Denník N

Túla sa po svete za málo peňazí, odmieta cestovky, hotely, múzeá aj reštaurácie

Tento chlapík si na Papui Novej Guinei z Michala Knitla ešte robil žarty, vo vnútrozemí indonézskej Papui ho však jeden s lukom a šípmi žiadal o peniaze.

Nielen o tom, ako sa v Iráne balia páriky, hovorí Michal Knitl.

Michal Knitl má 32 rokov, vyrastal v petržalskom paneláku a žije v Limbachu. Vyštudoval manažment na univerzite, živil sa ako učiteľ snoubordingu, potom však prepadol túlaniu sa po svete.

Dnes ho živia práve prezentácie o zážitkoch z ciest, festival Cestou necestou, články v médiách a knihy o jeho tripoch. Že to ľudí baví, naznačuje viac ako 240 prednášok za posledných päť rokov.

Navštívil takmer sedemdesiat krajín na troch kontinentoch. Mnohým z nich sa pritom turisti, nielen z obáv o svoju bezpečnosť, vyhýbajú. „Zbytočne,“ reaguje Mišo, ktorý sa zase striktne vyhýba turistickému pohodliu – odmieta cestovné kancelárie, bývanie v hoteloch, návštevy múzeí a stravu v reštauráciách.

„Logicky, lebo iba tak som mohol stráviť stovky nocí vo viac ako dvesto domácnostiach. Ako inak by som spoznal obyčajných ľudí? Môžem vidieť, čo robia, ako to u nich vyzerá. Keď idem do nejakej krajiny, zaujímajú ma dve veci – ľudia a hory. Nepôjdem predsa do Indie spoznávať hostely a v nich Američanov či Nemcov, vždy chcem fungovať ako domáci.“

Umožňuje mu to dnes už známy couchsurfing, čo je celosvetová sieť ľudí, ktorí si vzájomne zdieľajú svoje ubytovanie a cestovateľom venujú aj svoj čas a odporúčania. Komunitu tvoria milióny ľudí a Mišo patrí k najaktívnejším couchsurferom na svete. „Ešte pred rokom či dvomi som bol niekde okolo 60. miesta.“

Keď s cestovaním pred rokmi začínal, kamarát mu spomenul inú sieť. Volá sa Servas a vznikla po druhej svetovej vojne. „Cez ňu som navštívil svojho prvého hostiteľa v Portugalsku. Bol som študent a bral som to ako šetrenie peňazí. Rýchlo som však objavil inú výhodu – spoznávanie ľudí.“

Couchsurfingu a ľudí, ktorí ho tvoria, sa netreba báť. „Treba si vyberať len hostiteľov, u ktorých sa overilo meno s adresou, a k tomu čítať referencie. Ak má niekto desiatky či dokonca stovky pozitívnych, idete na istotu.“

Michal Knitl v Papue Novej Guinei
Michal Knitl v Papue Novej Guinei
Po moste posiatom modlitebnými vlajkami pred chrámom Dewakota v Indii sa ročne prejde iba pár cudzincov.
Po moste posiatom modlitebnými vlajkami pred chrámom Dewakota v Indii sa ročne prejde iba pár cudzincov.
Zátky v nose v údolí Ziro v Indii majú už iba najstaršie ženy.
Zátky v nose v údolí Ziro v Indii majú už iba najstaršie ženy.

Peši cez Pamír

Na chuť svetu prišiel Mišo v roku 2004, keď sa cez študentský program dostal do USA. „Dva mesiace som v San Diegu riadil rikšu a za zarobené peniaze mesiac cestoval.“

Jeho rodičia sa oň neraz boja, keďže si vymýšľa aj netradičné pochody ako trebárs ten v Afganistane. „Nedávam im príliš na výber. Museli prežiť aj to, že som sa sám pešo vybral 200 kilometrov cez pohorie Pamír.“

Ako k tomu došlo? „Na vytlačenej mape o veľkosti A4, ktorú som našiel u cestovateľov v Kirgizsku, som videl prerušovanú čiaru cez Pamír. Známa Pamir Highway ide okolo, tu sa to však dalo strihnúť cez pekné kopce. Vtedy mi to prišlo ako dobrý nápad, lebo som si stihol vytlačiť staré sovietske mapy z roku 1955 a kúpiť jedlo, navyše v Kirgizsku som šiel pešo už aj 600 kilometrov. Dnes sa mi to celkom normálne nezdá.“

Obavy rodičov sa prejavili, aj keď sa Mišo túlal po Južnej Amerike. Hoci chcel, aby prišli sami, odvahu nenabrali a zvolili cestovnú kanceláriu. „Inak by ani nedorazili. Pár dní, ktoré som s tým zájazdom strávil, ma však utvrdili, že organizované výlety nie sú pre mňa.“

Už iba niekoľko starých žien v indickom Ladakhu realizuje modlitebný okruh v plnej paráde.
Žena v indickom Ladakhu pri modlitbe.
Katamarán, na ktorom Michal navštívil Matea na samote v džungli v Južnej Amerike.
Katamarán, na ktorom Michal navštívil Matea na samote v džungli v Južnej Amerike.
Michal v nórskej Trolltunge.
Michal v nórskej Trolltunge.

Strach v pralese s pumami

Trip v Južnej Amerike Mišo začal v Uruguaji a spočiatku to vyzeralo, že tam ostane len pár mesiacov ako dobrovoľník venujúci sa deťom v Montevideu. „Pripravoval som hry a rôzne aktivity, ale aj tak chceli iba naháňať loptu, keďže futbal je tam športom číslo jeden, dva aj tri.“

Našiel si však aj frajerku, lietadlo z Uruguaja do Európy ho už preto nezaujímalo. Miesto toho sa rok túlal po Argentíne, Čile, Paraguaji, Bolívii, Peru, Ekvádore a Brazílii. V Patagónii bol namiesto predpokladaných dvoch mesiacov až päť.

„Na podobné cesty som nemal prípravu, všade však bolo tak dobre, že sa nedalo odísť. Kúpil som si stan a túlal sa trebárs po tamojších národných parkoch. Videl som soľnú púšť v Argentíne, vulkán v Bolívii, vodopády Iguazú, posvätné údolie Inkov v Peru aj známy národný park Torres del Paine v Patagónii.“

Z Uruguaja napísal asi dvesto couchsurferom od Santiaga de Chile smerom na juh. Cestoval podľa toho, kto a odkiaľ mu odpísal, veľa mu radili aj domáci. „Ani to veľa nestálo, za 15 mesiacov som minul len 5000 eur. A to som mal fakt drahé poistenie.“

Najviac sa bál v pralese čilského národného parku Huerquehue, kde žijú pumy. „Ľudia tvrdili, že pred rokom tam niekoho roztrhali. Mal som pri sebe len nožík. Domáci mi dali mapku, ale nečakali, že tam naozaj vyrazím. Po štyroch hodinách stúpania som prišiel k zavretej chatke, lebo podľa kalendára bola zima a sezóna je v lete.“
Prespal v „náraďovni“, do ktorej sa dalo podliezť. „Ráno som sa vzdal nádeje, že pôjdem na blízky ľadovec, radšej som šiel dole. Ešte večer predtým som si varil hráškovú polievku. Až potom mi došlo, že ju muselo byť cítiť do diaľky.“

Získavanie sága z palmy na Papui Novej Guinei. To potom premyjú a získajú tak hmotu, ktorú po upražení jedia.
Získavanie sága z palmy na Papui Novej Guinei. To potom premyjú a získajú tak hmotu, ktorú po upražení jedia.
Michal s domácim sprievodcom pri výstupe na Giluwe, druhú najvyššiu horu v Papui Novej Guinei.
Michal s domácim sprievodcom pri výstupe na Giluwe, druhú najvyššiu horu v Papui Novej Guinei.

Na samote v džungli

Ďalej sa pohol vždy, keď mal chuť. „Asi týždeň som pomáhal na farme v strede Čile, dva týždne som zase strávil na samote u skvelého, asi 60-ročného chlapíka Matea. Býva uprostred fjordu v divočine. Mateo tiež precestoval svet, vyučoval angličtinu, španielčinu a francúzštinu, v Japonsku si našiel ženu. Raz mu však známi ponúkli pozemok uprostred divočiny a bolo rozhodnuté, kde dožije.“

Jeho pozemok má rozlohu asi stokrát dvetisíc metrov, vedľa sa nachádza jediný, aj to opustený dom. „Človek sa tam dostane len katamaránom asi po troch hodinách plavby, všade okolo je džungľa.“

Keďže Mateo odcestoval vybavovať si víza, Mišo v divočine osamel, hoci pôvodne nechcel. Mal smolu – loď bola plná. Popri odpratávaní veľkých skál z pláže, ktoré ohrozovali katamarán, mu potom napadlo, že by mohol o svojej ceste napísať knihu. Volá sa Na juhoamerickej vlne a začala vznikať práve tam.

Postupne sa z Čile presúval na juh do argentínskej Ushuaie, o ktorej sa hovorí, že ide o „fin del mundo“, teda koniec sveta. „Netreba tomu veriť, dá sa ísť aj južnejšie.“ Predtým sa túlal po nádhernom národnom parku Los Glaciares.

V bolívijskom La Paze zase u svojich hostiteľov stretol pár, ktorý mu rozprával o zvláštnej komunite. „Nazývali ju rajom na zemi. V praxi to znamenalo 420 kilometrov a osemnásť hodín v autobuse. Ostal som mesiac.“

Pol hodiny cesty motorovým člnom odtiaľ žila ďalšia komunita. Zameriavala sa na turistov v snahe ukázať im, ako žijú pôvodní obyvatelia. „Až neskôr som pochopil, že v prvej komunite vedúci dediny pripravoval dedinčanov na turistov príchodom dobrovoľníkov, aby si na nich zvykli, ale najmä aby pokračovali v bežnom živote. Nechcel, aby sa začali príliš spoliehať na turizmus a príjem z neho. V niektorých komunitách to tak už bolo, a ak by turisti neprišli, pre domácich by nastali zlé časy.“

Michalov skok do jazierka pri Jayapure (indonézska Papua).
Michalov skok do jazierka pri Jayapure (indonézska Papua).
Trh s vtákmi bol pre Michala najzaujímavejším miestom v afganskom Kábule.
Trh s vtákmi bol pre Michala najzaujímavejším miestom v afganskom Kábule.

Bolívia rozdrvila Argentínu vo futbale pre nadmorskú výšku

Keďže nemohol vynechať hory, Mišo vystúpil aj na bolívijský zasnežený a 6088 metrov vysoký vrchol Huayna Potosí. „Dali sme to s dvomi kamarátkami – Vlaďkou z Popradu a Amandou z Kanady. Na výstup sú potrebné mačky a cepíny, ale keďže sme neboli skúsení, vzali sme si aj dvoch vodcov. Pre vysokú nadmorskú výšku tam platí, že jeden sprievodca môže vziať maximálne dvoch ľudí.“

Aklimatizovali sa ešte na treku v Peru, kde šli okruh okolo Ausangate. „Päť dní sme šliapali okolo hory vysokej 6000 metrov cez sedlo vo výške 5200 metrov. Ale hoci krásne nasnežilo, neprekážalo nám to, lebo prvú a poslednú noc sme stanovali pri horúcich prameňoch.“

Absolvoval aj prechod Altiplánom, čo je náhorná plošina s farebnými lagúnami v Bolívii a Peru. Veľa jej miest sa nachádza v nadmorskej výške nad 4000 metrov.

„Koniec koncov, aj La Paz leží vo výške 3900 až 4100 metrov nad morom, čo má za následok zaujímavé veci. V čase môjho pobytu tam domáca Bolívia hrala futbalový zápas s Argentínou. Vysoko vyhrala, lebo Argentínčania v tej výške nevládali behať. Medzištátne zápasy v La Paze FIFA zakázala až neskôr.“

Okolie jazera Son Kol v Kirgzisku je známe jurtami a pastiermi dojacimi kumys - kobylie mlieko.
Okolie jazera Son Kol v Kirgzisku je známe jurtami a pastiermi dojacimi kobylie mlieko.
Arunachal Pradesh - most cez Brahmaputru v Indii.
Arunachal Pradesh – most cez Brahmaputru v Indii.
Koreňové mosty v Indii v oblasti Meghalaya.
Koreňové mosty v Indii v oblasti Meghalaya.

Favely v Sao Paule

V autobuse zase Mišo stretol chalana, ktorý sa chystal pomáhať pri stavbe chrámu z tŕstia na malom ostrove. „Znelo to dobre, a tak som v polovici cesty vystúpil a išiel stavať chrám.“

Brazílskemu Sao Paulu sa chcel vyhnúť, mesto s 15 miliónmi obyvateľov ho nelákalo. Vo webových fórach sa pýtal iba na tamojšie neziskovky a na možnosť navštíviť favely, teda chudobné štvrte, do ktorých si turisti netrúfajú.

