Lobovanie prostredníctvom korupcie – spoľahlivý nástroj autokracií

Autor je novinár a prekladateľ

Priamo počas majstrovstiev sveta vo futbale, ktoré už vyvolali veľa kritiky na adresu katarských štátnych orgánov, vypukol v Európe nový škandál. Viacerých členov Európskeho parlamentu obvinili z účasti na korupčných schémach a z nezákonného lobovania v katarskej vláde.

Prípad sa dočkal širokej publicity, ale nie je ojedinelý. Autokracie sa pravidelne snažia využívať medzery a zasahovať do európskej politiky. Ak však v minulosti rôzne konania a sankcie neviedli k žiadnej náprave, zdá sa, že katarský príbeh konečne spustí štrukturálne reformy v oblasti regulácie lobizmu v Únii.

„Katargate“

Škandál v Bruseli pokračuje. Belgická polícia 10. decembra vykonala 16 prehliadok, zhabala 600-tisíc eur v hotovosti a zatkla podpredsedníčku Európskeho parlamentu Evu Kayliovú. Zadržania a prehliadky sa uskutočnili v rámci vyšetrovania korupcie a nezákonného lobovania v prospech záujmov Kataru.

Okrem Evy Kayliovej zadržali aj bývalého poslanca Európskeho parlamentu Pierra Panzeriho, generálneho tajomníka Medzinárodnej konfederácie odborových zväzov Lucu Vicentiniho, politického poradcu Francesca Giorgiho a Kayliovej otca, ktorého neskôr prepustili. Do korupčnej schémy boli zapojené aj mimovládne organizácie: Boj proti beztrestnosti, ktorej je Panzeri predsedom a Giorgi zakladateľom, a No Peace Without Justice, ktorej generálneho riaditeľa Niccola Figa-Talamanca neskôr tiež zadržali.

Predpokladá sa, že Kayliová pre úplatky od katarskej vlády verejne ocenila úsilie emirátu o dodržiavanie ľudských a pracovných práv. V predvečer majstrovstiev sveta vo futbale mnohé médiá a mimovládne organizácie otvorene obvinili Katar z vytvárania neľudských podmienok pre migrujúcich pracovníkov, ktorí stavali mnohé futbalové zariadenia. Vzhľadom na to, že katarskí predstavitelia boli v minulosti zapletení do korupčného škandálu, ktorý sprevádzal proces výberu krajiny na usporiadanie šampionátu v roku 2022, emirát potreboval výrazne zlepšiť svoj medzinárodný imidž. Kayliová však niekoľkokrát vyhlásila, že situácia v oblasti ľudských práv sa v Katare mení k lepšiemu.

Hoci Eva Kayliová a ďalšie postavy prípadu zatiaľ nepriznali svoju vinu a katarskí predstavitelia sa od týchto udalostí držia bokom, škandál už má vážne dôsledky pre európsku politiku.

Po prvé, povesť frakcie sociálnych demokratov v Európskom parlamente, ku ktorej Kayliová patrila, bola vážne poškodená. Niekoľko jej členov odstúpilo zo svojich funkcií v Európskom parlamente a v samotnej skupine.

Po druhé, Európsky parlament pozastavil spoluprácu s Katarom vo viacerých kľúčových oblastiach. Predovšetkým to ovplyvnilo návrh rozhodnutia o liberalizácii vízového režimu, po ktorého prijatí by občania Kataru a Kuvajtu mohli cestovať do krajín Schengenu bez víz. Podľa Josepa Borrella bolo cieľom bezvízového režimu posilniť vzťahy s krajinami regiónu a vybudovať silnejšie hospodárske väzby. Zmeny mali pôvodne nadobudnúť účinnosť v roku 2023.

Po tretie, ohrozená je aj dohoda o leteckej doprave medzi Európskou úniou a Katarom, ktorá by zrušila obmedzenia prístupu katarských leteckých spoločností na európske trhy. Na dohodu dlho čakali a pripravovali ju európske aj arabské spoločnosti, ale akákoľvek komunikácia o nej bola teraz pozastavená.

Nevýnimočný prípad

„Katargate“ nie je prvým a pravdepodobne ani posledným prípadom zasahovania autoritárskych režimov do európskych záležitostí za súhlasu alebo dokonca aktívnej účasti európskych politikov. V dôsledku tohtoročnej ruskej vojny na Ukrajine sa stalo všeobecne známym, ako Kremeľ financuje radikálne pravicové hnutia a strany v Európe. Iné autoritárske krajiny sa však snažia „spolupracovať“ s politikmi EÚ rovnako, ak nie intenzívnejšie ako Kremeľ. Ale aj tie pokusy o ich ovplyvnenie, ktoré sa dostanú do povedomia verejnosti, sú najčastejšie menej mediálne známe a takmer nikdy nevyústia do zásadných regulačných zmien v európskych štátoch a inštitúciách.

