialenými diktatúrami ako Saudská Arábia. Tá aj s Katarom financuje teroristov v Sýrii. Len Katar nalial do sýrskej pobočky al-Káidy s názvom al-Nusra tri miliardy dolárov.
Práve v tom je ten komický okamih – Asad vyslovuje paranoidné obvinenie, ktoré však má v sebe aj veľkú pravdu. Samozrejme, že tam boli pokusy vyzbrojiť Slobodnú sýrsku armádu západnými zbraňami, na druhej strane tých je na Blízkom východe toľko, že ťažko povedať, odkiaľ pochádzajú.
Napríklad zbrane, ktoré boli predané či venované Západom, najmä Američanmi, irackej armáde, ukoristila al-Káida a neskôr Islamský štát, keď sa zmocnili mesta Mosul. Iračania vtedy utiekli a nechali tam všetky ťažké zbrane vrátane tankov.
Odkiaľ by pochádzali všetky tie Hummery a terénne Toyoty, na ktorých sú namontované veľkokalibrové guľomety? Rozhodne nejde o zbrane, ktoré Islamskému štátu predal Západ, jednoducho ich len ukoristil.
Vráťme sa k Asadovým argumentom.
Asad má pravdu, že Saudská Arábia s Katarom naozaj motivujú protiasadovské sily. Robia to ako suniti, ktorí neznášajú šiítov. Katar aj súkromné subjekty zo Saudskej Arábie pritom naozaj nalievajú peniaze do islamistických skupín hrdlorezov typu al-Nusra, al-Káida či Islamský štát.
Nie je potom pravda, že Západ sa správa schizofrenicky? Veď za spojencov považuje priamych podporovateľov terorizmu.
Áno, táto indukovaná slepota, dvojaký meter a hlúposť je dlhodobým fenoménom Západu. Saudská Arábia je totiž štát, v ktorom sa podarilo legitimizovať to, o čo sa snaží aj Islamský štát, teda šaríu s popravami nevinných ľudí, kameňovaním žien a podobne.
To všetko sa deje s posvätením úradov, Západ však pozerá bokom, lebo Saudská Arábia sedí na obrovských zásobách ropy. Je to strašné pokrytectvo. Tento konflikt preto nie je len šiítsko-sunitský, ide skôr o boj o hegemóniu v regióne, kde má každý svojich koňov. Vrátane Západu aj Rusov.
Asad dnes tvrdí, že bojuje proti teroristom. Lenže Sýria sama podporovala a zásobovala teroristov z Hamasu či Hizballáhu.
Samozrejme, je to potvrdené z tisícov zdrojov a Sýria sa tým ani nikdy netajila. Iránske zbrane pre Hizballáh aj Hamas cez ňu prúdili úplne legálne.
K tomu treba uviesť aj to, že ak teraz Putin vzniesol obvinenia proti Turecku za to, že sa podieľa na vyzbrojovaní teroristických skupín, ako notorický klamár výnimočne povedal pravdu.
Asad používal barelové bomby aj chemické zbrane. Dnes argumentuje, že keby naozaj zabíjal civilistov, nemohol byť mať v Sýrii takú podporu.
Tam, kde zhadzoval barelové bomby, rozhodne podporu nemá, lebo ľudia odtiaľ buď utiekli, alebo sa radikalizovali. Má ju len na územiach, ktoré drží pod kontrolou.
Faktom je, a hovoria to aj novinári a iní svedkovia, že v Damasku ťažko nájdete niekoho, kto by nestál na Asadovej strane. Jeho podpora pritom nevyplýva zo strachu, ale je naozaj úprimná.
V aktuálnom konflikte v Sýrii je asi štvrť milióna mŕtvych, pričom dve tretiny nejdú na vrub Islamského štátu, ale Asada.
Priamo alebo nepriamo síce idú na jeho vrub, otázne však je, dokedy to tak bude. Keď totiž Turecko ohlásilo boj proti Islamskému štátu, v skutočnosti začalo bombardovať kurdské dediny, ktoré tiež bojujú proti islamským fanatikom.
Keď tam s bombardérmi nabehlo Rusko, jeho prvým cieľom takisto nebol Islamský štát, ale iné skupiny rebelov bojujúce proti Asadovi. Na rad prišiel, až keď Islamský štát Rusko „dožral“ prihlásením sa k útoku na jeho civilné lietadlo. Keďže však ruské útoky nie sú nijako chirurgicky presné, na svedomí majú aj množstvo civilov.
Svet dnes hovorí najmä o hrozbe Islamského štátu. Akoby sa zabúdalo, čo sú zač Moslimské bratstvo, Boko Haram, al-Káida, al-Nusra a ďalší. Šaríu chcú pritom zaviesť aj oni.
Áno, lenže hrozba Islamského štátu je spektakulárna. Prvýkrát totiž takáto skupina vyslovila nárok na nejaké konkrétne územie, ktoré spravuje ako kvázi štát. Z tohto dôvodu sa mnohí pojmu Islamský štát vyhýbajú, aby ho tým nebodaj nelegitimizovali.
Lepšie je teda hovoriť názov Daesh?
Daesh je len akronym, teda skratka z počiatočných písmen arabského názvu, ktorý hovorí, že ide o Islamský štát na území Sýrie a Iraku. Je to len hra so slovíčkami.
Vrátim sa však k otázke, prečo sa ISIS vníma vážnejšie ako iné teroristické skupiny – je to organizácia, ktorá sa z veľkej časti skladá z ľudí nepochádzajúcich z Blízkeho východu. Ide o radikalizovaných sociopatov a moslimov, prichádzajúcich aj z Európy a zo zámorských štátov.
Riziko, že títo radikáli sa tam vycvičia a nadýchajú násilia, ktoré sa po návrate domov budú snažiť preniesť aj do Európy, je obrovské. Koniec koncov, už sa to stalo, takže označovanie Islamského štátu za dramatickú hrozbu považujem za správne.
Nie je to dané aj tým, že Islamský štát oveľa lepšie využíva sociálne siete a médiá?
Áno, ale to je zase spôsobené tým, že ISIS z veľkej časti tvoria mladí ľudia, ktorí so sociálnymi sieťami a s novými technológiami prirodzene vyrastali. Majú skúsenosti aj s tvorbou videí, nejde teda o žiadnych zaostalých dedinčanov zo Sýrie či z Iraku.
Viete z pohľadu psychológa vysvetliť, prečo je niekto ochotný vziať na seba pás s výbušninami a odpáliť sa tak, aby zabil čo najviac ľudí? Čo sa odohráva v jeho hlave? Naozaj je to len o sľube mačky vo vreci, teda 72 panien po smrti?
Psychológovia, policajti a vyšetrovatelia, ktorí sa tým zaoberali, prišli na to, že z veľkej časti nejde o ľudí, čo by vyrastali ako náboženskí fanatici. Často ide o vykorenených mladých ľudí, ktorí predtým robili všetko to, čo by moslimovia nemali – pili alkohol a viedli neviazaný sexuálny život.
V jednom okamihu sa s nimi čosi stalo a zradikalizovali sa. Do ich hláv sa možno vžiť len ťažko, pravdepodobne však platí, že sa dostali do stavu, ktorý ich vnútorne presvedčil, že po martýrskej smrti ich čaká sladká odmena v posmrtnom živote.
Sú vrahovia, ktorí zabíjajú iných, ale sami chcú prežiť. Týmto je však jasné, že zabijú aj seba. V histórii mi napadajú už len ekvivalenty ako japonskí kamikadze a samuraji páchajúci harakiri či seppuku. Samurajom však šlo o česť, nie o zabíjanie nevinných.
Práve preto by som to veľmi neporovnával, lebo u samovražedných útočníkov to má iný kontext. Aj ich matky sú totiž veľmi hrdé na to, že ich deti sú masovými vrahmi a odpálili sa kdesi na diskotéke, trhovisku či v autobuse.
Rozhodne v tom hrá dôležitú rolu náboženstvo, respektíve legendy s ním spojené. Ako inak by sa dala zdôvodniť taká chorá miera nenávisti?
Je to viera, v ktorej sa nepochybuje? Každý veriaci má predsa aj slabšie chvíľky a občas zapochybuje, či je všetko tak, ako ho učili.
U niektorých tie pochybnosti vznikajú. V Izraeli sa neraz stalo, že atentátnici si to v poslednej chvíli rozmysleli. U väčšiny je však stav predchádzajúci odpáleniu blúznivý až psychotický, takže o ceste späť ani neuvažujú.
Aktuálny konflikt v Sýrii odštartoval v roku 2011, keď Asad nasadil armádu proti relatívne pokojným demonštrantom na juhu. Tí sa búrili pre surové zaobchádzanie s opozíciou, ale kým Asad nezasiahol, nebolo to sektárske ani militarizované. Faktom však je, že za Arabskú jar a celkovú nestabilitu v regióne je vinený aj Západ. Aké sú protiargumenty?
Asad len zakročil tak, ako je uňho zvykom. Západ dokonca nemôže ani za jedinú epizódu Arabskej jari. Rozhodne predsa nemôže za toho mladého muža v Tunisku, ktorý sa upálil na protest proti tomu, čo s ním vyvádzali miestne úrady.
