Na druhom brehu Dunaja bola sloboda, Ligu majstrov vyhral na oboch. Belodedici rozpráva, ako ušiel a prečo upadol rumunský futbal
Tretí diel seriálu o futbale na Balkáne.
Patrí k najväčším legendám európskeho futbalu. 58-ročný Miodrag Belodedici sa stal prvým hráčom v histórii, ktorý vyhral Európsky pohár majstrov (dnešnú Ligu majstrov) s dvoma rôznymi klubmi: v roku 1986 so Steauou Bukurešť a o päť rokov neskôr s Crvenou Zvezdou Belehrad. Boli to zároveň prvé – a doteraz jediné – víťazstvá tímov z bývalého východného bloku.
Belodedici bol vtedy jedným z najlepších futbalistov na svete, v ankete Zlatá lopta skončil ôsmy. Ešte pozoruhodnejší je jeho životný príbeh. Hoci patril k najslávnejším ľuďom v Rumunsku, krátko pred pádom komunizmu sa rozhodol ujsť. Nemohol vydržať to, že komunisti chceli všetko kontrolovať.
Vyrastal v dedinke Socol v regióne Caraș-Severin na juhozápade Rumunska. V oblasti žili predovšetkým etnickí Srbi, v Socole tvorili približne polovicu obyvateľstva. V Bukurešti ho preto prezývali „Srb“, v Juhoslávii zase „Rumun“. Belodedici však dobre vedel, čo znamená sloboda. Ako dieťa sledoval Dunaj, ktorý pretekal okrajom Socola.
Rieka bola podľa novinára Jamesa Montagueho aj „pohrebiskom“: zomierali v nej tisíce ľudí, ktorí sa snažili ujsť do Juhoslávie.
Belodedici sa nemohol v rieke kúpať, lebo jej rumunskú stranu strážili vojaci. Iba počúval, ako sa na tej druhej strane kúpu deti z Juhoslávie.
Belodedici dnes pracuje pre rumunskú futbalovú federáciu a Denníku N poskytol v Bukurešti rozhovor, v ktorom spomína na hráčsku kariéru a rozpráva aj o dnešnom futbale. Okrem iného vysvetľuje, ako pád komunizmu spôsobil úpadok rumunského futbalu. Rumunsko sa na MS 1994 so slávnou generáciou dostalo až do štvrťfinále, ale odvtedy sa mu nedarí; a Belodedici si ani nemyslí, že by sa za súčasného stavu mohlo niečo podobné ešte podariť.
V rozhovore sa dočítate aj:
- ako ho po jeho najkrajšom zápase spoluhráči odniesli na pleciach až do krčmy,
- prečo bol na hráčov Steauy veľký tlak aj zo strany politikov,
- kedy mu tréner povedal, že ho zabije,
- či ako zistil, že Steaua je lepšia ako Barcelona.
Keď ste so Steauou vyhrali Európsky pohár majstrov, dnešnú Ligu majstrov, bolo to prvýkrát, čo sa niečo také podarilo tímu z komunistickej krajiny. Aká bola reakcia v Rumunsku? Ako vnímali ľudia Steauu?
Život nebol až taký stresujúci. Ľudia pracovali a okrem futbalu nemali veľmi čo robiť, tak sa chodili pozerať na futbal. Neexistovali chuligáni ani ultras, ľudia si iba vychutnávali zápasy. Steauu zbožňovali po celom Rumunsku. Sledovali ju ľudia nielen v Bukurešti, ale aj v iných mestách. Keď sme hrali niekde vonku, bývalo vypredané. Dokonca aj v mestách, kde boli naši rivali, sme mali fankluby. Steaua aj Dinamo mali výhodu, že si mohli ľahko vybudovať silné mužstvá, lebo mali možnosť zobrať si najlepších mladých hráčov z iných klubov.
Steaua bola silná vďaka podpore armády či neskôr Valentina Ceaușesca, syna diktátora Nicolaeho Ceaușesca, ktorý sa aj stal súčasťou vedenia klubu. V rumunskom futbale ste teda nemohli vôbec oddeliť futbal a politiku, futbal mal dôležitú úlohu v spoločnosti. Cítili ste to ako hráč, že klub bol napríklad súčasťou armády?
Áno, vedeli sme, že kluby sú časťou armády, polície či univerzity, ako v prípade Universatea Craiova. Bolo dôležité mať v pozadí nejakú inštitúciu. Všetky kluby mali nejakú takúto podporu. Priemysel tiež priamo pomáhal klubom. Išlo vlastne o priamu podporu rozvoja futbalových zručností, ale zároveň aj vecí mimo futbalu: napríklad z hľadiska bývania.
Slávne ste ušli do Juhoslávie. Dnes veľa ľudí v bývalých postkomunistických štátoch na komunizmus spomína s nostalgiou. Vy ste sa však rozhodli ujsť, pričom v tom čase ste na to potrebovali veľkú odvahu. Ako sa dnes pozeráte na vtedajší politický systém?
Komunizmus mal dobré aj zlé stránky. Dobrá stránka pre športovcov bola v tom, že komunizmus im pomáhal: z hľadiska bývania, peňazí a iných vecí. Zlou stránkou však bolo to, prečo som sa rozhodol z Rumunska ujsť.
Komunisti chceli všetko kontrolovať. Nemohol som si vybrať peniaze z banky bez toho, aby som vymýšľal dlhé vysvetlenia. Nemohol som navštíviť svojich príbuzných v Juhoslávii, a to ani vtedy, keď tam za nimi išla moja mama a sestra. Spýtal som sa ich, prečo nemôžem ísť aj ja, a povedali mi: „No, lebo nemôžeš.“ To ma naozaj rozčúlilo.
Vy ste vyhrali EPM so Steauou a potom aj v roku 1991 s Crvenou Zvezdou Belehrad. Ako by ste ich porovnali? Ktorý tím bol lepší?
Oba tímy boli veľmi silné, mali skvelých hráčov. Najlepší futbalisti v celej krajine chceli prísť a hrať za tieto kluby. Bol tam veľký tlak na výsledky, najmä pred medzinárodnými zápasmi. Do konferenčnej miestnosti prišiel Valentin Ceaușescu a minister obrany a ďalší politici a opakovali nám, že musíme vyhrať. Keď sme išli do iných krajín, do Talianska či do Španielska, nemohli sme odísť z hotela. Pri vchode stáli dvaja ľudia, ktorí dávali pozor len na to, aby sme neodišli z hotela.
Ako ste vnímali revolúciu? Už ste boli v Juhoslávii, stalo sa to iba pár mesiacov po vašom úteku. Čítal som príbeh, ako ste často chodili k Dunaju na hraniciach a pozerali ste sa na rumunskú stranu.
K tejto rieke sa viaže zaujímavý príbeh.
