Od Mečiara po Hegera – ako sa rok po roku menilo Slovensko (1993 – 2022)

Tridsať krátkych príbehov politikov a osobností, ktoré formovali tvár súčasného Slovenska. Podobne ako v prvom roku samostatnosti aj v tom uplynulom sa rok končil v situácii, keď vláda nemá väčšinu a občania čakajú, či bude riešením rekonštrukcia vlády, alebo predčasné voľby.

1993 Vladimír Mečiar

Keď poslanci parlamentu v decembri 1993 odsúhlasili dohodu o pridružení Slovenska k EÚ, boli sme v skutočnosti od projektu spojenej Európy veľmi ďaleko. Slovensko malo za sebou ťažký a turbulentný rok s Vladimírom Mečiarom na čele. Neprídem o prácu? O koľko zdražel benzín? Prečo nie sú lieky v lekárni? Nevykradnú nám byt? To boli otázky, ktoré trápili ľudí už pár dní po tom, ako Slovensko vytriezvelo z prvej novoročnej oslavy nezávislosti sprevádzanej rečami o naplnení tisícročného sna Slovákov.

Predseda vlády a Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) bol najobľúbenejším politikom a to, že si na počkanie protirečí a vymýšľa, zatiaľ prekážalo len malej časti verejnosti. Už v januári chcela mečiarovská vláda skrotiť kritických novinárov a ovládnuť denník Smena kritický k moci. Novinári zareagovali tak, že založili nezávislý denník SME.

Písať mali o čom, udalosti sa valili – v januári nás prijali do OSN, vo februári sa rozpadla česko-slovenská menová únia, a tak sa rýchlo okolkovali bankovky, od marca sme mali prezidenta, Michala Kováča. Slovensku sa rýchlo míňali devízové rezervy, preto napríklad za zhruba dva milióny eur predalo tabačku v Spišskej Belej firme Philip Morris, aby bolo na platy v štátnej správe. V lekárňach chýbali základné lieky aj inzulín.

Mečiar rýchlo narazil na prezidenta. Michal Kováč síce bol pri voľbe v parlamente kandidátom HZDS, no od nástupu do úradu si ctil zásadu, že bude nadstranícky a tomu Mečiar nerozumel. Prezident už krátko po nástupe do úradu odmietol odvolať ministra zahraničných vecí Milana Kňažka, s ktorým sa Mečiar dostal do vnútrostraníckeho konfliktu. Napokon tak spravil až pod tlakom ultimáta, že premiér položí funkciu. Odvtedy už boli vzťahy medzi Mečiarom a Kováčom len horšie a predseda HZDS do tohto sporu postupne zatiahol celú krajinu. Kováč reprezentoval tú časť Slovenska, ktorá si ctila zásady právneho štátu. Aj preto odmietol vymenovať na jar Ivana Lexu za riaditeľa Slovenskej informačnej služby a na jeseň za ministra privatizácie – to mu Mečiar odôvodňoval tým, že „hnutie potrebuje peniaze“.

Po odchode Kňažkovej skupiny naviac HZDS na jar stratilo väčšinu v parlamente a museli si nájsť partnera – našli ho v SNS, ale aj tá sa rozštiepila. Bolo čoraz jasnejšie, že jeho vláda padne.

Mečiar dal na sklonku roka v Zlatej Idke pri Košiciach na neverejnom stretnutí s funkcionármi HZDS jasne najavo, že je pripravený na boj. „Ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme (boli) takí silní, že to prevalcujeme všetko. (…) Že ako teraz pôsobíme tak pokojne, ukľudňujúco kvôli zahraničiu a doma nevyťahujeme nejaké tvrdšie tromfy, aby sme uspokojili zahraničie. Keď sa to uspokojí, potom to už bude iná situácia.“

1994 Michal Kováč

Taký silný rok príde len občas, a keby sa opakoval častejšie, bolo by to pre jeho občanov neznesiteľné. Zatiaľ čo na začiatku roka sa premiérovi Vladimírovi Mečiarovi HZDS rozpadlo, na sklonku roka ako novozvolený premiér držal s HZDS moc tak silne a brutálne, ako nikto nikdy pred ním ani po ňom.