„Vzalo ma jedno dievča, sám by som nešiel. Boli sme tam len deväťdesiat minút. Ľudia tam žijú jednoducho, všade okolo je len chudoba. Pravdou je, že som neriskoval a pohyboval sa naľahko, teda bez tašky a fotoaparátu. Dievča mi neskôr písalo, že týždeň po našej návšteve tam bola slušná prestrelka a ozbrojený prepad.“

V meste tiež Mišo vďaka couchsurferom spoznal Meninos do Morumbi, čo je muzikantom vedená organizácia, ktorá zdarma poskytuje hudobné lekcie pre deti. Má jedinú podmienku – musia chodiť do školy. „Ak nie, vylúčia ich. Deti majú koncerty po celom svete, spievali aj s londýnskym orchestrom či pre amerického prezidenta.“

Z juhoamerických jedál ho nadchli „el ceviche“ v Ekvádore a Peru, čo sú surové morské plody marinované v citrónovej šťave. „Chutia zvláštne, ale úžasne, páčili sa mi aj uruguajské empanadas a bolívijský ryžový chlieb.“

Michal v Kirgizsku.
Michal v Kirgizsku.
Michal na túre v Kirgizsku.
Michal na túre v Kirgizsku.

Jeden ruksak na dlhé mesiace

Mišo sa bez ohľadu na dĺžku cesty vždy snaží zbaliť do jediného ruksaku. „Beriem len stan, spacák, nepremokavé oblečenie, termobielizeň z ovčej vlny, dve tričká, dvoje ponožky, sandále a vibramy. S varičom to váži okolo 15 až 17 kilogramov, čo je aj tak dosť. Stravujem sa ako ostatní, teda na ulici a v domácnostiach bežných ľudí. V Ázii sa ani neoplatí variť, vonku je to lacnejšie.“

Pätnásťmesačná cesta po Ázii ho vyšla ešte menej ako Južná Amerika – iba 4100 eur. Po zemi prešiel Bulharsko, Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Náhorný Karabach, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan a Afganistan. Z neho odletel do Indie. O tomto výlete mu vyšiel cestopis Hodvábny vietor.

V Iráne si obľúbil zvláštne nápoje – kopček vanilkovej zmrzliny zaliaty šťavou zo žltého melóna. „Ešte lepšia bola šafranová zmrzlina s mrkvovou šťavou. Ak je vonku 40 stupňov, človeka to skvele schladí.“

Michal s domácimi obyvateľmi na trojdňovej túre v Papui Novej Guinei.
Michal s domácimi obyvateľmi na trojdňovej túre v Papui Novej Guinei.

Mravnostná polícia a alkohol v kabriolete

Priznáva, že nad rizikami svojich ciest nikdy nepremýšľal. „O Iráne viem povedať, že tam sú najpohostinnejší ľudia, akých som vôbec stretol. Tvrdí to každý, kto tam bol.“

Jeho názor nezmenila ani poznámka o slovenských paraglajdistoch  zadržaných v Iráne, ktorých prepustenie musela vybavovať slovenská diplomacia. „S jedným sa dokonca poznám. Mali smolu. Oddeľujme domácich obyvateľov od tamojšieho režimu.“

Nebezpečenstvá však nepodceňuje. „Je logické, že v Brazílii som v noci nenavštevoval rizikové časti. Na oslavách nového roka v Uruguaji sa mi snažili vytiahnuť z vrecka mobil, ale zastavil som ich, takže mi len jednu vrazili a z davu som bezpečne odišiel. V indonézskej Papui sa mi jeden chlap vyhrážal a behal okolo mňa s lukom a šípom. Vedel som však, že mu ide iba o peniaze.“

Zažil aj iránsku políciu. „Keď sme sa s kamarátom Radom z Krupiny, ktorý stopoval do Iránu až z Oxfordu, v Esfaháne rozprávali s domácou dievčinou na námestí v centre, kde boli stovky ľudí, prišla za nami mravnostná polícia. Zavolali si ju, po desiatich minútach sa vrátila, povedala, že viac s nami nesmie hovoriť, a šla domov. Iné problémy som nemal. Občas na hraniciach chceli úplatky, ale keď videli, že nič nedám, pustili ma.“

A hoci sa v Iráne oficiálne alkohol nepije a Mišo sa mu vyhýba aj tam, kde je povolený, práve v Iráne neodolal. „Bol som v malej dedinke s domami vytesanými do skaly, odkiaľ nefungovala žiadna verejná doprava. Preč ma vzal jeden pár na kabriolete značky Porsche. Za jazdy mi ponúkli vodku, ukrytú vo fľaši od nealka.“

Prekvapil ho aj to, že mladí neboli manželia. „Mať priateľku a stretávať sa s ňou na verejnosti totiž nie je dovolené.“ Na francúzske vína zase Mišo narazil na istej narodeninovej oslave. „Jedna vec sú teda zákazy, iná bežný život.“

Národný park Los Glaciares s úžasnými ľadovcami a štítmi v Južnej Amerike.
Národný park Los Glaciares s úžasnými ľadovcami a so štítmi v Južnej Amerike.
Po troch dňoch putovania z Biškeku, hlavného mesta Kirgizska, na juh, stretol Michal domácich. Bol prvým cudzincom, ktorého tam videli za posledných 10 rokov.
Po troch dňoch putovania z Biškeku, hlavného mesta Kirgizska, na juh, stretol Michal domácich. Bol prvým cudzincom, ktorého tam videli za posledných 10 rokov.

Ako sa balia dievčatá v Iráne

Mišo spoznal aj spôsob, akým si mladí ľudia budujú partnerské vzťahy. „Jeden chalan nás vzal do mesta, kde sú ulice robené tak, že sa po nich dá chodiť stále dokola. Takto okolo seba neustále krúžia skupinky chlapcov a dievčat. Ak sa niekomu niekto páči, tajne si vymenia čísla a ďalej si spolu píšu.“

Vzťah mohol nadviazať aj už spomínaný Rado z Krupiny. „Domáci mu hovoril, že jedna baba sa na neho usmiala. Pýtal sa, či mu má vypýtať číslo. Tak ďaleko sme však nezašli,“ smeje sa Mišo.

Do sveta zväčša chodí sám. „Obvykle som nikoho ďalšieho nehľadal, lebo nie každému sa chce spávať v stane a šliapať také dlhé túry, prípadne na to nemá čas ani peniaze. Koniec koncov, po trase sa vždy dá k niekomu na pár dní pripojiť.“

Na Papui Novej Guinei rastú úžasné ananásy.
Na Papui Novej Guinei rastú úžasné ananásy.

Mali ho za boha

Tretia Mišova kniha sa volá Farebný svet a je o šesťmesačnom brázdení Indie, šesťsto peších kilometroch po nepálskych Himalájach a troch týždňoch v Bangladéši. Táto chudobná krajina ho šokovala. „Na území veľkom ako bývalé Československo sa tlačí až 156 miliónov ľudí.“

Chystá aj štvrtú knihu, keďže tento rok ho zlákala Indonézia a Papua Nová Guinea. V Indonézii mu robili spoločnosť dve dievčatá, ktoré ovládali domáci jazyk. „Vystúpil som na dve sopky a veľa som šnorchloval aj v prítomnosti 1,5 metrov dlhých žralokov.“

Na Papuu Novú Guineu už šiel sám. „Je vo všetkom iná. Žije tam 800 kmeňov, ktoré sa donedávna zabíjali. V strede vnútrozemia je náhorná plošina s viac ako miliónom domorodcov. Keď ju pred 100 rokmi objavili belosi, domáci medzi sebou prestali bojovať, začali sa obliekať a prijali kresťanstvo. Keď som sa dostal do jednej dediny, kde predtým nebol žiadny turista, správali sa ku mne ako k bohovi.“

Nevýhodou je, že každý kus pozemku tam niekomu patrí, preto treba mať na výletoch miestnych sprievodcov. „Raz ma domáci z dediny vzali na trojdňovú túru do hory, z ktorej sme sa potom museli presekávať mačetami.“

Mišo vraví, že na všetky cesty si vystačil s očkovaním proti hepatitíde A a B, tetanu a pred vstupom do Brazílie aj proti žltej zimnici. „Tento rok som však už mal na cestách aj fľašu na filtrovanie, lebo dovtedy som všade pil tú istú vodu ako domáci. Okrem občasných tráviacich problémov v Indii a zvýšených teplôt jeden až dva dni do roka ma však choroby obchádzajú.“

Pálenka by ho nezachránila. „Je ťažká. Koľko by som jej musel brať, aby mi vystačila na pätnásť mesiacov?“ Ďalšie cesty Mišo aktuálne neplánuje, hoci túži vidieť ešte skalnaté veže Trango v Pakistane. „Tam však tiež možno ísť iba v skupine, nie osamote. Možno neskôr.“

Teraz najčítanejšie