Jan Wirnitzer
Deník N
Svet ešte dúfal, že mier vydrží, ale Ukrajinci už nie.
Už týždeň presúvali muníciu z hlavných skladov do menších, nenápadných. Posledné tri dni svoje úsilie znásobili. Základne už opustili bojové stíhačky aj systémy protivzdušnej obrany, stáli rozptýlené naprieč krajinou.
Desať bojových brigád, polovica z ukrajinskej manévrovej armády, čakalo v opevneniach v Donbase. Vojaci očakávali hlavný úder: tu naň boli pripravení, tu by dával najväčší zmysel.
V tej chvíli však generálny štáb ukrajinskej armády pochopil, že uviazol v obrovskom omyle a že ruské jednotky, sústredené okolo mesta Homeľ na juhu Bieloruska, nie sú pasca určená na rozriedenie obrany Donbasu, ale jadro hlavného útoku. Úplne inde, než ho Ukrajinci čakali.
Bol večer 23. februára. Do začiatku invázie zostávalo sedem hodín a ukrajinskí velitelia spustili pokus zachrániť, čo sa dá.
Za oponou operačnej bezpečnosti
Dosiaľ neznáme momenty týždňov pred inváziou aj po jej začiatku opisuje analýza britského think-tanku Royal United Services Institute (RUSI). Autormi sú dvaja vysokopostavení ukrajinskí dôstojníci a dvaja britskí experti. Svoju prácu dôkladne konzultovali priamo na Ukrajine s vojakmi a spravodajcami „na všetkých úrovniach“.
Pracovali aj s dátami najvyššieho ukrajinského velenia, ktoré nemohli zverejniť. Brali ich však do úvahy, aby závery a odporúčania v analýze boli čo najpresnejšie a aspekty bojov opísané čo najlepšie. Vývoj vojny v analýze opisujú len do leta.
Za dve storočia, pred ktorými víťaz nad Napoleonom vojvoda z Wellingtonu inštitút založil, sa svet zmenil na nepoznanie. Ľudia vynašli zbrane zabíjajúce vo veľkom a padli koloniálne impériá, zvyknuté bezohľadne si brať, čo chcú.
Až na jedno impérium: to, ktorého tanky 24. februára vyrazili za obnovením slávy a moci.
Nestalo sa to len tak. Rusko si predtým v Gruzínsku a na Kryme otestovalo, že Západ namiesto konfrontácie ustupuje. Ruské tajné služby, okolie diktátora Vladimira Putina a generalita na jar 2021 rozmiestnili okolo Ukrajiny vojsko s tromi cieľmi: prinútiť Západ k tlaku na Kyjiv, vybudovať zárodok inváznej armády a vôbec vyskúšať, ako západné štáty zareagujú.
Demokratický svet vtedy ruskú lesť prekukol a správne si zrátal, že armáda potrebná na inváziu by vyzerala inak. Médiá ani sociálne siete vtedy Rusi nijako aktívne „netvarovali“. Kremeľ si však overil cennú vec: že zvládne inváznu silu vytvoriť rýchlejšie, než by Západ vedel reagovať. To veľmi ovplyvnilo ruský úsudok.
Ruská príprava
V júli 2021 rozšírila ruská kontrarozviedka FSB svoju 5. správu na tzv. hlavnú správu. Išlo v podstate o politickú políciu, ktorá dostala za úlohu pripraviť podrobenie Ukrajiny a umlčať na nej odpor. Rozviedčici vypracovali analýzu klímy v krajine a usúdili, že Ukrajinci nedôverujú svojim lídrom a ako národ prakticky nefungujú. Rovnaký obraz vtedy načrtol aj Putin v eseji, v ktorej napísal, ako majú Ukrajinci Rusov radi, len ich odcudzili chyby kyjivského režimu.
Úvaha náčelníka ruského generálneho štábu Valerija Gerasimova bola, že ruská armáda dokáže krajinu ovládnuť tak rýchlo, že postaví Západ pred hotovú vec.
Lenže ako na to? Rozkladať ďalej ukrajinskú spoločnosť, čo si vyžaduje čas, alebo oklamať Ukrajinu a zaútočiť tam, kde to nečaká, čo si vyžaduje rýchlosť? V Kremli stavili na druhú cestu s tým, že rýchlosť na rozklad postačí.
