Prečo je financovanie RTVS zo štátneho rozpočtu zlý nápad
Autorka pôsobí na Katedre mediálnych štúdií a žurnalistiky Fakulty sociálnych štúdií a v Ústave pre otázky súdnictva Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne.
Parlament tesne pred Vianocami bez širšej spoločenskej či odbornej diskusie schválil zrušenie úhrad za služby verejnosti (ľudovo, i keď nesprávne nazývaných koncesionárske poplatky). Namiesto toho by RTVS mala byť financovaná priamo zo štátneho rozpočtu.
Z viacerých dôvodov ide o zlý nápad, ktorý priamo ohrozuje nezávislosť RTVS. Ak politikom skutočne leží na srdci, aby mala RTVS zabezpečené stabilné a adekvátne financovanie nezávislé od politickej moci, najlepšie urobia, ak túto zmenu nedopustia. Silné a nezávislé médium verejnej služby dnes totiž potrebujeme viac než kedykoľvek predtým.
RTVS slúži aj tým, ktorí ju nepozerajú
Poslaním médií verejnej služby je prinášať obsah, ktorý je nezávislý od komerčných i politických vplyvov. Nemajú sa primárne riadiť popularitou a väčšinovým vkusom, nemajú brať ohľad na ekonomické či politické záujmy majiteľa alebo inzerentov a na rozdiel od štátnych médií nemajú byť hlásnou trúbou aktuálnej politickej moci. Na mediálnom trhu im preto patrí nezastupiteľné miesto.
Okrem toho má RTVS ako médium verejnej služby nielen informovať, vzdelávať a vytvárať priestor na verejnú diskusiu o spoločných problémoch, ale i prinášať kvalitnú zábavu a podporovať domácu a európsku kultúru.
Jeho dôležitosť je dnes väčšia než kedykoľvek predtým. Naša krajina bojuje s hoaxmi a dezinformáciami, pre množstvo ľudí sú hlavným zdrojom informácií dezinformačné weby či reťazové emaily. Pod vplyvom sociálnych sietí je ľahké uzatvárať sa do informačných bublín a kvalitné súkromné médiá svoj obsah spoplatňujú.
Mať silné a dôveryhodné médium verejnej služby – a s ním i základný informačný servis dostupný všetkým občanom a občiankam – je pre verejnú diskusiu o spoločných problémoch kľúčové.
Je to spoločenská hodnota, na ktorej by malo záležať všetkým bez ohľadu na to, či a koľko času trávia sledovaním RTVS oni osobne.
Problém je už aj spôsob voľby riaditeľa
Aby však RTVS mohla napĺňať svoje poslanie, musí byť nezávislá od politickej moci. To predovšetkým znamená, že politici nesmú mať priamy vplyv na jej personálne obsadenie a na financovanie. RTVS však má problém v oboch oblastiach.
Generálneho riaditeľa volí priamo parlament a je len na politikoch a ich zdržanlivosti, či vyberú autonómneho odborníka alebo spoľahlivého sluhu.
Napríklad v susednej Českej republike je výber generálneho riaditeľa v rukách mediálnej rady (Rady Českej televízie a Rady Českého rozhlasu), ktorá má byť zložená z odborníkov a odborníčok.
Tých síce tiež vyberajú politici, ale ak chcú voľbu generálneho riaditeľa ovplyvniť, nezostáva im nič iné, len radu postupne obmieňať a trpezlivo čakať, kým ich nominanti získajú väčšinu – a medzičasom do toho obvykle prídu ďalšie voľby a vymení sa vláda. Ovládnuť výber generálneho riaditeľa je tak podstatne zložitejšie.
Tento systém fungoval aj na Slovensku, až kým vláda Ivety Radičovej nezlúčila Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu a neprijala zákon o RTVS, ktorý dal túto právomoc politikom.
Odvtedy sa nepodarilo voľbu generálneho riaditeľa odpolitizovať, pretože na to chýba politická vôľa – RTVS je zjavne príliš lákavá na to, aby sa vládna moc dobrovoľne vzdala možnosti vyberať jej vedenie.
Pod touto zákonnou zmenou bol ako vtedajší predseda parlamentu podpísaný Richard Sulík. Richard Sulík zasadil RTVS i druhú ranu. Pár dní pred Vianocami, keď parlament vyslovil vláde nedôveru, presadil zrušenie úhrad verejnosti.
Od júla 2023 by tak RTVS mala byť financovaná priamo zo štátneho rozpočtu. S trpkým úsmevom treba povedať, že forma i obsah sa stretli v nešťastnej jednote a že samotný nápad i spôsob, akým bol presadený, je neodborný a nebezpečný.