Západ nemôže ani za vzburu v Líbyi, ani za hromadné protesty v Káhire či na juhu Sýrie, ani za to, že Asad protesty nepoňal tolerantne, ale dal do ľudí strieľať. Západ nemôže ani za to, že pokorení sa potom chopili zbraní, lebo tam je taká obyčaj.
A Západ nemôže ani za to, že sa Asad rozhodol konflikt premeniť na sektársky a prepustil z väzenia stovky či tisícky islamistov, ktorí sa okamžite pridali k rebelom.
Neboli však kdesi na počiatku aj invázie do Afganistanu či Iraku? Implantovať demokraciu v týchto krajinách je zjavne naivné a stiahnuť sa odtiaľ po rozbúrení vôd, keď tam ešte nič nefunguje, asi aj hlúpe.
Že USA a ich spojenci v Iraku narobili aj chyby, je jedna strana mince. Tá druhá spočíva v tom, že to nijako nesúvisí so vzburou proti Asadovi. Konšpirátori tým argumentujú len preto, lebo mašinéria sovietskej tajnej služby už od 50. rokov minulého storočia pumpuje do západného, ale aj arabského prostredia bludy o židovsko-americkom sprisahaní. Vždy sa nájde niekto, kto tomu verí, to je predsa leitmotív dezinformačných kampaní ako takých.
Nech už sa potom stane vo svete čokoľvek, pre istých ľudí budú vždy na vine Američania a špeciálne Židia. Pravda je však taká, že ešte pred vpádom USA do Iraku sa udiala dlhá vojna medzi ním a Iránom, v ktorej bolo až milión mŕtvych. Problémy v regióne sa teda rozhodne nezačali americkou intervenciou.
V Sýrii teraz bojujú tri krvavé strany – Asadova armáda, al-Nusra a Islamský štát. Dá sa ten konflikt vyriešiť bez Asada, alebo sú tie zlá rovnocenné?
Ja ani neviem, či sa ten konflikt vôbec dá vyriešiť. Keďže doň teraz vstúpili aj Rusi, ktorí už neodídu, nik nemôže veriť, že by sa to územie ešte niekedy scelilo. Ja tomu neverím, Sýria sa ako štát udržať nedá.
Rusi útočia letecky, tak sa však teroristi vykynožiť nedajú. Nemali by sa pridať pozemné vojská vrátane západných krajín?
Poraziť bombardovaním 20-, 50-, možno 100-tisíc bojovníkov, ktorí sú po odložení zbraní na nerozoznanie od pôvodného obyvateľstva, navyše roztratení na relatívne veľkom území, je nezmysel. Totálna porážka Islamského štátu bez pozemnej invázie je teda nemožná.
Otázka je, či tam treba posielať armády z krajín NATO alebo EÚ. Ja si myslím, že skôr nie. Neurobí to ani Putin, lebo mu stačí udržiavať si klientsky režim na území, ktoré ovláda Asad.
Ako potom poraziť Islamský štát?
Ak bude porazený, tak preto, že zakape na vlastnú nefunkčnosť – hospodársku aj organizačnú. K tomu prirátajme, že jeho bojovníci sú permanentne zabíjaní irackou armádou, kurdskými milíciami, ruskými, americkými a všeobecne západnými lietadlami. Prílev bojovníkov z Európy totiž postupne vyschne.
Miestne sily s leteckou podporou spojencov ho preto nakoniec porazia. Nemyslím si však, že to vyrieši problém terorizmu na území západných krajín, lebo ten problém už existuje a na jeho existenciu nemusí fungovať žiadna entita typu ISIS.
Ak vravíte, že Západ by sa nemal pripojiť k Asadovi, situácia bude nasledovná – Rusi ho budú podporovať, teroristov z al-Nusra a ISIS zase bude podporovať Saudská Arábia či Katar. Má sa svet nečinne prizerať na likvidáciu civilov? Nie je cestou vybrať si menšie zlo a pomôcť Asadovi?
Západ sa môže zmieriť s tým, že priamo vojensky proti Asadovi nezasiahne, dokonca aj s tým, že Asad tam ostane vládnuť, lebo má podporu Ruska aj Iránu. S tým Západ dokáže existovať.
Rozhodne však nesmie urobiť tú chybu, že v mene boja proti Islamskému štátu si pripustí do kožucha Rusko a uzavrie s ním strategické spojenectvo. Cena za to by bola priam samovražedná, lebo by to znamenalo aj legitimizovanie ruského správania sa na Ukrajine a mnoho ďalších vecí. Západ by to stálo jeho hodnotovú a bezpečnostnú výbavu.
Západ sa s Ruskom v mene boja proti fašizmu spojil aj počas druhej svetovej vojny. Ak v Sýrii zomierajú civili, spojenie je dôležitejšie ako ego.