Ukrajinci ruské plány dokázali získať – správa RUSI nehovorí presne, kedy a ako: rakety a letectvo zničia ukrajinské velenie aj protivzdušnú obranu, námorná pechota sa vylodí pri Odese, špeciálne sily eliminujú politické vedenie krajiny, výsadkári obsadia elektrárne, rezervoáre vody, centrálnu banku a parlament, bieloruské výsadky by mohli obsadiť jadrové elektrárne v mestách Rivne a Chmeľnyckyj…
Už tu však mal plán zvláštnosť. Rusi počítali s tým, že Ukrajinci sa skúsia mobilizovať, odhadli však, že získajú len 40-tisíc vojakov. Ukrajinský mobilizačný potenciál značne podcenili.
A verili si v rýchlosti. Neskôr, po ústupe ruskej 1. gardovej tankovej armády od Kyjiva, Ukrajinci nájdu ruské rozkazy: pozemná armáda počítala s prechodom k „stabilizačným operáciám“ desať dní po invázii. Teda k pomoci s ustanovením okupačných úradov a dorazením zvyškov síl protivníka.
Ruská kontrarozviedka si rozdelila Ukrajincov na štyri skupiny, ktoré nie sú až také odlišné od Heydrichovho rozdelenia Čechov v roku 1941. Konkrétne Ukrajincov rozdelili na tieto skupiny:
- určení na fyzickú likvidáciu;
- určení na zastrašenie a neutralizáciu (napríklad presídlením do hlbšieho Ruska);
- presvedčiteľní na spoluprácu;
- očakávaní kolaboranti.
V parlamente by z poslancov ochotných kolaborovať vzniklo Hnutie za mier, ktoré by dalo celej okupácii „zákonný“ rámec, zakázalo by odpor a odstrihlo prípadné vzdorujúce regióny krajiny od elektriny, vody alebo dôchodkov. V obsadených jadrových elektrárňach a v laboratóriách by „sa našli dôkazy“ o snahe Ukrajiny získať jadrové zbrane.
Ukrajinský obranný priemysel mal byť rozobraný a prevezený do Ruska, ukrajinská národná identita celkom potlačená, tvrdí britský inštitút. V podstate malo ísť o totálne a trvalé ovládnutie krajiny, ktorej by Moskva vzala nielen možnosť obrany, ale aj schopnosť o možnej obrane vôbec uvažovať.
Ruské sily rozmiestnené okolo nej na jeseň dostali rozkazy, podľa ktorých mali byť mimo kasární do augusta 2022, keď už malo byť po všetkom.
To, že hlavný útok povedie na Kyjiv, bolo pre Ukrajincov prekvapením, Rusi tento plán dokázali držať v tajnosti skoro až do 24. februára. Daňou za utajenie však bolo to, že ho ešte niekoľko dní pred inváziou nepoznali ani zástupcovia veliteľov pozemných, vzdušných i námorných síl.
Plán bol optimistický v každej zo svojich etáp, nemal alternatívy ani mechanizmy, ako vyhodnotiť, či prebieha dobre. To je spravidla súčasť tzv. kultúry prehlbovania neúspechu – prostredia, v ktorom platí, že keď sa nedarí, nie sú spôsoby, ako to včas rozpoznať a urobiť zmeny, takže problém rastie.
„To, že FSB zle odhadla reakcie ukrajinskej spoločnosti, bolo v skutočnosti pre vývoj situácie omnoho menej dôležité než to, že neexistoval žiadny dôkaz, že by sa niekto na ruskej strane pýtal, čo sa stane, pokiaľ je ktorékoľvek z východísk zlé,“ napísali autori.
Ukrajinská príprava
Ukrajinci od roku 2014 chápali, že sú vo vojne. Vo vojne nižšej intenzity, ale vo vojne, v ktorej umierali. Len vlani pribudlo na ukrajinských cintorínoch 90 krížov nad ostatkami padlých vojakov. Na Ukrajine nenájdete cintorín, na ktorom by chýbali vlajky označujúce hroby padlých vojakov.
Vojaci v Donbase tak žili v realite vojny a brali svoje úlohy vážne. Za tých osem rokov sa jadrom armády stali frontoví dôstojníci s dôvernou znalosťou bojísk na východe Ukrajiny, ktorí realisticky zvažovali, ako bude ruský útok vyzerať a ako ho riešiť.
