Denník N

Štátny rozpočet na rok 2016 mohol byť prebytkový

Rozpočet principiálne, dlhodobo a systémovo nerieši problém dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry a nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky.

Autor je nezávislý poslanec NR SR

Keby sa na naše financie dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý a kompetentný, so snahou odhaliť všetky kauzy, „tunely“, ale aj rezervy a keby sme sa kriticky pozreli na všetky tie balíčky, dotácie, garancie, impulzy a stimuly rozdávané podľa záhadného kľúča, potom štátny rozpočet na rok 2016 mohol byť prebytkový

Nie som ekonóm, ale myslím si, že o štátnom rozpočte by mali uvažovať aj neekonómovia a snáď to nevyznie ako prejav neskromnosti, keď poviem, že si dokonca myslím aj to, že to môže byť dôležitým obohatením rýdzo ekonomického uvažovania.

Úvodom chcem povedať, že nezávidím ministrovi financií, ktorý je každoročne limitovaný z viacerých strán. Na jednej strane povinnosťou udržať deficit pod stanovenou hranicou, na druhej populistickými sľubmi svojho šéfa smerom k potenciálnym voličom (najnovšie pod názvom sociálne balíčky) a na tretej rôznymi kostlivcami typu štátny dlh, predražené jadrovky alebo diaľnice, či environmentálne a ekonomické úľavy najväčším znečisťovateľom, zmanipulované tendre a pod., alebo hoci garáže na bratislavskom Hrade, všakáno?!

A tak nečudo, že sa škrtá aj tam, kde už zdanlivo nie je z čoho.

A ešte niečo: netvrdím, že všetky problémy, ktorým minister financií čelí, idú na vrub tejto vlády. Nedá mi však nepripomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa stále ešte vracajú ako bumerang jeho druhej vláde. Boli to najmä roky 2006 – 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to „pravé orechové“ a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nepotrestané nové a nové nástenkové, emisné a podobné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných zdrojov. Toľko takpovediac k historickému – aj keď naďalej aktuálnemu – pozadiu.

A teraz k diskutovanému problematickému štátnemu rozpočtu 2016.

Rád by som na naň pozrel najmä z troch aspektov.

V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, resp. nesúlad s Programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými materiálmi vidím podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu takmer vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja.

Jeden z dôvodov, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrne prikročiť k takzvanej ekologickej daňovej reforme (podotýkam, že zaužívaný pojem „ekologická“ je v tomto príde priúzky). Hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je logicky vyššie zaťaženie „vecí“, ktorých chceme mať čo najmenej (nadmerné čerpanie surovín, plytvanie vzácnymi zdrojmi, devastácia krajiny, znečistenie životného prostredia a pod.), a naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, najmä pracovných príležitostí, teda práce. Ide o operáciu rozpočtovo neutrálnu, teda takú, ktoré neovplyvňuje výdavkovú časť rozpočtu o nič viac, ako príjmovú.

Ale aj bez splnenia vyššie uvedenej požiadavky sa dali aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty, akceptovať naše požiadavky na ozelenenie procesov verejného obstarávania, či podmieniť investičné stimuly aj ich environmentálnym prínosom.

Namiesto toho sme boli svedkami skôr opaku.

Mnohí komentátori spomenuli kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém, alebo ak chcete riziko, vidím v tom, že principiálne, dlhodobo a systémovo nerieši problém dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepreferuje a dostatočne nepodporuje malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová a hospodárska politika štátu – tak, ako je počas tejto vlády nastavená – v protismere proti perspektívnym a dlhodobo udržateľným trendom. A to napriek početným reštrikciám, ktoré sú nie vždy nasmerované tým správny smerom a dotýkajú sa neraz i vitálne dôležitých oblastí, kým na druhej strane nepostihujú napríklad problematické dotácie, stimuly, garancie a pod. do aktivít, ktoré v konečnom dôsledku prinášajú (alebo môžu priniesť) viac škody, ako úžitku (za všetky spomeňme aspoň ťažbu a spaľovanie karcinogénneho hnedého uhlia na hornej Nitre).

Práve krízové roky – ktoré sa stále ešte neskončili – sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégie dvojitých alebo viacnásobných víťazstiev. A práve nami preferované tzv. zelené projekty, podpora zelenej, a nie sivej, teda betónovej infraštruktúry, sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie, lebo sú skutočne prínosné paralelne vo viacerých sférach a následne prinášajú pozitívne synergické efekty.

Z ekonomického hľadiska ide teda o skutočné rozvojové impulzy, o ktorých pán premiér tak rád hovorí. Len kým on uvažuje o rozvojových impulzoch v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a úspešne sa realizujú vo veľkostne porovnateľných krajinách, ako je napr. Fínsko či Dánsko.

Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov. Nehovoriac o tom, že ide aj o potenciálny generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí. A last but not least, ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia a celkovo kvality života obyvateľov Slovenska. A ešte niečo: ide o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom: na trajektóriu dlhodobo udržateľného spôsobu existencie.

Tak prečo sa takýmto rozvojovým impulzom a takémuto smerovaniu ekonomiky tak bránime, keď vo svojom programovom vyhlásení ho vláda sľubuje? Len preto, lebo v tejto sfére nepodniká dosť veľa vláde a Smeru blízkych firiem?

Prečo v skutočnosti radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky  namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne? Stále ešte plánujeme a neraz i realizujeme projekty v duchu 50. rokov minulého storočia. A nepodporíme ani za nič pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze!

A ešte niečo. V rozpočte sa už niekoľko rokov opakuje mantra o celkovom bohatstve štátu… Obávam sa, že toto celkové bohatstvo klesá v závislosti od straty ľudského kapitálu (únik schopných ľudí smerom na západ, úpadok školstva a i.), poklesu ekonomického kapitálu (chronická zadlženosť štátnej kasy i samospráv a rastúca zastaranosť národného hospodárstva  vrátane veľkej časti infraštruktúry) a najmä pokračujúcej exploatácie a devastácie prírodného kapitálu.

Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na Rozpočet 2016 sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol.

Dotknem sa aspoň dvoch skupín z nich.

V prvom rade tých, ktoré gestoruje parlamentný Výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, ktorého som členom. Ako kapitola pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola životného prostredia (MŽP) stojí a padá na peniazoch z Bruselu, a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa priam šokovať (v prípade ministerstva pôdohospodárstva predstavujú prostriedky EÚ spoločne so spolufinancovaním neuveriteľný viac ako 90 percentný podiel z celkových výdavkov kapitoly rezortu!).

Možno sú europeniaze istejším zdrojom, ako čím ďalej tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí Smeru-SD, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach a zároveň sa s obľubou kritizuje politika Bruselu, mi to pripadá byť prinajmenšom zvláštne a dlhodobo neudržateľné. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, od ktorých sme dlhodobo existenčne závislí ešte oveľa viac ako od ropy, zemného plynu či uránu.

Ak napriek takýmto obrovským externým zdrojom nie sú naše pôdohospodárstvo a životné prostredie – mierne povedané – v dobrej kondícii, čo budeme robiť potom, keď tieto zdroje skôr či neskôr vyschnú? Napokon, pokles zdrojov z rozpočtu EÚ sa prejaví už v nasledujúcom roku, aj keď za svoje postoje k Európe si ani tieto redukované zdroje, pravdu povediac, nezaslúžime.

Nehovoriac o tom, ako tu takzvaní priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, je našou povinnosťou viac dávať ako brať.

Už predvlani si kapitola MŽP vyslúžila neradostný prívlastok najviac zoškrtanej kapitoly spomedzi rozpočtových kapitol. Tento rok sa situácia nielenže opakuje, ale nadobúda priam patologické rozmery. Pokiaľ by však šetrenie v rezorte išlo na úkor napríklad výstavby nových priehrad a betónovania tokov i potokov, potom by to nemusela byť taká zlá správa. Obávam sa však, a viaceré čísla uvedené v rozpočte ma presviedčajú o tom, že práve toto nebude hlavná sféra škrtania a škrtenia.

Druhú skupinu tvoria ostatné rozpočtové kapitoly, za všetky si všimnem aspoň „nadstavbové“ kapitoly rezortu kultúry a rezortu školstva, vedy a športu.

Navrhovaný rozpočet rezortu kultúry má byť o 5,72 percenta vyšší, ako bol v roku 2015. Za pozitívum možno označiť aj mierny nárast prostriedkov pre Pamiatkový úrad SR, čo však nemusí automaticky znamenať aj navýšenie prostriedkov do obnovy pamiatok. To naznačuje aj skutočnosť, že obnovu nehnuteľných pamiatok nenachádzame ani v prehľade strategických zámerov kapitoly. Napokon, čo už môže viac dokumentovať vzťah rezortu a štátu k pamiatkam, ako kauza garáže v areáli Bratislavského hradu, či rozpadávajúci sa kaštieľ v Rusovciach v „správe“ Úradu vlády?