Napríklad lobistické kampane Kataru mohli ovplyvniť nielen Európsky parlament. Napríklad Alexis Corbières, francúzsky poslanec za hnutie Nepodrobené Francúzsko Jeana Luca Melanchona, jeden z hlasných kritikov Majstrovstiev sveta vo futbale v Katare, povedal, že zástupcovia emirátu sa opakovane pokúšali o „urgentný lobing“, aby si vynútili zmenu názoru. Po Corbierových ostrých vyjadreniach o situácii v oblasti ľudských práv v Katare začal dostávať množstvo žiadostí o stretnutie s rôznymi katarskými politikmi vrátane princa. Vyšlo tiež najavo, že v období pred majstrovstvami sveta Katar poskytol štedré dary aj členom britského parlamentu, ktorí sa následne o emiráte vyjadrili priaznivo.

Hoci je ešte priskoro hovoriť o dôsledkoch odhalenia tejto lobistickej kampane, výsledky predchádzajúcich pokusov autokratov o vmiešavanie sa do európskej politiky možno hodnotiť s dostatočnou mierou istoty. Napríklad zvrhnutý líbyjský diktátor Muammar Kaddáfí investoval 50 miliónov eur do prezidentskej kampane Nicolasa Sarkozyho vo Francúzsku v roku 2007 s pomocou jemu lojálnych podnikateľov. Kaddáfího syn neskôr povedal, že cieľom investície bolo poskytnúť Líbyi určitú „pomoc“ zo strany Francúzska. Vzhľadom na to, že Francúzsko bolo jedným z hlavných účastníkov leteckej operácie NATO proti džamahíriji v roku 2011, je ťažké posúdiť účinnosť týchto investícií. V roku 2021 však Sarkozyho odsúdili na trest odňatia slobody za korupciu.

Ďalšou krajinou, ktorá sa podieľa alebo aspoň podieľala na vyčistení svojho obrazu európskymi politikmi, je Azerbajdžan. Rozsiahle novinárske vyšetrovanie systémov prania špinavých peňazí režimom Ilhama Alijeva odhalilo, že niekoľko európskych politikov od neho dostalo peniaze za rôzne služby.

Bývalý člen bundestagu a Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Edward Lintner dostával štedré odmeny od spoločností, ktoré v Európe perú azerbajdžanské peniaze.

Lintner viedol delegáciu nemeckých pozorovateľov na prezidentských voľbách v Azerbajdžane v roku 2013 a v rozpore s tvrdeniami OBSE označil voľby za spravodlivé. Lintner sa neskôr na pôde PACE pozitívne vyjadril aj o situácii v oblasti ľudských práv v Azerbajdžane.

V rámci podobného programu získal peniaze aj člen PACE Luca Volonte z Talianska – za pozitívnu spätnú väzbu v oblasti ľudských práv. Podobné príbehy boli zaznamenané na vnútroštátnej úrovni v Nemecku. Na základe vyšetrovania Lintnera vylúčili z Parlamentného zhromaždenia a Volonteho v roku 2021 poslali do väzenia. Neboli však prijaté žiadne systematické riešenia, ktoré by mohli zabrániť podobným pokusom v budúcnosti. Vzťahy medzi Európou a Azerbajdžanom navyše nie sú v zlom stave: počas letnej návštevy Ursuly von der Leyenovej v Baku podpísali memorandum o porozumení a strategickom energetickom partnerstve, ktoré formalizuje rozšírenie dodávok uhľovodíkov do Európy.

Aj ďalšia monarchia v Perzskom zálive, Spojené arabské emiráty, sa pokúša lobovať v európskych inštitúciách. Na zozname propagačných nástrojov, ktoré používajú, je aj Bussola Institute, mimovládna organizácia založená v Bruseli podnikom z Abú Zabí. V jej čestnej rade riaditeľov sú také významné osobnosti, ako José María Aznar (bývalý španielsky premiér, predseda), Anders Fogh Rasmussen (bývalý generálny tajomník NATO), Mary McAleese (bývalá írska prezidentka) a dokonca aj bývalý francúzsky premiér a prezidentský kandidát François Fillon. Poslanci Európskeho parlamentu – členovia Skupiny priateľstva SAE a EÚ, a to najmä Antonio Lopez-Istouris White (bývalý člen rady Asnar) – sa pravidelne zúčastňujú na podujatiach mimovládnych organizácií. Pravidelne tiež cestujú do SAE a zdržiavajú sa hlasovania alebo hlasujú proti rezolúciám obmedzujúcim dodávky zbraní do emirátov.