Dôstojníci si dôverovali vo výcviku, v príprave aj motivácii, vrásky na čele im však robili ruské delá. Líniu v Donbase krylo desať brigád, polovica hlavných, manévrových síl ukrajinskej armády. Každá strážila 20 kilometrov frontu s muníciou na 10 dní a s vedomím, že jednotky pod paľbou bude ťažké zásobovať. Rezerva munície potom stačila na šesť týždňov intenzívneho boja. Ruské sabotáže v uplynulých rokoch zničili viac než 210-tisíc ton munície – trojnásobok toho, čo Ukrajina spotrebovala za päť rokov vojny v Donbase.
Platy vojakov vzrástli, lenže pomalšie než v súkromnom sektore a pomalšie, než rástla inflácia. Armáda tak čelila „prietoku“ vojakov, čo síce viedlo k trvalým podstavom špecialistov, na druhej strane to však tvorilo slušnú zásobu vycvičených rezervistov. Tento rok v januári z nich oficiálne vznikla Územná obrana – spočiatku určená na stráženie zázemia, postupne nasadzovaná na obranu frontu a ešte neskôr aj k manévrovým brigádam.
Kľúčová otázka ukrajinského plánu však znela: vydrží armáda šesť týždňov, než zmobilizujeme zálohy a rozvinieme územnú obranu?
- Delostrelectvo bolo už za vojny v Donbase prvkom, ktorý spôsoboval 90 percent strát. Ukrajinci mali v roku 2014 len tri delostrelecké brigády a tri pluky; o osem rokov neskôr to bolo jedenásť brigád a dva pluky plus delá iných jednotiek. Vybudovali druhé najväčšie delostrelecké vojsko v Európe, ktorého silu znásobili pozorovacie a navádzacie drony a protibatériové radary (určené na paľbu na nepriateľské delá). Na zlomok skrátili časy potrebné na začatie paľby (vďaka lepšej organizácii, výcviku, riadiacemu systému a mapovaciemu softvéru Kropyva). Trénovali, ako si nepriateľský útok „povodiť“ a dostať na jedno miesto, kde potom koncentráciu jednotiek delostrelci rozprášia.
- Tankov mali Ukrajinci na začiatku vojny asi 900 proti 3200 ruským (vrátane 400 tankov patriacich donbaským separatistom). Ukrajine sa osvedčilo modernizovať staršie T-64, čím získali tri až štyri zdokonalené prápory za cenu jedného nového. Našli aj nové spôsoby ich použitia (napríklad nepriamu streľbu trieštivo-trhavou muníciou, v podstate teda použitie tankov podľa vzoru diel – paľbou z diaľky a nie priamo v poli). Ruské tanky však mali všeobecne väčší dostrel aj odolnosť.
- Protitankové zbrane boli mixom západných a ukrajinských systémov – a hoci sa o tom veľmi nehovorilo, dôležitým parametrom bolo, ako rýchlo sa s nimi dá naučiť zaobchádzať. S britským NLAW-om to Ukrajinci zvládali za niekoľko hodín, s americkým Javelinom za niekoľko dní. Hodili sa však do neprehľadného terénu, v tom otvorenom boli Ukrajinci pripravení privítať Rusov systémami vlastnej výroby Stugna-P. Ich operátori sa síce cvičili mesiac, ale päťkilometrový dostrel pokrýval vzdialenosť, v ktorej boli zvyknutí bojovať ruskí tankisti. Celkový počet riadených striel bol vysoký (viac než 12-tisíc), ale nie až tak, aby sa stali hlavným prvkom obrany.
- Protivzdušnú obranu Ukrajinci zlepšili omnoho viac, než s čím Rusi (ale aj Západ) rátali. Zaviedli vo veľkých počtoch radary sledujúce ciele do štyristokilometrovej vzdialenosti, naučili sa sledovať malé ciele, ako drony a strely. Mnoho týchto radarov sa Rusom začiatkom vojny nepodarilo oslepiť. Problém bol s raketometmi – ochrana piatich jadrových elektrární, ôsmich priehrad na Dnipre a Dnistre a viac než desiatky veľkých chemických tovární odčerpávala kapacity na ochranu vojsk.
- Letectvo bolo proti ruskému v podobnej nevýhode ako tanky: početne slabšie, s menším dostrelom a odolnosťou. Stíhačiek MiG-29 a Su-27 mali Ukrajinci okolo 80, piloti a technici boli inak dobre vycvičení aj na nasadenie v bojových podmienkach. Špeciálny dôraz kládli Ukrajinci na výcvik v lietaní tesne nad terénom, aby vedeli „podletieť“ priestor sledovaný ruskými radarmi.