Dotačný systém rezortu bude v nasledujúcom roku disponovať len 10 mil. eur, čo je polovica v porovnaní s týmto rokom. Zdôvodňuje sa to vznikom novej verejnoprávnej inštitúcie – Fondu na podporu umenia. Takže uvidíme!

Ako školstvo, tak aj veda, výskum a napokon aj šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov.

Je nad slnko jasné, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná blamáž, ale netýka sa to len platov učiteľov a učiteliek. Týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia a stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl a pod.

Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami EÚ ako veda a výskum. S približne pol percentom HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike, takmer štyrikrát horšie v porovnaní s odporúčaniami EÚ a takmer desaťkrát horšie ako veľkostne porovnateľné Fínsko!!! Tento stav pretrváva dlhodobo a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantnú voličskú základňu, ktorá by politikom Smeru-SD stála za pozornosť.

Ako dá sa dozvedieť zo schváleného štátneho rozpočtu, napriek tejto katastrofálnej situácii majú verejné výdavky na vedu a techniku v roku 2016 poklesnúť v porovnaní s rokom 2015 o 16,5 percenta v dôsledku redukcie zdrojov z rozpočtu EÚ! Ostro to kontrastuje so znením programového vyhlásenia vlády, v ktorom sa zaviazala rozvíjať vedomostnú spoločnosť a podporovať vedu.

Napokon sú tu subtílnejšie témy v rámci jednotlivých kapitol. Sem patrí napríklad skutočnosť, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí k najnižším v EÚ. Ak máme byť konkrétni, tak tá suma je približne štyrikrát nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od roku 2015.

Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru. Jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý viac dáva, ako berie, ale aj tak naši financmajstri stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Nad tretím sektorom visí dlhodobo Damoklov meč postupného znižovania výšky daňovej asignácie v prospech mimovládnych organizácií, a to bez toho, aby tu vznikla reálna alternatíva, napr. nezávislá grantová agentúra alebo vrstva podnikateľov: sponzorov a filantropov, ochotná a schopná suplovať doterajšiu pomoc štátu. Ako stále menej tretiemu sektoru pomáhať a neprísť pritom o prínosy z dobročinných aktivít mimovládok však nikto z kompetentných dosiaľ nevysvetlil.

V rozpočte ako celku i vo väčšine rezortných rozpočtových kapitol pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení, v rezorte životného prostredia i školstva takmer nulová podpora environmentálnej výchovy.

Kapitolou samou osebe je energetika, jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez dostatočne účinných podporných ekonomických nástrojov a pri skutočnej podpore skôr opačnej orientácie našej energetiky. Nebudem v tejto chvíli hovoriť o nebezpečných plánoch na budovanie nových energetických veľkozdrojov, pre Slovensko mnohostranne nevýhodných (pozri situácia okolo ENELU, astronomické a nepochopiteľne rastúce sumy na dostavbu Mochoviec a pod.). Obmedzím sa len na zdanlivú drobnosť: už bezmála 40 rokov sa v štátnom rozpočte objavuje položka na likvidáciu havarovanej jadrovej elektrárne A1. Nie je Vám to divné? Alebo, opýtam sa inak: nebojíte sa toho, po koľko sa budeme všetci skladať, keď budeme chcieť dôsledne zlikvidovať všetky jadrové reaktory po skončení doby ich prevádzky?

A tretia rovina, v ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme o ekologickom hospodárení v lesoch a skutočnosť je premena lesov na rúbaniská, hovoríme o realizácii priorít environmentálnej politiky a neraz tým myslíme výstavbu priehrad, rúbanie brehových porastov a betónovanie brehov tokov a potokov, hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a predstavujeme si pod tým likvidáciu posledných prírodných úsekov pozdĺž našich riek, či areálov stromovej zelene vo voľnej krajine, hovoríme o podpore rozvoja cestovného ruchu a ja sa pritom hrozím ďalšej výstavby tohto druhu devastujúcej chránené územia. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí a spojov. A tak ďalej a tak podobne.

Na záver už len jedno všeobecné konštatovanie:

Keby sa na to všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý a kompetentný so snahou doriešiť v prospech štátu všetky gorilie, emisné, váhostavácke,  nástenkové, CT-čkové, upratovacie,  kompové a iné kauzy, Keby sme sa kriticky pozreli na PR sociálne balíčky, populisticky prideľované dotácie a garancie, rozvojové impulzy a stimuly rozdávané podľa záhadného kľúč, ako aj na početné skryté rezervy, verím, že náš rozpočet na rok 2016 mohol byť prebytkový.

Teraz najčítanejšie