Niekoľko slov k tretej generácii
Keď existuje nejaké univerzálne posolstvo holokaustu, genocídy na Ukrajine…, tak to je poznanie, že – obrazne povedané – prežiť v pivnici nie je život.
Čítať knihu Mikolaja Grynberga Na vině je Osvětim (IRENE, Praha 2022) je pre ľudí oboznámených s témou iba potvrdením známeho.
Po prvé, ide o potvrdenie empirického faktu o medzigeneračnom prenose traumy medzi generáciou rodičov, detí a vnúčat.
Po druhé, ide o potvrdenie faktu, že generácia detí dostala zásah do svojich duší výraznejšie ako ich rodičia (výsledky epigenetických výskumov tretej generácie ešte nie sú k dispozícii). Po tretie, ide o potvrdenie faktu, že dôsledky na životy ľudí postihnutých traumou a jej prenosom sú individuálne špecifické a pokusy o zovšeobecnenia narážajú na limity nepochopiteľného.
Autor je Poliak a kniha obsahuje rozhovory s druhou generáciou v USA, Izraeli, Poľsku… Ako jeden z preživších som sa pristavil pri výrokoch, ktoré vo mne rezonovali tým, že ich zdieľam.
Napríklad Peter (narodený v roku 1962), ktorý spisoval príbehy preživších pre Spielbergovu nadáciu v Poľsku, na otázku, čo ho najviac na tých rozhovoroch prekvapilo, odpovedá, že 99 percent tých, čo dávali rozhovory na tému „Bál si sa Nemcov?“, odpovedalo: „Áno, ale Poliakov viac.“ Keby šlo o Slovákov… Odpoveď by asi neznela inak.