- Na mori boli ukrajinské zlepšenia z predvojnových rokov najmenej badateľné. Zavádzali multifunkčné radary Mineral aj nové strely Neptun, oboje ukrajinskej výroby: práve neptuny neskôr potopili krížnik Moskva. Početné nedostatky pomohli dorovnať Američania dodávkou protilodných striel Harpoon, čím Ukrajinci vyhnali ruské lode zo severozápadu Čierneho mora.
„Ukrajinci podnikli veľa cvičení a vojnových príprav na tému, ako organizovať obranu proti širokému spektru scenárov. Prišli na spôsoby, ako ubrániť všetky relevantné smery útoku. Limitované množstvo jednotiek však spočiatku znamenalo, že na ich nasadenie bude treba správne vyhodnotiť skutočný úmysel protivníka,“ uviedli autori analýzy.
Ešte niekoľko dní pred inváziou však ukrajinskí spravodajcovia usudzovali, že najnebezpečnejší by bol útok v Donbase a zničenie hlavných ukrajinských síl. Naopak, Západ varoval Ukrajinu, že Rusi chcú Kyjiv.
Stratégom sa však zdalo, že severne od Kyjiva je ruských vojsk primálo na to, aby stačili na útok cez neprehľadný zalesnený terén a izolovanie a obsadenie trojmiliónovej metropoly. Spravodajcovia tiež hlásili, že ruskí vojaci pri meste Homeľ na juhu Bieloruska nie sú na rozsiahly útok pripravení a neveria, že by mali ísť do skutočnej vojny.
Ako už vieme, bol to úspešný ruský klam. Kyjiv 24. februára ráno chránila jedna manévrová brigáda a dve delostrelecké, polovica armády čakala na úder v Donbase, ďalšie jednotky boli v mestách ako Sumy, Charkiv a Odesa (tu proti ruskému vylodeniu). Chýbali jednotky, ktoré by zastavili prienik z Krymu – dôvod sa teraz na Ukrajine vyšetruje, pretože tie tam podľa plánu byť mali.
Ukrajinci teda čakali ruský úder v Donbase a snažili sa zapojiť do celkovej štruktúry obrany územnú obranu. V tej chvíli si však uvedomili, že to, čo sa dáva do pohybu na severe, je hlavný útok. Narýchlo začali ku Kyjivu presúvať, čo sa dalo. Keď sa invázia začala, mnoho ukrajinských jednotiek, hlavne na severe krajiny, bolo na ceste, nie na pripravených pozíciách.
Ruskí dôstojníci na druhej strane frontu na operačnej úrovni držali moment prekvapenia. Ich velitelia v tej chvíli neveriacky čítali rozkazy, na ktorých plnenie neboli jednotky pripravené.
O štvrtej hodine ráno na Kyjiv dopadli prvé ruské rakety.
Vojna!
Dnes vieme, že ruský zámer ako celok nevyšiel. Autori však upozorňujú, že vtedy to vôbec nebolo isté a Rusi boli k úspechu omnoho bližšie, než sa nám zdalo.
Prvé správy o útoku zapadali do klasického obrazu masívnej invázie: ničenie radarov, útoky na veliteľské centrá, zásobníky pohonných hmôt, letiská a muničné sklady.
Úplne prvá vlna leteckých úderov však vynechala poľné jednotky a tie sa stihli rozptýliť. Rusi triafali aj miesta, kde už vojenské ciele neboli; rýchlo napadli tri štvrtiny prvkov statickej protivzdušnej obrany, ale len desatinu tých mobilných. A nezdalo sa, že si ruskí plánovači boli vedomí, koľko munície je potrebnej na aký cieľ.
Naopak, ukrajinské sily okrem presunu museli začať riešiť aj útok. Ich jednotky často dokázali uniknúť pred zničením, prestali však byť bojovo efektívne. Napríklad ruských striel s plochou dráhou letu vtedy Ukrajinci triafali len 12 až 18 percent. Tento podiel čoskoro vzrástol na polovicu, dnes to býva vyše 80 percent.
Mnoho ukrajinských generálov dostalo v tej chvíli telefonické správy od ruských veliteľov, aby sa vzdali, že Rusko Ukrajine neublíži. Podobné správy z anonymných čísel dostali aj prakticky všetci plukovníci.