Tento krok môže RTVS ešte viac posunúť z pozície média verejnej služby smerom k štátnemu médiu.
Áno, financovanie RTVS treba zreformovať
Je pravda, že financovanie RTVS je dlhodobo problematické, pretože je celkovo poddimenzované, dlhodobo neudržateľné a navyše závislé od politickej moci.
Domácnosti platia za RTVS zhruba 56 eur ročne, čo je podľa údajov Európskej vysielacej únie hlboko pod priemerom Európskej únie, ktorý v roku 2021 dosahoval 118 eur. Reforma je preto namieste. Narýchlo presadená zmena však prináša viac rizík než nádeje na zlepšenie. Navyše ak by vláde skutočne išlo o blaho RTVS, procesne by postupovala úplne inak.
Doterajší model financovania RTVS počítal s tým, že hlavným zdrojom príjmu sú úhrady za služby verejnosti, teda poplatky, ktoré platí priamo verejnosť. Ich výška je daná zákonom, čiže ju majú v rukách politici, a za takmer dvadsať rokov (od roku 2003) sa nezvýšila, takže podstatnú časť ich hodnoty skrátka zožrala inflácia.
Navyše od platenia úhrad sú oslobodené pomerne veľké skupiny obyvateľstva: platiť nemusia poberatelia dôchodkových dávok a dávok v hmotnej núdzi či ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím.
Aby RTVS prežila, postupom času tvoria čoraz významnejšiu časť jej rozpočtu príjmy zo zmluvy so štátom. V praxi to znamená, že vedenie RTVS musí každý rok rokovať o výške tohto životne dôležitého príspevku s ministerstvom kultúry (minimálna suma je stanovená v zmluve podpisovanej raz za štyri roky).
Už tento stav išiel proti všetkým princípom politickej nezávislosti. Úlohou médií verejnej služby (a nielen tých) je politickú moc kontrolovať a kritizovať, čo je podstatne zložitejšie v situácii, keď musí vedenie chodiť tú istú politickú moc prosiť o príspevok.
Zlý vtip
Richard Sulík prezentuje nápad financovať RTVS priamo zo štátneho rozpočtu ako krok k zvýšeniu nezávislosti. Tvrdí, že „keď bude v zákone napísané, aké percento z HDP televízia dostane, tak politici a minister nevedia na to vplývať, museli by zmeniť zákon“.
Vládna moc však má typicky v parlamente väčšinu a prostá zmena zákona je potenciálne blesková a bezproblémová procedúra. Ostatne, nie je to tak dávno, keď mala väčšinu kresiel v parlamente jedna jediná strana (Smer-SD získal v roku 2012 až 83 zo 150 mandátov).
Politická reprezentácia tak bude mať v rukách jednoduchý a priamočiary spôsob, ako RTVS držať pod kontrolou, finančne ju odmeniť za vytváranie priaznivého obrazu, potrestať za kritické pokrytie či ju jednoducho držať v strehu samotnou nevyslovenou, ale vždy prítomnou hrozbou, že tento krok môže v prípade potreby veľmi rýchlo prísť.
V takej atmosfére sa kritickému spravodajstvu a publicistike nemôže dariť. Naopak, hrozí, že z našich spoločných daní budeme financovať hlásnu trúbu aktuálnej vlády.
Ďalším problémom je, že konkrétna podoba nového spôsobu financovania nie je známa.
O aký veľký podiel HDP by malo ísť a kto a ako ho stanoví?
Richard Sulík si predstavuje, že v ideálnom prípade by financovanie RTVS bolo dané ústavným zákonom. Kto a kedy by však tento ústavný zákon presadil?
Ak sa politici nie sú ochotní obmedziť ani v tom, aby generálneho riaditeľa vyberala Rada RTVS, nakoľko reálne je, aby si dobrovoľne sťažili možnosť držať RTVS nakrátko pomocou určovania jej rozpočtu a začlenili toto pravidlo do ústavy?
Navyše ak by to Richard Sulík myslel vážne, podobný návrh by predkladal v čase, keď by preň mal potrebnú politickú podporu. Navrhovať niečo podobné pár dní po tom, čo vládne strany nemali v parlamente dosť hlasov ani na to, aby prežili hlasovanie o vyslovení nedôvery, zaváňa zlým vtipom.
Aj tak budú platiť aj tí, ktorí nepozerajú
Argumenty, ktoré uvádzajú autori zmeny, navyše nedávajú zmysel.
