Denník N

Na krížovky nemám čas, hovorí 91-ročná Eva Mathéová. Dozerá na zriadenie manželovho múzea

Eva Mathéová, bývalá detská lekárka so špecializáciou na nefrológiu. Foto - Mesto Košice
Eva Mathéová, bývalá detská lekárka so špecializáciou na nefrológiu. Foto – Mesto Košice

Vila organicky prepojená s ateliérom, ktorú v roku 2019 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku, 400 sôch, takmer 3-tisíc kresieb, viac než 1500 kusov odbornej literatúry výtvarného umenia, mobiliár vily – toto všetko Eva Mathéová, 91-ročná bývalá detská lekárka, pred pár týždňami darovala mestu Košice.

Mesto sa za to zaviazalo zriadiť v darovanej nehnuteľnosti, v tichej lokalite mestskej časti Sever, „Múzeum vila ateliér Mathé“ ako poctu akademickému sochárovi Jánovi Mathému, ktorý celý život tvoril v Košiciach. Zomrel pred desiatimi rokmi, pár dní pred dovŕšením deväťdesiatky.

Jeho umelecké diela skrášľujú verejný priestor na viacerých košických sídliskách. Aj na Mieri, kde je po ňom pomenované Námestie Jána Mathého.

Z darovacej zmluvy vyplýva, že mesto nemôže zasahovať do národnej kultúrnej pamiatky vrátane mobiliára v interiéri „bez vzájomnej súčinnosti s darkyňou a bez predchádzajúcej konzultácie so Slovenskou národnou galériou“. S ňou má mesto plne spolupracovať aj pri zriadení múzea.

Vila postavená začiatkom 80. rokov minulého storočia v duchu funkcionalizmu je ukážkou minimalistickej architektúry weimarskej školy Bauhaus. Je zapísaná v registri modernej architektúry, v ktorom Slovenská akadémia vied eviduje mimoriadne architektonické diela.

Košický primátor Jaroslav Polaček tento počin Evy Mathéovej – veľkorysý dar mestu –, o ktorý sa usilovala už niekoľko rokov, považuje za slovenský čin roka a pani profesorku za osobnosť roka.

Eva Mathéová bola takmer celý život obklopená významnými mužmi – okrem manžela Jána to bol aj brat Jozef Psotka, horolezec, československý reprezentant, prvý Slovák na Mount Evereste (spolu so Zoltánom Demjánom), ktorý však pri zostupe z najvyššej hory sveta v roku 1984 zahynul.

S Evou Mathéovou, kedysi primárkou i riaditeľkou Detskej nemocnice v Košiciach, sme sa stretli v dome, budúcom múzeu, v ktorom si v darovacej zmluve vyhradila právo dožitia. V rozhovore nám okrem iného povedala:

  • čo by robila, keby sa s mestom nedohodla,
  • aký je hrubý odhad hodnoty daru,
  • prečo chce, aby sa múzeum otvorilo, keď ona ešte bude bývať vo vile,
  • koľko darovacích zmlúv odmietla, kým podpísala finálnu verziu,
  • prečo musela ísť po smrti brata do Nepálu,
  • prečo s manželom na emigráciu nikdy ani nepomysleli.

Čí bol nápad zriadiť tu múzeum?

Samozrejme, že to bol môj nápad. Nemám žiadne potomstvo a vzdialenejší príbuzní sa nachádzajú v Bratislave alebo ešte ďalej vo svete. Nemohla som sa teda spoľahnúť na nikoho, kto by prevzal starostlivosť o tento dom a zachoval ho v takom stave, v akom je dnes.

Takže jediná možnosť, ale aj moja túžba, bola odovzdať to štátu alebo mestu. Preto som asi pred dvomi rokmi najprv oslovila pani ministerku kultúry Natáliu Milanovú s tým, že mám záujem imanie Jána Mathého darovať štátu. Pani ministerka odpísala, že mi odporúča, aby som sa orientovala na mesto Košice, keďže žijem tu.

Pred rokom som sa oficiálne obrátila na mesto, zastupiteľstvo to odsúhlasilo a poverilo primátora, aby v spolupráci so mnou vznikla darovacia zmluva. Som veľmi rada, že mesto zareagovalo pozitívne.

Eva Mathéová pred vilou v Košiciach, ktorá sa stala národnou kultúrnou pamiatkou. Foto N – Vladimír Šimíček

Vy ste o takomto múzeu hovorili so svojím manželom, keď ešte žil?

On mal predstavu, že najlepšie by bolo, keby jeho diela ostali pokope a zriadila by sa nejaká inštitúcia. Ale vtedy ešte nebolo jasné, či by to malo byť múzeum alebo galéria. No môžem povedať, že to bola jeho iniciatíva.

Čo sa v tejto veci dialo roky po jeho smrti, až pokým ste oslovili ministerstvo kultúry?

Mala som veľmi dobrý kontakt so Slovenskou národnou galériou. Od nej som dostávala určité rady, akým spôsobom by som sa mohla správne orientovať.

Pôvodný zámer bol, že by som celú pozostalosť odovzdala ministerstvu kultúry, ale do správy Národnej galérie. Bola som v úzkom kontakte s pani riaditeľkou Alexandrou Kusou, aj som tam chodila osobne, ešte keď som cestovávala. Ale napokon mi pani ministerka povedala, že galéria je teraz vyťažená vlastnou rekonštrukciou a bude lepšie, keď sa obrátim na mesto Košice.

Medzitým sa mi ozvali aj iní záujemcovia o zriadenie múzea. Prehovárali ma, aby som celú pozostalosť previedla na nejaké občianske združenie. Lenže tým by nad ňou oni získali kontrolu a mohli by sa jej potom právne zmocniť. Poslali za mnou ľudí, ktorým som dôverovala. Našťastie som im nepodľahla.

A čo bolo ich zámerom, keby sa pozostalosti zmocnili?

Všetko by

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Košice

Slovensko

Teraz najčítanejšie