Umlčanie protivzdušnej obrany úplne na severe krajiny otvorilo cestu masívnemu ruskému vrtuľníkovému výsadku na letisku Hostomeľ severozápadne od Kyjiva. Ten mal umožniť bleskové dobytie Kyjiva, ale stal sa prvým veľkým fiaskom. Tristo ukrajinských obrancov vrátane neskúsených vojakov základnej služby sa pustilo do boja s presilou elitných ruských výsadkárov, zdržali ich a o niečo neskôr ukrajinské posily Rusov zmietli.
Tento výsadok bol príliš ďaleko od vlastných síl, bez dobrého prieskumu, dial sa za bieleho dňa a s podcenením protivníka. Rusi síce potom letisko ovládli, ale na rýchly útok na nepripravený Kyjiv už bolo neskoro.
Na iných miestach sa ukázal ďalší ruský problém: vyhodnocovanie účinnosti útokov. Rusi sa spoliehali podľa analýzy britského think-tanku na to, že útok je úspešný, pokiaľ sa nepreukáže opak – a to bola chyba. Kombinácia „keď pilot oznámi zásah, ukáže sa to na satelite a v odposluchoch ukrajinskej komunikácie“ znela mocne, prax však bola iná.
Nie všetky ciele totiž piloti videli. Vhodných satelitov malo Rusko pomerne málo – veď od apríla skúšalo kupovať satelitné snímky komerčne.
Dobrým príkladom sú hangáre. Ukrajinci zo vzduchu odfotografovali ich trosky, dali ich vytlačiť na plachty a skryli pod ne lietadlá. Na satelite to miesto vyzeralo ako zničené, Rusi ho potom nepovažovali za cieľ, ale ďalej fungovalo. Celkovo sa Ukrajinci v klamaní a podstrkávaní falošných cieľov ukázali ako dobrí.
Rusov toto všetko viedlo k chybným úsudkom o zničení ukrajinskej protivzdušnej obrany aj letectva, ktoré nielen hlásili do sveta, ale hlavne s nimi počítali v plánovaní.
Pozemný postup Rusov podľa analýzy sťažoval nedostatok munície, pohonných hmôt, jedla aj spojenia, ale hlavne neinformovanosť veliteľov na najnižšom, taktickom stupni o tom, ako ich akcie zapadajú do celkového plánu. To bol nakoniec väčší problém než údajná neschopnosť ruských dôstojníkov udržať iniciatívu alebo veliť.
Dvanásť k jednej
Vývoj však bol taký rýchly, že sa ani nijako účinne nedal sledovať. Masy ruských vojakov vyšli na Ukrajinu bez rozkazov rozvinúť sa do bojových formácií, s pokynmi obchádzať body odporu. Naprieč ruskými pozemnými jednotkami to vo vojakoch budilo dojem, že sú len podpornou zložkou. Že nebojujú. Vchádzali do miest bez nabitých zbraní, viazli v zápchach na dôležitých križovatkách, jednotky sa vzájomne premiešavali.
Vtedy to však stále vyzeralo nebezpečne a ani Ukrajinci detailne nevedeli, akým problémom čelí ruská strana. Keďže potrebovali získať čas, urobili tri dôležité rozhodnutia.
Veľkú časť špeciálnych síl aj jednotiek tajných služieb vrhli na sever od Kyjiva, na hlavný, homeľský smer útoku. Mobilizovali rýchlo nové prápory pri Kyjive aj kadetov a inštruktorov vojenských škôl. Prevahu Rusov na sever od Kyjiva to zmenšilo – na dvanásť k jednej.
Obkľúčená tanková brigáda pri severoukrajinskom Černihive sa ocitla bez pešej podpory. Okamžite „nasala“ sily územnej obrany a rezervistov a zaujala kruhovú obranu.
V tej chvíli však veľké časti ruského plánu ešte boli v pohybe. Na hlavnej osi svojho postupu dostali veľkú presilu, v Donbase efektívne upútali jadro ukrajinskej armády, rýchlo dobyli Cherson i Melitopol. Na druhý deň bojov si ukrajinské velenie nebolo isté, či postup od Homeľu dokáže zastaviť.
Ruských neúspechov však pribúdalo. Zlyhal útok špeciálov na Charkiv – keď po obkľúčení čelili výzve, nech sa vzdajú, podráždene reagovali, že čoskoro sa budú vzdávať Ukrajinci. To sa však nestalo. V tankových súbojoch v lesoch severnej Ukrajiny nehral väčší dostrel ruských tankov rolu, zato rýchlejšie automatické nabíjanie ukrajinských T-64 áno.