Spojiť sa s hrdlorezom Stalinom proti takému galaktickému zlu, aké predstavoval Hitler, je predsa niečo úplne iné, ako sa zbytočne spojiť s Putinom pre niekoľko desaťtisíc hrdlorezov kdesi v sýrskej a irackej púšti.
Putin predsa ani zďaleka nie je hrdlorez ako Stalin.
Samozrejme, že nie je, ale opýtajte sa, čo si o ňom myslia utečenci z Grozného a rodiny všetkých zabitých Ukrajincov v Donbase.
Rovno si povedzme, že radikálny džihádistický islam je identifikovateľné a ohraničené zlo, kým podvratná ideologická a dezinformačná vojna, ktorú vedie Rusko proti Západu, je oveľa hrozivejšia.
Nie je však postoj Západu zbabelý a alibistický? Má sa teraz prizerať, či Rusi zvládnu pomôcť Asadovi tak, že v boji s al-Nusrou a ISIS prestanú zomierať nevinní?
Bude sa musieť prizerať. Je však potrebné minimalizovať straty na civilných životoch a oveľa viac investovať do pomoci miliónom utečencov. V každom prípade sa mi nezdá, že by v Sýrii bola strana, na ktorú by sa Západ mohol s čistým svedomím pridať.
Nemyslím si totiž, že Západ by mal teraz udeliť dišpenz Asadovi so slovami „si síce hrdlorez, ale lepší ako ISIS či al-Nusra“.
K takému morálnemu relativizmu klesnúť nemôže, hoci treba dodať aj to, že najmä Obamova administratíva urobila toľko zbytočných defenzívnych krokov, až to vnímam až ako babráctvo.
Defenzívou je aj pasívne sa prizeranie zabíjaniu nevinných.
Nebyť v defenzíve nevyhnutne neznamená posielať niekam lietadlové lode či pechotu. Niekedy stačí aj asertívny a omnoho tvrdší postoj v iných veciach – v obchodných či politických.
Nebyť v defenzíve znamená aj nedemilitarizovať vlastné vojenské sily a to, že Európa sa konečne začne starať o svoje ozbrojené sily a dá jasne najavo, že sa bude tvrdo brániť.
Nestabilná Sýria je medzi nestabilným Irakom a Tureckom. To má zase konflikt s Ruskom nielen pre zostrelenú stíhačku. Rozhojdaný je aj Libanon. Odtiaľ je už blízko k Bulharsku, Rumunsku aj k nám. Nemal by byť Západ aktívnejší už len preto?
Rovno si povedzme, že Turecko pod vedením bláznivého islamistu Erdogana nie je súčasťou riešenia, ale súčasťou problému ako takého. Predtým síce bolo relatívne spoľahlivým spojencom Západu, za posledných 10 až 12 rokov sa však zmenilo. Zo spojenca Izraela sa dokonca stal jeho vyslovene antisemitský nepriateľ.
Cez Turecko prúdia do Sýrie a Iraku džihádisti a kontrabandy so zbraňami, dokonca oprávnené sú ešte aj Putinove obvinenia na jeho adresu. Problém je skôr to, že Turecko je s nami v NATO a v prípade jeho konfliktu s kýmkoľvek sme viazaní zmluvou pomôcť mu. A to aj v prípade, že pôjde o kašu, ktorú si Turci navarili sami.
Čo teda robiť so Sýriou?
Treba si uvedomiť, čo sú skutočné hrozby pre našu civilizáciu. Tam patria subverzívne aktivity Ruska proti samotnej podstate demokratických systémov Západu a podvratné ruské aktivity vedúce k podpore extrémistických politických subjektov na Západe. Toto všetko je rádovo väčším ohrozením západnej civilizácie ako nejaká islamizácia.
Je to však aj väčšie ohrozenie ako terorizmus?
Samozrejme. Proti terorizmu sa dá bojovať prostriedkami, ktoré máme k dispozícii. Proti ideologickému a hodnotovému rozvratu nie.
Tvrdíte teda, že Rusko je väčšia hrozba ako terorizmus? Veď ma za taký titulok prizabijete.
Neprizabijem, lebo si to naozaj myslím. Keď sa bezpečnostné zložky Západu vážne pustia do práce a začnú kontrolovať radikalizujúce sa časti moslimských komunít vo svojich krajinách, hrozbu terorizmu sa im podarí vážne obmedziť.
Omnoho ťažšie je poradiť si s tým, aby Západ nestratil vieru v samého seba a nerozložil sa protisystémovými bludmi, mýtmi a konšpiračnými teóriami z Ruska, lebo tie ohrozujú jeho hodnotovú podstatu, dokonca samotnú podstatu západnej civilizácie.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].