Prvé Vianoce, ktoré si pamätá, poznačilo domáce násilie. Dlho si nevedela predstaviť, že existujú aj funkčné rodiny
Keď mala Natália päť rokov, zažila Vianoce, ktoré dodnes patria medzi jej najvýraznejšie detské spomienky. Zo svojej izby na poschodí rodinného domu počúvala, ako sa jej rodičia dole hádajú. Nebolo to pre ňu nič nezvyčajné, no táto hádka sa jej zdala horšia než tie ostatné.
„Pamätám si, ako som zišla do kuchyne a uvidela som tam mamu s krvavou rukou. Zazrela som aj otca, potom asi ušiel.“
Natália má teraz 24 rokov a hovorí, že už to pre ňu nie je až taká traumatizujúca spomienka. Stále si však vie do detailov vybaviť aj zvyšok večera. „Mama nechcela, aby sme so staršou sestrou zostali doma samy, tak nás zobrala so sebou na policajnú stanicu, kde nahlásila, čo sa stalo.“
Konkrétne, Natáliin otec bol v takom zúrivom stave, že sa manželke snažil odhryznúť palec. „Po niekoľkých rokoch som sa jej na to spätne pýtala a vysvetlila mi jeho ,logiku‘. Keby jej spravil modriny, išlo by o jasné znaky domáceho násilia, ktoré by hľadali aj policajti. Myslel si, že to s tým palcom jej nikto neuverí.“
Natália si pamätá, že mamino zranenie vyzeralo, ako keby ju uhryzol pes, a policajti tiež najskôr pochybovali, že niečo také mohol urobiť človek. Otec však napokon dostal niekoľkodňový zákaz vstupu do ich domu a Natáliina mama začala po pätnástich rokoch manželstva riešiť rozvod.
K otcovi sa správala ako k návšteve
Do spomínaných Vianoc sa rodičia väčšinou hádali, až keď boli sestry uložené spať. „No my sme o tom aj tak vedeli, počuli sme ich cez steny.“ Natália od neho fyzické násilie nezažila, mama stihla v oboch situáciách,
