V záchvatoch hnevu sa jej vyhrážal smrťou. Príbeh matky, ktorá sa vzdala duševne chorého syna
Píše William Wan, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post.
Keď Lisa Rowová sedela v aute na parkovisku pred súdom, pozerala sa na seba v spätnom zrkadle.
„Takto vyzerá dobrá matka?“ pýtala sa samej seba.
Stále mala modrinu na pravej ruke, za ktorú ju pred troma týždňami schmatol jej 17-ročný syn a nadával jej priamo do tváre, zatiaľ čo ho ona viezla do školy. Keď Lisa zatvorila oči, stále si vedela živo vybaviť scénu z minulého roka, keď ju škrtil. Cítila jeho ruky na svojom hrdle.
Počas jeho posledného výbuchu v januári sa konečne odhodlala. Prišlo to po tom, ako sa jej syn vrhol na zásuvku s nožmi a ako už po štrnásty raz za necelý rok vytočila linku 911.
Policajti jej syna ako zvyčajne odviedli na pohotovosť. Keď však nemocnica matke odkázala, aby si po chlapca prišla, pretože preňho nemali miesto na psychiatrickom oddelení, tentoraz odmietla.
Teraz sa Lisa pripravovala na to, ako vysvetlí svoje rozhodnutie sudcovi. Po rokoch, počas ktorých sa pokúšala nájsť pomoc pre svoje duševne choré dieťa, dospela k záveru, že jediný spôsob, akým je to možné, je už viac nebyť jeho matkou.
Bola ochotná vzdať sa svojich rodičovských práv, aby ho dostala do programu dlhodobej rezidenčnej liečby a aby našla spôsob, ako to zaplatiť. Svojho syna bola ochotná prenechať sociálnym službám, čím sa vystavila obvineniam z rodičovskej nedbanlivosti.
Pre Lisu to bolo rozhodnutie zo zúfalstva – jedno z mnohých takýchto rozhodnutí, ktoré každoročne urobia tisíce rodín po celých Spojených štátoch, stojace tvárou v tvár nedostatočnej a nedostupnej starostlivosti o duševné zdravie.
„Nie som monštrum,“ povedala samej sebe, zatiaľ čo vystupovala z auta a uhladila si jemné ružové sako, ktoré si ráno obliekla. „Milujem ho. Vyskúšala som už všetko.“
Prešli sme si peklom
V malej súdnej miestnosti úradník podal Lise jej predvolanie a povedal jej, nech počká, kým sudca zavolá jej meno.
„ZANEDBÁVANIE,“ písalo sa v predvolaní, ktoré držala v rukách. „Matka nie je schopná alebo ochotná zabezpečiť bezpečný domov pre mladistvého alebo sa vyrovnať s odporúčaniami súvisiacimi s duševným zdravím.“
Šesťdesiatnička Lisa premýšľala o rokoch, ktoré strávila bojom s poisťovňami, nemocnicami, so školami a s liečebnými zariadeniami. Spomenula si na to, ako panikárila, keď mal jej syn v desiatich rokoch