O probléme lobingu Spojených arabských emirátov v Európe sa diskutovalo v podvýboroch Európskeho parlamentu, ale zrejme sa nepovažoval za hodný väčšej pozornosti.

Hlavným nástrojom na monitorovanie lobistických aktivít na celoeurópskej úrovni je takzvaný register transparentnosti, v ktorom sa musí každá organizácia spolupracujúca s inštitúciami EÚ zaregistrovať a čestne uviesť svoje ciele a presadzované záujmy. V skutočnosti sa však do registra nezapisujú všetci a to, že sú v ňom zapísaní, sotva vedie k zvýšeniu pozornosti venovanej organizácii zo strany niektorej z európskych dozorných štruktúr.

Zadné dvierka pre autokracie

Škandál vyvolal rozsiahlu diskusiu o nedokonalostiach európskeho práva a mnohých medzerách, ktoré môžu autoritárske režimy alebo bezohľadné obchodné spoločnosti využiť na nelegálny lobing.

V prvom rade sú to v skutočnosti slabo kontrolované mimovládne organizácie. Napriek tomu, že podľa pravidiel musia byť všetky mimovládne organizácie, ktoré spolupracujú s európskymi inštitúciami, zaradené do registra transparentnosti, prípad organizácie Fight Impunity ukázal, že toto pravidlo sa jednoducho nedodržiava. Organizácia nepodala žiadosť a nebola zaradená do registra, čo jej však nebránilo v spolupráci s Európskym parlamentom. Okrem toho je potrebné výrazne upraviť fungovanie registra ako celku: tím vyšetrovateľov z Corporate Europe Observatory a Lobby Control zistil, že 380 spoločností je v registri transparentnosti zapísaných ako neziskové, a preto nemusia poskytovať podrobné finančné výkazy.

Ďalšou medzerou v zákone je možnosť poslancov mať ďalšie a spravidla neobmedzené zamestnanie v iných funkciách.

Transparency International odhaduje, že v roku 2021 malo 27 percent poslancov ďalšie zdroje príjmov a celkovo deklarovali príjmy vo výške viac ako štyri milióny eur. Je zrejmé, že fiktívne zamestnanie v korporáciách a mimovládnych organizáciách, najmä ak si uvedomíme, že kontrola ich správania bola veľmi zanedbaná, môže byť pomerne jednoduchým spôsobom ovplyvňovania záujmov skupiny alebo štátu.

Ďalšou obľúbenou praktikou, ktorá otvára možnosti pre nelegálny lobing, sú neohlásené alebo neúplne ohlásené cesty poslancov Európskeho parlamentu do iných krajín. Takéto cesty do Kataru podnikla aj samotná Eva Kayliová. Ďalší poslanec Európskeho parlamentu Tomasz Zdechowski nedávno neohlásene odcestoval do Bahrajnu v súvislosti s rezolúciou Európskeho parlamentu požadujúcou prepustenie miestneho politického aktivistu z väzby. Podobné cesty absolvovali aj poslanci Európskeho parlamentu, ktorí sa v roku 2014 vybrali na Krym „pozorovať referendum“.

Okrem toho každý poslanec dostane mesačne 4 800 eur na pracovné výdavky. V máji 337 zo 494 poslancov hlasovalo za to, aby sa šeky na použitie týchto prostriedkov neposkytovali: tým sa tieto výdavky dostali do „sivej zóny“, čo by mohlo podporiť ich využívanie na pochybné finančné súvislosti.

Napokon, poslanci europarlamentu nie sú povinní oznamovať svoje stretnutia s externými lobistami. Z nejakého dôvodu sa táto povinnosť vzťahuje len na predsedov výborov a umožňuje poslancom vstupovať do vzťahov so zahraničnými zástupcami nielen prostredníctvom mimovládnych organizácií alebo podnikov, ale aj priamo.

Problém však nespočíva ani tak v existencii potenciálnych medzier, ale skôr v nedostatku systematického prístupu k prípadom, keď sa zneužívajú. Poslanec Európskeho parlamentu za skupinu Zelených Daniel Freund pre Nieuw-Europa vysvetlil, že „existuje veľa dobrých pravidiel (v európskych inštitúciách), ale nikto ich neuplatňuje, nikto ich nevymáha“. Podľa štatistík, ktoré uvádza Freund, sa v posledných rokoch vyskytlo približne 25 prípadov priameho porušenia kódexu správania poslancami Európskeho parlamentu, po ktorých nenasledovali žiadne sankcie.

Podľa Freunda je to preto, lebo predseda Európskeho parlamentu aj predseda Európskej komisie majú záujem na tom, aby boli opätovne zvolení, a závažné interné vyšetrovania im môžu spôsobiť zlú povesť a zabrániť im v dosiahnutí ich vytúženého cieľa. Preto je podľa Freunda potrebná služba, ktorá je nezávislá od ostatných európskych štruktúr a ktorá zabraňuje bezohľadnému správaniu a najmä zahraničnému vplyvu. Freund a skupina poslancov presadzujú vytvorenie nezávislej etickej komisie EÚ od roku 2019, ale zatiaľ sa im to nepodarilo.

Ako dosiahnuť, aby pravidlá fungovali

Prípad „Katargate“ na pozadí majstrovstiev sveta vo futbale nepochybne spôsobil veľký škandál, ale nie je to nič výnimočné. Uvedené príklady ukazujú, že autokracie sa opakovane pokúšali lobovať za svoje záujmy nie celkom legitímne, čo znamená, že problém si jednoznačne vyžaduje systémové riešenie.

Predsedníčka Európskeho parlamentu Roberta Metsolaová 15. decembra oznámila rozsiahle reformy – aby „vrece peňazí bolo pre každého veľkým rizikom“.

Podrobný plán na potlačenie korupcie bude údajne predložený v januári a bude okrem iného zahŕňať opatrenia na ochranu oznamovateľov korupcie.

Oznamovatelia sú tí, ktorí vo verejnom záujme oznamujú nezákonné postupy politikov a úradníkov v európskych inštitúciách.

Šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová sa podrobnejšie vyjadrila k možným opatreniam, pričom na jednej strane presadzovala zjednotenie protikorupčných postupov vo všetkých európskych inštitúciách a na druhej strane vytvorenie nezávislej etickej komisie (o ktorej však hovorí už od roku 2019).

Daniel Freund (poslanec za Zelených) zdôrazňuje, že hlavnou úlohou etickej komisie bude uplatňovať existujúce a budúce protikorupčné pravidlá. V súčasnosti sa tieto úlohy nevykonávajú, vykonávajú sa nedostatočne alebo ich vykonávajú vnútroštátne orgány presadzovania práva – ako v prípade Katargate. Existencia komisie by podľa Freunda vážne zvýšila potenciálne náklady na neetické správanie poslancov. Okrem toho by Komisia mohla spolupracovať s európskymi a vnútroštátnymi protikorupčnými orgánmi a vymieňať si s nimi informácie.

Podľa Freunda však tieto opatrenia nemusia stačiť. Navrhuje najmä zaviesť povinné majetkové priznania na začiatku a na konci mandátu poslanca Európskeho parlamentu. To by umožnilo zaznamenávať zmeny v majetkových pomeroch poslancov a zabrániť prijímaniu úplatkov.

Stredisko Corporate Europe Observatory, ktoré monitoruje nelegálne lobistické aktivity v Európe, uvádza niekoľko ďalších možných účinných opatrení.

Po prvé, legislatívne kontroly účasti bývalých európskych politikov v korporáciách a mimovládnych organizáciách spojených s autoritárskymi režimami.

Po druhé, kodifikácia a prísnejšia kontrola „skupín priateľstva“ – poloformálnych organizácií pozostávajúcich zo zástupcov Európskeho parlamentu a politických elít z iných krajín (ako napríklad vyššie uvedená Skupina priateľstva SAE – EÚ). V súčasnom znení právnych predpisov nemajú povinnosť podávať správy o členstve, činnosti a financovaní.

Napokon, všetci lobisti a mimovládne organizácie, ktoré spolupracujú s európskymi inštitúciami v akejkoľvek funkcii, sa musia povinne zaregistrovať v „registri transparentnosti“.

„Katargate“ je dobrou príležitosťou a reálnou šancou na zavedenie aspoň tých najviditeľnejších reforiem, ktoré by mohli sprísniť reguláciu lobingu na úrovni EÚ a priblížiť ju spôsobu, akým je usporiadaná v USA. Avšak vzhľadom na voľby do Európskeho parlamentu v roku 2024, ktoré sú už na obzore, ako aj na čoraz zložitejšiu diskusiu o ruských sankciách v EÚ, môže byť protikorupčná agenda opäť odsunutá na vedľajšiu koľaj. Na radosť Kremľa a ďalších autokratov.