Kilečká nás z krízy nevyvedú

Autorka je členkou predsedníctva PS

Cez vianočné sviatky mnohí zapínajú televíziu viac ako inokedy. Málokomu sa však chce práve v tomto čase zapodievať jej financovaním. Ale keďže SaS a jej predseda Richard Sulík nám pred Vianocami pripravili nečakané a nepríjemné prekvapenie v podobe zrušenia koncesionárskych poplatkov, musíme si tu takto medzi šalátom a medvedími labkami vymieňať názory a argumenty, ktoré mali zaznieť dávno predtým, než niekto tento kontroverzný návrh podal do Národnej rady.

Nebudem sa už radšej vracať k spôsobu, akým tento návrh prešiel parlamentom, o tom som už dosť napísala tu. Nebudem ani podrobne rozoberať odborné argumenty, ktoré hovoria o tom, aké princípy financovania verejnoprávnych médií im zaručujú dostatočné podmienky na to, aby napĺňali svoju misiu, lebo to urobila Marína Urbaníková tu. Následná argumentácia Richarda Sulíka, ktorou tento krok obhajuje, však prichádza neskoro a nedáva zmysel.

Predseda SaS vraví, že týmto len plní 12 rokov starý sľub. Natíska sa, samozrejme, otázka, či niečo, čo pred 12 rokmi vyzeralo (pre niekoho) ako dobrý nápad, musí byť stále relevantné, či netreba brať do úvahy meniaci sa svet, kontext alebo vývoj spoločnosti a (prepytujem) samotných autorov návrhu. Ak však pripustíme, že takýto návrh bol pred 12 rokmi legitímnou politickou agendou, ktorá je pre SaS tak nesmierne dôležitou, že ju museli presadiť v časoch najväčšej krízy a v mene „záchrany“ rozpočtu na 2023, treba sa pýtať, ako je možné, že zároveň neprišli s premysleným a presne prepočítaným návrhom na alternatívne financovanie RTVS, s balíkom zákonov, ktoré by odpolitizovali voľbu riaditeľa a umožnili verejnému vysielateľovi transformáciu do reality 21. storočia, či celkovou koncepciou rozvoja verejnoprávnych médií, ktoré cizelovali celých tých 12 rokov, počas ktorých im neprajná politická realita neumožňovala tento zásadný krok urobiť.

Ako je možné, že namiesto 12 rokov kvalitnej odbornej debaty, ktorá by nás určite doviedla k rôznym alternatívam, si tu dnes s krížikom po funuse vymieňame smutné odkazy v denníkových komentároch? Ako je možné, že do debaty o takejto zásadnej legislatívnej zmene nebola prizvaná ministerka kultúry, riaditeľ RTVS, odborná verejnosť a dokonca ani experti spolupracujúci s SaS?

Ešte je aj možnosť, že tieto veci nie sú pre SaS dôležité, pretože im ide iba o zrušenie poplatku, ktorý v ich chápaní ekonomickej reality „ruinuje“ podnikateľov. V takom prípade by však bolo čestnejšie navrhnúť zrušenie RTVS ako takej. V debate o tom, či trh dokáže zabezpečiť verejnú mediálnu službu, by asi SaS vyznievala autentickejšie.

Je pochopiteľné, že kľúčovým slovom celej diskusie o verejnoprávnych médiách a ich financovaní je nezávislosť. Richard Sulík hovorí o falošnej hre a porovnáva RTVS s prokuratúrou či regulačnými úradmi, od ktorých tiež požadujeme nezávislosť a ktoré nie sú platené osobitnou platbou. Tu sa však už nemôžem ubrániť podozreniu, že si z nás predseda SaS tak trocha uťahuje. Porovnávať základné demokratické inštitúcie štátu, verejných regulátorov či prezidentskú kanceláriu, ktoré sú, pochopiteľne, monopolnými vykonávateľmi zverenej štátnej moci, s verejnoprávnymi inštitúciami, ktoré štát zriaďuje na plnenie úloh verejnej povahy pri vyvažovaní toho, čo trh nedokáže zabezpečiť, je natoľko absurdné, že to neobstojí ani krátko pred Silvestrom.

Verejnoprávnymi inštitúciami sú napríklad aj verejné školy, verejné fondy či verejné poisťovne, ktoré koexistujú so súkromnými poskytovateľmi tých istých služieb. Potreba ich nezávislosti od politického rozhodovania je rôzna a majú na to vytvorené viac alebo menej primerané správne a finančné mechanizmy. Nevšimla som si však, že by sme mali napríklad nejaké súkromné prokuratúry, ktoré by zákon vykladali alternatívne, rôzne ponuky regulačných služieb, z ktorých by si regulovaní mohli vyberať, či konkurenčný trh s komplexným portfóliom služieb prezidentskej kancelárie.

Pochopiteľne a našťastie, pretože inak by tieto inštitúcie stratili svoj základný zmysel. Je fajn osviežiť si základné poučky o teórii štátu a ekonomiky, ale skutočnosť, že sa debata o koncesionárskych poplatkoch pohybuje v tejto rovine aj na úrovni predsedov parlamentných strán, len opäť svedčí o tom, že sme ju mali absolvovať dávno predtým, ako poslanci dvíhali ruky za niečo, čomu vlastne nerozumejú.

Spôsob, akým SaS presadila zrušenie koncesionárskych poplatkov, pričom až následne sa chystá spolu s premiérom Hegerom debatovať o ich náhrade, je nezodpovedný, hlúpy a krátkozraký. Nielenže bezprostredne ohrozuje fungovanie verejnoprávnych médií, informačnú pluralitu a vyváženosť či domácu audiovizuálnu tvorbu, ale v princípe znemožňuje tú ozaj potrebnú odbornú diskusiu, ktorá by mohla viesť k zlepšeniu financovania RTVS.

Isteže, koncesionárske poplatky nie sú jediný možný model, v Európe ich existuje viacero, hoci teda ich naviazanie na HDP nenájdeme nikde. Politická logika nadväzovania financovania verejných služieb na výšku HDP je diskutabilná sama osebe a môže ako-tak fungovať iba vtedy, ak ide o doplnkový zdroj financovania a nie financovanie základnej misie verejnej služby. Koncesie alebo licenčné poplatky majú, samozrejme, svoje nedostatky, či už čo sa týka ich problematického mechanizmu zvyšovania, alebo spôsobu výberu. Avšak krajiny, ktoré ich v uplynulých desaťročiach zrušili alebo zmenili, išli takmer bezvýhradne cestou daňovej alokácie fyzických a právnických osôb (áno, extra daň, pán Sulík!).

Dá sa to, samozrejme, odbiť vetou, že všetci v Európe to majú zle (R. Sulík, Rozhovory ZKH, 22. 12. 2022), ale to geniálne reformné riešenie, ktoré by za touto vetou malo nasledovať, je zatiaľ očividne v nedohľadne.

Koncesionárske poplatky nie sú prežitok, ale osvedčený princíp financovania verejnoprávnych médií, ktorý, samozrejme, treba prispôsobiť novej realite mediálneho prostredia, verejných financií a očakávaní verejnosti. Prežitkom je skôr ľpenie na filozofii čo najmenšieho štátu a nízkych daní, neschopnosť prehodnotiť prístup k budovaniu silných verejných inštitúcií, a to aj zoči-voči kríze, ktorá ukazuje, ako veľmi sme sa v tejto časti transformácie spoločnosti po roku 1989 pomýlili. „Kilečká“ a drobné vylepšenia systému sú možno receptom do dobrých časov, ale to, čo prenesie krajiny a spoločnosti cez zlé a neprehľadné časy, je jasnozrivosť politikov a silné verejné inštitúcie.