Prekladateľka Janet Livingstone: Chcela som slovenské knihy posunúť do sveta

Jej preklad románu Piata loď od Moniky Kompaníkovej tento rok získal jednu z hlavných cien literárneho ocenenia Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Američanka Janet Livingstone tak výrazne prispela k vývozu slovenskej literatúry do zahraničia.

Cesta k ocenenému prekladu i k viacerým ďalším sa začala pred vyše 30 rokmi, keď prišla na ponovembrové Slovensko ako lektorka angličtiny. Začal sa tak bohatý príbeh osobného vzťahu ku krajine i k jazyku, ktorý trvá dodnes.

Mladá Američanka príde krátko po revolúcii do Československa, zažije eufóriu budovania novej spoločnosti, naučí sa jazyk, zaľúbi sa, založí rodinu, neskôr príde rozchod a odchod. Stále sa však vracia. Napadlo vám niekedy, že to znie ako námet na knihu?

Napadlo. Samozrejme, že raz napíšem o svojom živote. O tom, ako som prišla na Slovensko, potom zase odišla, do toho moje deti medzi dvomi kultúrami a tak ďalej. Je to veľká výzva, ale aj obrovská práca.

Aká literárna forma by to bola?

Asi by som to nenazvala literatúrou, išlo by o memoáre. Ale určite s humorom, pretože som tu zažila všeličo. Pochodila som svet, no najviac času som strávila na Slovensku. Veľa by som rozprávala o kultúrnych rozdieloch. Anglicky hovoríme, že the devil is in the details, čiže diabol je v detailoch. Teraz nad tým dosť rozmýšľam, hlavne keď už opäť žijem v Amerike a mám väčší nadhľad. Desať mesiacov v roku som tam a na dva chodím sem.

Prvé dva týždne vždy len zisťujem, že aha, na toto som zabudla, toto je zábavné a toto mi lezie na nervy. Všetky tie zvyky. Napríklad povinná polievka na obed alebo lekári, ktorí predpisujú čaj. Tieto príklady sú mi sympatické. Sú to zaujímavé detaily, ak to človek dokáže odprezentovať. Niečo také by som chcela napísať, ale neviem, kedy na to bude čas. Teraz sa venujem normálnej práci. Mám deti, ktoré stále potrebujú podporu, a aj seba musím uživiť.

Tú knihu ešte nemáme, tak si načrtnime niečo z vášho života. Prečo ste sa vôbec rozhodli sem prísť? Nevyzerá to ako veľký kariérny krok, keď sa niekto vydá do neznámej krajiny uprostred zmeny a bez znalosti jazyka. Pôsobí to dobrodružne.

Je to zaujímavý príbeh. Začína sa to jazykmi, ktoré som sa učila už veľmi skoro. Moja mama bola frankofilka, tak som sa ako sedemročná učila po francúzsky. Išlo mi to. Mám sluch a vždy ma to bavilo. Páči sa mi, že s každým jazykom nadobúdam inú osobnosť. Ako študentka som už mala za sebou roky výučby jazykov. Na univerzite som si pridala ruštinu, prvý slovanský jazyk. Bolo to ešte za socializmu, ale presvedčili ma, že je to jazyk budúcnosti, a navyše tam mám korene. Moji židovskí predkovia sú v celom regióne.

Tri roky som sa potila pri ruskej gramatike, kým som dokázala vykoktať jednu vetu. Potom som aj bola na škole v Rusku. Neskôr prišlo štúdium medzinárodných vzťahov na Georgetownskej univerzite vo Washingtone. Bolo tam veľa dobrých profesorov, medzi nimi aj Madeleine Albrightová. Úžasná a silná žena. Bola veľmi pragmatická, inteligentná so zmyslom pre humor. Páčila sa mi ako človek. Štúdium bežalo asi štyri mesiace, keď u vás vypukla revolúcia.

Predstavujem si, že keď sa to stalo, Albrightová zdvihla telefón a volala Václavovi Havlovi, ktorý potom vo februári 1990 prišiel do Ameriky spolu s českými a so slovenskými študentmi. Okrem prejavu v kongrese bol aj u nás na univerzite. Vtedy sa začal môj vzťah k Československu. Vznikli organizácie, ktoré sem posielali lektorov angličtiny. Ja som bola v prvej vlne, prišla som v lete 1990 na dva mesiace.

Aké to bolo?

Bývala som u jednej panej v Karlovej Vsi, ktorá nehovorila po anglicky. Ja len rusky a pochopila som, že sa to veľmi nehodí. Bola tu teda jazyková bariéra, no ona to videla ako možnosť zarobiť si. Veľký problém prišiel, keď mi urobila banánové palacinky, ktoré som v živote nejedla. Prišlo veľa takýchto zvláštnych vecí, ale leto som prežila a bolo to úžasné. Zistila som, že to tu nemá nič spoločné s Ruskom. Bola som aj vo Francúzsku a vo Švajčiarsku, ale nikdy som nezažila to, čo je medzi tým. Celý tento región. Bolo to veľmi zaujímavé. Tie farby, svetlo, nálada.

Bola tu eufória z revolúcie. Boli tu aj rady na zeleninu, ale bola som nadšená. A aj unavená, lebo sme strašne pili. Študenti ma chceli všade zobrať a všetko mi poukazovať. O rok som sa vrátila, už nie ako lektorka angličtiny, ale ako čerstvá absolventka medzinárodných vzťahov. Mala som veľké šťastie, lebo tu práve založili Ústav medzinárodných vzťahov na Univerzite Komenského. Veľmi chceli niekoho, kto hovorí anglicky a dokáže niečo učiť.

Nebola som na to vôbec pripravená, mentálne ani emocionálne. Ale snažila som sa reprodukovať to, čo som zažila na štúdiu vo Washingtone. Medzi mojimi prvými študentmi boli napríklad Ivan Korčok, Rasťo Káčer, Ľubica Bindová či Ján Orlovský. Vtedy som, samozrejme, netušila, čo to všetko znamená. Ale bolo to úžasné, lebo to boli ľudia v mojom veku, ktorí odišli zo svojich kariér, a rozhodli sa slúžiť svojej novej krajine. Bol to zážitok môjho života, učiť takýchto ľudí, hoci som sa nevedela ani poriadne dohovoriť.

Hneď sa vám tak otvoril priestor na pozorovanie všetkých tých rozdielov, nie?

Prvý deň štúdia som prišla do školy a učebňa bola zatvorená. To som v Amerike v živote nezažila. Mala som od deviatej učiť a stála som na chodbe ako idiot. Teraz čo? Došiel prvý študent a hovorím mu, že sa nemôžem dostať do miestnosti. Aj som sa hanbila. A on, že kľúč má asi upratovačka a že ho ide pozháňať. Vybavil to a ja som sa naučila, že upratovačky majú veľkú moc. To sú tie veci, ktoré ľudia z iného sveta nemôžu vedieť. Celý môj príbeh je o tom, ako boli tie strany desaťročia dokonale rozdelené, a keď človek prešiel hranicu, nič netušil. Ja som o Československu vedela akurát to, že má slušné gymnastky a že sú odtiaľ Martina Navrátilová a Ivan Lendl. A ešte čosi o skle. Okrem toho absolútne nič.

Československo sa po revolúcii menilo a zo Západu sem prúdila dovtedy zakázaná kultúra. Ľudia, ktorí sem prichádzali, boli vnímaní ako nejakí poslovia demokracie. Cítili ste sa toho súčasťou?

Vnímala som, že je to tu stále taký uzavretý svet. Bolo treba vedieť, ako k tomu pristupovať. Neustále som počúvala, že toto je problém, tamto môže byť problém, všetko je problém. Z toho som mala niekedy obavy a aj úzkosť. Boli aj momenty, keď som mala pocit, že tu trochu praktizujem kultúrny imperializmus, pretože som nevedela, čo robím. Napríklad, keď som na hodine rozprávala o