Denník N

Žiadať o pomoc sa bála viac ako hladu. Ľuďom, ktorí sa ocitnú v núdzi, dnes radí nemlčať

Ilustračné foto - JumpStory
Ilustračné foto – JumpStory

Keď pred Vianocami zaplatila všetky účty, zostalo jej len prázdno. V peňaženke i v chladničke. Nevedela, čo bude spolu s manželom a so synmi jesť, no pýtať pomoc od cudzích nechcela.

Mirka je matka štyroch synov, ktorá sa po materských dovolenkách a trinástich rokoch nepretržitej práce pri páse pred dvoma rokmi ocitla pod hranicou chudoby.

Nakoniec jej pomohli priatelia z charity, s ktorými dovtedy pomáhala ľuďom v núdzi. Spolu s rodinou prežila nasledujúci rok vďaka potravinovým balíčkom a peniazom od neznámych dobrodincov.

Dnes tvrdí, že požiadať o pomoc a prijať ju je to najlepšie, čo môžete v núdzi urobiť. Sama si však počas nášho rozhovoru niekoľkokrát položila otázku, či potraviny, vďaka ktorým s rodinou prežila, predsa len nepotreboval ktosi iný viac ako ona.

Dlhé dni a krátke noci

Autobus do práce odchádzal zo zastávky pred piatou ráno. „Aby som ho stihla, musela som sa najskôr z dediny, v ktorej s rodinou bývam, dostať do neďalekého okresného mesta. Denne som vstávala medzi treťou a pol štvrtou ráno,“ opisuje začiatok svojho bežného pracovného dňa päťdesiatnička Mirka.

Po príchode do fabriky, v ktorej pracovala, ju čakala dvanásťhodinová práca pri páse. Od pondelka do piatka. V sobotu pracovala osem hodín, šichta sa občas vyskytla aj v nedeľu. Cez pracovný týždeň chodila z práce domov o pol ôsmej večer.

Po štyroch materských dovolenkách

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Advent

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie