Denník N

Hlas väčšiny v roku 1938 a dnes

Neville Chamberlain v roku 1938: Priniesol som mier pre našu dobu. Foto – Wikipédia
Neville Chamberlain v roku 1938: Priniesol som mier pre našu dobu. Foto – Wikipédia

Neville Chamberlain je dôkazom, aké riziko predstavujú politici, ktorí sa slepo odvolávajú na názor väčšiny.

Autor je šéfredaktorom týždenníka Respekt

„Politici musia počúvať hlas väčšiny,“ znie veta, ktorú v rôznych variáciách čoraz častejšie počuť vo verejnom priestore. Niekedy ju hovoria ľudia, ktorí cítia, že je za nimi väčšinová verejná mienka, niekedy aj politici, keď si uvedomujú, že robia niečo, čo by nemali, ale hlas ľudu chcú mať na svojej strane. Znie to logicky: keď politici zastupujú verejnosť, nemajú rozhodovať podľa názoru verejnosti?

Môžeme sa však opýtať aj opačne: potrebujeme politikov, keď by stačilo robiť na všetko prieskumy verejnej mienky? Sledujeme však všetci dianie doma a vo svete tak, aby sme mohli dobre rozhodovať? Neriadil by zrazu krajinu skôr Facebook? V Česku pred pár dňami vyšla kniha britského historika Davida Fabera Mníchov, ktorá prináša rad neznámych informácií o udalostiach roku 1938, ktoré tak významne ovplyvnili dejiny Česka i Slovenska. Už prológ je vynikajúcim úvodom do debaty o tom, nakoľko je hlas väčšiny tým, čomu treba načúvať.

Úvodné stránky totiž opisujú, ako slávne sa britský premiér Neville Chamberlain vracal z Mníchova do Londýna, pretože vyslyšal hlas občanov a vymenil s Adolfom Hitlerom územie Československa za domnelý mier. Prečo by mali Briti umierať za nejaký malý národ ďaleko v srdci Európy?

Noviny posielali na letisko každého, kto sa mohol hýbať, aby privítali svojho hrdinu: „Žiadny dobyvateľ sa nikdy nevrátil z víťazného bojiska ovenčený vznešenejšími vavrínmi,“ písali napríklad The Times. Na Chamberlaina potom naozaj čakali také davy, že v meste kolabovala doprava. Politici, novinári, deti i ženy, ktoré často omdlievali od rozrušenia – všetci žiarili vďačnosťou. Nezastavil ich dokonca ani hustý dážď. „Stáli tu husto natlačené zástupy šťastných ľudí a ich srdcia boli plné úľavy a hlbokej vďačnosti, pretože ich obrovské starosti tento muž rozptýlil,“ písalo sa v už citovaných Timesoch.

Áno, Chamberlain urobil to, čo chceli jeho spoluobčania. Lenže tým ich oslabil, jeho rozhodnutie posilnilo Hitlera a pomohlo mu čoskoro rozpútať vojnu, ktorej obeťou sa mala stať aj Veľká Británia. Na okraji verejného záujmu stál v čase Chamberlainovho pochybného triumfu Winston Churchill, ktorý mal dostatok rozumu, aby pochopil, že Chamberlain rozhodne mier do Londýna nepriviezol.

V Európe sú na vzostupe populisti rôzneho druhu (Le Penová, Orbán, Fico, Kaczyński, Zeman), ktorí využívajú strach spoločnosti a podnikajú kroky, ktoré tieto obavy zdanlivo zaháňajú, no v skutočnosti ich môžu naplniť. Hrajú sa s nenávisťou, závisťou či ľahostajnosťou, narušujú starostlivo budované spojenectvá. Ak sa jednotná Európa rozpadne, navyše pre nacionalizmus, môžeme sa vrátiť do sveta, z ktorého sa snažil náš kontinent pred desiatkami rokov uniknúť.

Nedávno zomrel významný nemecký štátnik Helmut Schmidt, ktorý vo svojich pamätiach napísal: „Mne sa vyvolávanie strachu javí ako nebezpečné a zároveň ako odporné.“ Keď vstupoval do politiky, vraj sa nezaujímal o štátovedu či filozofiu, no časom pochopil, že sa bez toho nezaobíde. Keď popisoval, čo sa naučil, zmienil okrem iného: „Od Immanuela Kanta som … získal názor, že mier medzi národmi a štátmi nie je prirodzeným stavom, ale že o ňom treba vždy nanovo rokovať.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie