Bieloruský denník: Putin priletel k Lukašenkovi do Minska: čo to znamená?

Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách Bielorusky a Bielorusi protestovať každú nedeľu proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Veľká udalosť: Vladimir Putin prvýkrát od roku 2019 pricestoval do Minska, aby sa stretol s Alexandrom Lukašenkom. Od roku 2020 sa stretli už viackrát, ale ani raz v Bielorusku. Pred Putinovou návštevou prileteli do Minska ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov aj minister obrany Sergej Šojgu.

Obsadenie delegácie vyzeralo vážne: zdalo sa, že Vladimir Putin, navyše v takejto spoločnosti, priletí riešiť superdôležité otázky. Verzie o tom, čo by to asi tak mohlo byť, boli rôzne. Od pripojenia Bieloruska k Rusku až po vyslanie bieloruských vojakov bojovať na Ukrajinu.

To, čo bolo v skutočnosti v neverejnej časti, sa teoreticky môžeme dozvedieť už v najbližších mesiacoch, ak sa prijali nejaké rozhodnutia. Zatiaľ sa zamerajme na verzie, o ktorých sa diskutovalo v bieloruskom mediálnom priestore.

Verzie

Hlavnou verziou vysvetlenia Putinovej návštevy u Lukašenka je presvedčiť bieloruského diktátora, aby sa zapojil do vojny. Aby nielen poskytoval svoje územie a vzdušný priestor na útoky na Ukrajinu, ale aj posielal vojakov do boja. Tento scenár bol najdiskutovanejším predpokladaným scenárom rokovaní medzi Lukašenkom a Putinom. Avšak vyššie uvedená verzia má niekoľko dôležitých protiargumentov.

Po prvé, neexistujú spoľahlivé informácie o tom, že Putin potrebuje na fronte bieloruských vojakov. Bieloruská armáda nie je príliš veľká, má minimálny počet bojaschopných jednotiek. Nie sú tu žiadni vojaci s bojovými skúsenosťami. Zásoby munície, vybavenia a streliva sú tiež veľmi slabé. Čiže takýto trik nemá veľkú vojenskú hodnotu. Bieloruská armáda sama Kyjev nedobyje a je nepravdepodobné, že by sa jej to podarilo s podporou ruských jednotiek.

Momentálne je tento smer chránený oveľa lepšie než na začiatku vojny.

Druhým argumentom je, že Kremeľ aj Minsk zrejme profitujú z toho, že Bielorusko nie je stopercentne zapojené do vojny. Na Bielorusko je uvalených menej sankcií než na Rusko – v posledných protivojnových balíkoch sa bieloruský režim ani nespomína. Okrem toho sa ruská armáda môže na území Bieloruska cítiť podmienečne bezpečne: Ukrajina výslovne hovorí, že nechce zasiahnuť Bielorusko ani v reakcii na ruské údery z bieloruského územia. V samotnej Ruskej federácii dochádza čoraz častejšie k výbuchom a požiarom.

Ďalšia verzia Putinovho príchodu – rokovania o pripojení Bieloruska k Rusku. Ide o pomerne starú verziu, ktorá sa z času na čas tým či oným spôsobom dostáva do popredia. Hlavným argumentom je, že Kremľu sa na fronte darí zle, nezaznamenáva žiadne pokroky ani víťazstvá. Preto musí buď otvoriť nové fronty, alebo rozšíriť krajinu mierovejším spôsobom. Napríklad pričlenením Bieloruska. Ukáže to, že úspechy predsa len sú, zvýši rating Vladimira Putina a pomôže pozdvihnúť náladu tých Rusov, ktorí ešte stále nostalgicky spomínajú na Sovietsky zväz.

Možné dôsledky takého pripojenia sú však nepredvídateľné. Medzi ne patria potenciálne protesty v Bielorusku a ešte väčšia izolácia oboch krajín.

Úzkosť

Úzkosť bola hlavnou emóciou tých Bielorusiek a Bielorusov, s ktorými som sa stihol porozprávať v deň stretnutia Putina a Lukašenka. Bol tu aj veľký strach z neznámeho, pretože, žiaľ, stále veľa závisí od rozhodnutí oboch diktátorov. A ich konanie často popiera akúkoľvek logiku.

Aj keď je bieloruský ľud proti tomu, aby sa bieloruské vojsko zapojilo do vojny na Ukrajine, takáto hrozba pretrváva. Takisto naďalej pretrváva hrozba straty suverenity krajiny, hoci Lukašenko neustále opakuje, že nezávislosť nie je predmetom rokovania.

V skutočnosti sa však Lukašenko už vzdal časti svojej suverenity v prospech Ruska: ruská armáda sa v Bielorusku cíti ako doma.

Boli aj takí, ktorí sa nenápadne tešili zo stretnutia diktátorov v Minsku. Naznačuje to, že Putin a Lukašenko majú už len málo nástrojov na to, aby ukázali, že veci idú podľa ich predstáv a že majú podporu pre svoju líniu. Preto sú potrebné takéto verejné manifestácie jednoty. Putin a Lukašenko nemajú iných spojencov. Sú to toxické postavy.

Snaží sa Lukašenko vôbec manévrovať?

Zaujímavú otázku verejne položil bieloruský analytik Arciom Šrajbman.

Mnohí bieloruskí opoziční politici tvrdia, že Lukašenko stále lavíruje medzi EÚ a Ruskom a snaží sa zabrániť tomu, aby bieloruskú armádu zatiahli do bojov na Ukrajine. Obľúbená téza je, že Putin núti Lukašenka k vstupu vojsk a ten sa zo všetkých síl bráni. Odkiaľ sa však vôbec vzala táto myšlienka?

Navyše je celkom jasné, že takáto rétorika je v prospech Lukašenka. Predtým sa jeho imidž prezentoval ako jediný garant suverenity Bieloruska, kým teraz sa predáva ako garant nezapojenia sa bieloruskej armády do vojny proti Ukrajine.

Lenže my naozaj nevieme, či to Putin potrebuje. Samotný Lukašenko môže mať tisíc dôvodov, prečo neposielať vojakov do vojny – počínajúc banálnym strachom zo straty lojálnych ľudí, na ktorých by sa mohol spoľahnúť v prípade vnútornej nestability. A diktátor sa tejto nestability veľmi obáva.

Naozaj Putin núti Lukašenka, aby sa zapojil do vojny, a ten to odmieta? Alebo je to len mýtus, ktorému sme všetci uverili?

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.