Keď sa Rusi v mestách, ktoré nemali na svojich starých mapách, pýtali miestnych, kde sú, obyvatelia to ohlásili ukrajinskej armáde a tá k ruským vojskám v blízkosti týchto miest naviedla delá. Kontrast medzi očakávaním a realitou začal medzi Rusmi šíriť paniku.
Bitka o Kyjiv
Tri dni po začiatku bojov hlásilo uviaznutie čoraz viac ruských jednotiek. Ukrajinská kontrarozviedka ničila ruské komandá infiltrované do Kyjiva. Spamätala sa protivzdušná obrana.
Aj Rusi sa však vedeli prispôsobiť a rýchlo to zvládli napríklad vo vzduchu. Napríklad Ukrajinci boli spočiatku schopní púšťať sa aj do konfrontácií dvoch stíhačiek proti šiestim ruským nad okupovaným územím, keď však Rusi vystužili protivzdušnú obranu radarmi a systémami rádioelektronického boja, ukrajinskí piloti sa často ocitli bez spojenia, funkčnej navigácie aj radaru. S odvážnymi výpadmi dvoch proti šiestim tak bol koniec.
Na zemi to šlo horšie, takisto vinou chybnej práce so základnými bojovými jednotkami ruskej armády – prápornými taktickými skupinami (battalion tactical group, BTG – pozn. red.).
Jednotky na úrovni práporov, zosilnené o ťažké zbrane, boli poskladané z najlepších vojakov ich „rodnej“ brigády alebo pluku. Teoreticky mali byť veľmi samostatné v boji, prakticky však boli značne odlišné čo do kvality aj schopností a pomerne citlivé na straty pechoty.
Ruskí velitelia si ich predstavovali ako z dreva vystrúhaných pešiakov na šachovnici a tak ich aj používali. Tu je konkrétny príklad: na konci apríla mali na východe Ukrajiny skupinu s 800 vojakmi, 14 tankmi, 30 pásovými obrnenými vozidlami a dvomi batériami diel, aj ďalšiu skupinu so 400 vojakmi, šiestimi tankami, 23 ľahko obrnenými transportérmi a jednou batériou diel (bez toho, aby rozdiel spôsobili bojové straty). Vojaci vybratí do skupín sa navyše často nepoznali.
Ďalší problém bola koordinácia. Väčšina správ, ktoré si Rusi za marec vymenili cez vysielačky, sa týkala toho, kde jednotky a ich prvky sú. Len 10 až 20 percent komunikácie sa týkalo vedenia bojov.
Ukrajinci ruské jednotky, aj za pomoci riadených záplav terénu, hnali do nemotorných kolón a snajperi likvidovali vysokých ruských dôstojníkov, ktorí sa ten zmätok snažili vyriešiť. Obraz situácie sa ruskej generalite podarilo získať až vo chvíli, keď útok na Kyjiv mal tri možnosti – predrať sa cez ukrajinské línie západne od mesta, nechať sa obkľúčiť alebo ustúpiť. Inde si zase Rusi plniaci rozkaz obchádzať body odporu nechali silné ukrajinské jednotky za chrbtom – ako už spomenutú celú tankovú brigádu pri Černihive.
Na mape v tom čase vyzerali územné zisky ruskej armády pôsobivo, lenže útok sa už zastavil a čas hral v prospech mobilizujúcich sa a motivovaných Ukrajincov. Ak by Rusi dokázali na viacerých miestach postupovať ako pri obkľúčení Mariupola (v zmysle manévrov vedúcich k obkľúčeniu, nie zločinov pri jeho dobývaní) a pri prelomení jeho obrany na niekoľko kusov potom, čo zistili medzery v obrane, bola by podľa britského think-tanku situácia ukrajinskej armády omnoho horšia. Aj obrancovia Mariupola sa však nakoniec bránili omnoho dlhšie, než sa čakalo.
Lenže Rusi to nedokázali. Ich invázia sa zastavila pod vplyvom obrovských štrukturálnych a systémových chýb, príliš optimistického plánovania, podcenenia protivníka i jeho mimoriadne dobrého bojového výkonu.
Invázia sa teda zastavila, nie však vojna ako taká. Tá sa len začínala.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
