Denník N

Túla sa po svete za málo peňazí, odmieta cestovky, hotely, múzeá aj reštaurácie

Nielen o tom, ako sa v Iráne balia páriky, hovorí Michal Knitl.

Michal Knitl má 32 rokov, vyrastal v petržalskom paneláku a žije v Limbachu. Vyštudoval manažment na univerzite, živil sa ako učiteľ snoubordingu, potom však prepadol túlaniu sa po svete.

Dnes ho živia práve prezentácie o zážitkoch z ciest, festival Cestou necestou, články v médiách a knihy o jeho tripoch. Že to ľudí baví, naznačuje viac ako 240 prednášok za posledných päť rokov.

Navštívil takmer sedemdesiat krajín na troch kontinentoch. Mnohým z nich sa pritom turisti, nielen z obáv o svoju bezpečnosť, vyhýbajú. „Zbytočne,“ reaguje Mišo, ktorý sa zase striktne vyhýba turistickému pohodliu – odmieta cestovné kancelárie, bývanie v hoteloch, návštevy múzeí a stravu v reštauráciách.

„Logicky, lebo iba tak som mohol stráviť stovky nocí vo viac ako dvesto domácnostiach. Ako inak by som spoznal obyčajných ľudí? Môžem vidieť, čo robia, ako to u nich vyzerá. Keď idem do nejakej krajiny, zaujímajú ma dve veci – ľudia a hory. Nepôjdem predsa do Indie spoznávať hostely a v nich Američanov či Nemcov, vždy chcem fungovať ako domáci.“

Umožňuje mu to dnes už známy couchsurfing, čo je celosvetová sieť ľudí, ktorí si vzájomne zdieľajú svoje ubytovanie a cestovateľom venujú aj svoj čas a odporúčania. Komunitu tvoria milióny ľudí a Mišo patrí k najaktívnejším couchsurferom na svete. „Ešte pred rokom či dvomi som bol niekde okolo 60. miesta.“

Keď s cestovaním pred rokmi začínal, kamarát mu spomenul inú sieť. Volá sa Servas a vznikla po druhej svetovej vojne. „Cez ňu som navštívil svojho prvého hostiteľa v Portugalsku. Bol som študent a bral som to ako šetrenie peňazí. Rýchlo som však objavil inú výhodu – spoznávanie ľudí.“

Couchsurfingu a ľudí, ktorí ho tvoria, sa netreba báť. „Treba si vyberať len hostiteľov, u ktorých sa overilo meno s adresou, a k tomu čítať referencie. Ak má niekto desiatky či dokonca stovky pozitívnych, idete na istotu.“

Michal Knitl v Papue Novej Guinei
Michal Knitl v Papue Novej Guinei
Po moste posiatom modlitebnými vlajkami pred chrámom Dewakota v Indii sa ročne prejde iba pár cudzincov.
Po moste posiatom modlitebnými vlajkami pred chrámom Dewakota v Indii sa ročne prejde iba pár cudzincov.
Zátky v nose v údolí Ziro v Indii majú už iba najstaršie ženy.
Zátky v nose v údolí Ziro v Indii majú už iba najstaršie ženy.

Peši cez Pamír

Na chuť svetu prišiel Mišo v roku 2004, keď sa cez študentský program dostal do USA. „Dva mesiace som v San Diegu riadil rikšu a za zarobené peniaze mesiac cestoval.“

Jeho rodičia sa oň neraz boja, keďže si vymýšľa aj netradičné pochody ako trebárs ten v Afganistane. „Nedávam im príliš na výber. Museli prežiť aj to, že som sa sám pešo vybral 200 kilometrov cez pohorie Pamír.“

Ako k tomu došlo? „Na vytlačenej mape o veľkosti A4, ktorú som našiel u cestovateľov v Kirgizsku, som videl prerušovanú čiaru cez Pamír. Známa Pamir Highway ide okolo, tu sa to však dalo strihnúť cez pekné kopce. Vtedy mi to prišlo ako dobrý nápad, lebo som si stihol vytlačiť staré sovietske mapy z roku 1955 a kúpiť jedlo, navyše v Kirgizsku som šiel pešo už aj 600 kilometrov. Dnes sa mi to celkom normálne nezdá.“

Obavy rodičov sa prejavili, aj keď sa Mišo túlal po Južnej Amerike. Hoci chcel, aby prišli sami, odvahu nenabrali a zvolili cestovnú kanceláriu. „Inak by ani nedorazili. Pár dní, ktoré som s tým zájazdom strávil, ma však utvrdili, že organizované výlety nie sú pre mňa.“

Už iba niekoľko starých žien v indickom Ladakhu realizuje modlitebný okruh v plnej paráde.
Žena v indickom Ladakhu pri modlitbe.
Katamarán, na ktorom Michal navštívil Matea na samote v džungli v Južnej Amerike.
Katamarán, na ktorom Michal navštívil Matea na samote v džungli v Južnej Amerike.
Michal v nórskej Trolltunge.
Michal v nórskej Trolltunge.

Strach v pralese s pumami

Trip v Južnej Amerike Mišo začal v Uruguaji a spočiatku to vyzeralo, že tam ostane len pár mesiacov ako dobrovoľník venujúci sa deťom v Montevideu. „Pripravoval som hry a rôzne aktivity, ale aj tak chceli iba naháňať loptu, keďže futbal je tam športom číslo jeden, dva aj tri.“

Našiel si však aj frajerku, lietadlo z Uruguaja do Európy ho už preto nezaujímalo. Miesto toho sa rok túlal po Argentíne, Čile, Paraguaji, Bolívii, Peru, Ekvádore a Brazílii. V Patagónii bol namiesto predpokladaných dvoch mesiacov až päť.

„Na podobné cesty som nemal prípravu, všade však bolo tak dobre, že sa nedalo odísť. Kúpil som si stan a túlal sa trebárs po tamojších národných parkoch. Videl som soľnú púšť v Argentíne, vulkán v Bolívii, vodopády Iguazú, posvätné údolie Inkov v Peru aj známy národný park Torres del Paine v Patagónii.“

Z Uruguaja napísal asi dvesto couchsurferom od Santiaga de Chile smerom na juh. Cestoval podľa toho, kto a odkiaľ mu odpísal, veľa mu radili aj domáci. „Ani to veľa nestálo, za 15 mesiacov som minul len 5000 eur. A to som mal fakt drahé poistenie.“

Najviac sa bál v pralese čilského národného parku Huerquehue, kde žijú pumy. „Ľudia tvrdili, že pred rokom tam niekoho roztrhali. Mal som pri sebe len nožík. Domáci mi dali mapku, ale nečakali, že tam naozaj vyrazím. Po štyroch hodinách stúpania som prišiel k zavretej chatke, lebo podľa kalendára bola zima a sezóna je v lete.“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Teraz najčítanejšie