Denník N

Mama Juraja Vankuliča: Všetkým chcem povedať, že môj syn bol úžasný, múdry a normálny

Dana Šibíkova v roku 2022. Foto N - Vladimír Šimíček
Dana Šibíkova v roku 2022. Foto N – Vladimír Šimíček

Hnev som cítila, až keď som zbadala, čo povedal arcibiskup Orosch, hovorí matka Juraja Vankuliča, zavraždeného pred Teplárňou. Dana Šibíková (52) sa stretla s množstvom podporných reakcií, veľmi ju nahneval aj Boris Kollár, ktorého volila.

Dana Šibíková mala so synom Jurajom Vankuličom otvorený a kamarátsky vzťah a nemali problém spolu preberať akúkoľvek tému. Žili v Žiline, najprv pracovala ako čašníčka, neskôr robila školníčku v materskej škôlke a teraz pracuje ako pokladníčka v obchode. V rozhovore vysvetľuje, že po vražde Juraja pred Teplárňou sa snaží byť čo najviac v práci, aby nemusela myslieť na syna. Dočítate sa aj:

  • ako vychovávala Juraja dlho sama a kedy sa od neho dozvedela, že je gej,
  • ako to spracovala a ako vníma komentáre tých, ktorí sú voči menšinám agresívni,
  • aký bol Juraj výborný študent,
  • ktorá reakcia politika ju po vražde nahnevala a prečo.

Aké je vaše povolanie?

Som vyučená čašníčka. Robila som desať rokov v kúpeľoch Rajecké Teplice, vtedy ešte v štátnych. Až kým som neotehotnela a nečakala Jurka. Bývali sme v Žiline a ako slobodná matka, samoživiteľka som sa už do kúpeľov vrátiť nemohla. Moja teta robila učiteľku v škôlke, zamestnala som sa tam ako upratovačka. Jurko tam chodil do škôlky, a keď odišla školníčka na dôchodok, tak som nastúpila na jej miesto a robila som tam 20 rokov. Teraz robím v Lidli v Handlovej.

A čo Jurajov otec?

Nič. Videl ho raz, keď mal tri roky, a povedal, že si nepraje, aby Juraj vedel, kto je jeho otec. Keď bol Jurko starší, tak aj tak som mu povedala, kto to je. Keď mal Jurko osem rokov, tak som sa vydala a o rok sa narodil Samko. Teraz mal 18 rokov. So svojím mužom som sa poznala roky, vyrastal vo vedľajšom paneláku. Ja som ho nikdy nechcela, on mňa áno. S Jurkom si však rozumel, tak som povedala dobre. Nakoniec povedal, že vidíš, aj tak som ťa dostal.

Tých prvých osem rokov so synom bolo asi ťažkých. 

Nebolo to jednoduché, ani výživné som nemala. Keby mal doplatiť všetko, čo mi dlhuje, boli by to veľké peniaze. Jurko to ako dospelý aj chcel riešiť, ale potom povedal, že mu to za to nestojí. Preňho ten človek neexistoval. Otca mu nahrádzal najprv môj otec, teda jeho dedo, a potom môj muž. Jurko ho potom aj volal ocko.

Jurajov otec sa vám neozval ani po vražde?

Vôbec. Keď bol Jurko malý a išla som od kamarátky, kde sme piekli vianočné pečivo, tak som stretla na zastávke jeho mamu, teda Jurkovu babku. Opýtala sa ma, ako sa mám, a ja som jej povedala, že toto je váš vnuk. Pozrela sa na mňa, naňho, otočila sa a odišla. Keď nás videla druhýkrát, radšej prešla na druhú stranu. Nevedeli, o čo prišli.

Narodili ste sa v roku 1970. Ako ste vnímali LGBTI+ ľudí?

Vedela som, že existujú, poznala som zopár ľudí, ale nehovorilo sa o tom. Niekto povedal, že ten je gej a ona je lesba, ale nejako sme to nerozoberali. Takíto ľudia sa ani na verejnosti neprejavovali, bolo to skryté. Mám dve alebo tri kamarátky lesby a vôbec som o tom roky nevedela. Nikdy som to ani neodsudzovala, sme ľudia, akí sme, ale viac som to  začala vnímať, až keď mi to Jurko povedal.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

LGBTI+

Útok na Zámockej

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie