V tejto vojne nie je nikto bez viny, ani Washington, hovorí rakúsky expert na obranu

Vojna s najväčšou pravdepodobnosťou potrvá ešte dlho a Ukrajina potrebuje viac než len šrot, ktorý vystáva európskym armádam, upozorňuje expert na východnú Európu a obrannú politiku Gustav Gressel z think tanku European Council on Foreign Relations.

Ako riešenie navrhuje nový bezpečnostný pakt medzi Bruselom a Kyjivom, výmenu sovietskej techniky i doplnenie európskych zásob.

„To, že teraz veľká časť výroby pôjde na Ukrajinu, je logické. Len čo to však bude možné, môžeme začať plniť vlastné sklady, zúfalo to totiž potrebujeme. Rusov neodradíme armádami, ktoré majú muníciu na štyri dni,“ vysvetľuje.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• Prečo EÚ nedokáže lepšie načúvať potrebám ukrajinskej armády.
• Ako by mohol vyzerať bezpečnostný pakt medzi Bruselom a Kyjivom.
• Aké slabiny európskeho obranného priemyslu vojna odkryla.
• Aký veľký problém v ukrajinskom boji proti Rusku predstavuje zastaralá sovietska technika a koľko by stála jej výmena.
• Prečo Západ prichádza podľa experta len s polovičatými riešeniami, ktoré na víťazstvo v dlhej vojne nestačia.

Na jeseň ste s kolegami z European Council on Foreign Relations napísali politický plán Survive and thrive: A European plan to support Ukraine in the long war against Russia (Prežiť a prosperovať: Európsky plán na podporu Ukrajiny v dlhej vojne proti Rusku), ktorý je akousi dlhodobou víziou na podporu Ukrajiny. Chýbal vám vo verejnej debate práve tento dlhodobý pohľad?

V podstate sme chceli Európanov upozorniť na to, že diskusia o diplomatickej, vojenskej a finančnej podpore Ukrajiny nie je na konci. Táto vojna sa totiž s najväčšou pravdepodobnosťou neskončí dohodou o mieri a vzájomným porozumením. Nedokážeme, samozrejme, predvídať, ako a kedy sa konflikt skončí, aj po ňom však napätie v regióne zrejme pretrvá. Aj keby Ukrajina oslobodila každý centimeter svojho územia, Rusko bude naďalej jej susedom a zostane jej nepriateľom. Ide nepochybne o dlhodobú záležitosť.

Niektoré európske krajiny stále opakujú argument, že o pár mesiacov bude po všetkom. Lenže to počúvame od marca a evidentne to nie je pravda. Chceli sme sa preto s kolegami zamyslieť nad štrukturálnymi cestami, ako Ukrajinu podporiť, aby sa dokázala udržať nad vodou dlhodobo, a to ekonomicky, vojensky i diplomaticky.

Keďže sme však plán napísali asi počas dvoch týždňov, ide predovšetkým o načrtnutie tém, ktoré sme chceli vniesť do debaty.

V pláne sa zameriavate predovšetkým na vojenské a bezpečnostné aspekty podpory Ukrajiny. Okrem iného navrhujete, aby Európska únia s Ukrajinou vytvorili nový bezpečnostný pakt. Ako by také strategické partnerstvo malo vyzerať?

Vychádza to z nápadu, ktorý sme už v roku 2018 predstavili s Nicom Popescuom ako bezpečnostný pakt pre východné partnerstvo. Európanom sme tým v podstate chceli pripomenúť, že pokiaľ sa vo svojom regióne chcú stať strategickým hráčom, musia byť schopní podporovať krajiny, ktoré sa chcú priblížiť k EÚ. V tom čase išlo hlavne o Ukrajinu, Gruzínsko a Moldavsko.

Dospeli sme k tomu po tom, čo Spojené štáty ešte pod vedením Donalda Trumpa dodali Ukrajine po búrlivých debatách určité vojenské zásoby. Zo strany USA to bolo po prvý raz, keď nešlo len o finančnú pomoc – do Kyjiva zamierilo niekoľko desiatok prenosných protitankových raketových kompletov Javelin. Z dnešného pohľadu ide o smiešne číslo, vtedy však Nemecko a pár ďalších štátov tvrdili, že tým Trump prakticky zapríčiní tretiu svetovú vojnu, pretože Rusko sa rozzúri. Naším protiargumentom bolo, že Moskva je agresívna, chce Ukrajinu späť a nebojí sa na to použiť vojenskú silu. A pokiaľ ako Európania túto realitu nebudeme brať do úvahy, zostaneme irelevantní.

Presadzovali sme preto myšlienku, že s nejakou štrukturálnou podporou Ukrajiny musíme prísť sami. A keď začneme užšiu spoluprácu na úrovni spravodajcov či kybernetickej bezpečnosti, postupne sa možno prepracujeme až k priemyselnej spolupráci v oblasti obrany.

Vojna na Ukrajine teraz trvá už niekoľko mesiacov a je viac než zrejmé, že sme túto otázku mali začať riešiť omnoho skôr. Ani dnes však nesmieme zabudnúť aj na Moldavsko a Gruzínsko. Aj tieto krajiny majú problémy a čelia ťažkej situácii. Práve fakt, že u nich nie je vojna, nám teraz dáva čas premyslieť si ďalšie plány.

Oproti roku 2018 má dnes Európska únia aspoň Európsky mierový nástroj (mimorozpočtový fond, ktorý vznikol, aby EÚ posilnila svoju schopnosť predchádzať konfliktom, budovať mier a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť, v angličtine European Peace Facility, v skratke EPF – pozn. red.), ktorý z vašej pôvodnej myšlienky čiastočne vychádza. Podľa vás však evidentne nestačí. Prečo?

Svojimi nápadmi sme pomerne dlho bombardovali francúzske a nemecké ministerstvo zahraničia, až sa nakoniec zapáčili Európskej komisii. Francúzi v jednej chvíli viac-menej povedali, že sa s niečím takým dá žiť, a pokiaľ sa nebudeme zameriavať len na východné partnerstvo, ale rozšíri sa to taktiež o Blízky východ a Afriku, je to podľa nich v poriadku. V roku 2020 tak vznikol EPF a o rok neskôr mal svoj prvý rozpočet schopný prevádzky.

A konečne sa vytvoril európsky nástroj, ktorým sa dala navýšiť finančná pomoc v momente, keď sa vojna začala, čo rozhodne pomohlo.

Prvou slabinou samotného EPF určite je, že – rovnako ako pri všetkých nástrojoch spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ – aj pri EPF peniaze pochádzajú z Bruselu, avšak uskutočnenie je na členských štátoch. Nemecko, Francúzsko alebo Poľsko tak môžu hovoriť, že poskytujú vojenskú pomoc Ukrajine, financujú ju však z EPF, čo už nikto nespomína. Tým, samozrejme, trpí Európska únia, pretože sa jej zásluhy pripisujú národným štátom.

Druhý problém tkvie v tom, že EPF nemá žiadny koordinačný mechanizmus. Ide len o finančný nástroj, ktorý nemá žiadne štruktúry výkonnej moci. Únia sa tak s Ukrajinou nekoordinuje v otázke, čo za pomoc vlastne chce alebo potrebuje.

Sčasti to napĺňa takzvaná Ramsteinská skupina (kontaktná skupina pre Ukrajinu tvorená viacerými členmi NATO a EÚ, ale aj krajinami Ázie či Afriky, sformovala sa v apríli pod záštitou USA a Nemecka, názov dostala podľa americkej leteckej základne Ramstein v Nemecku, kde sa odohralo prvé stretnutie – pozn. red.). Ak mám byť úprimný, ani takáto koordinácia však nie je ideálna.

Jedným z hlavných dôvodov je vnútorný rozpor vo Washingtone, pretože Biely dom nechce zasahovať do národných diskusií o tom, aké vojenské vybavenie Ukrajine posielať. Po druhé však ide aj o to, že táto kontaktná skupina funguje na úplne dobrovoľnej báze. Čo vám trčí v garážach a už to nespotrebujete, pošlete na Ukrajinu. Čo je v poriadku, ale na víťazstvo v dlhej vojne to vážne nestačí.

Čo je teda z vášho pohľadu potrebné na to, aby krajina obstála v dlhotrvajúcom konflikte s Ruskom?

Potrebujete omnoho koordinovanejší proces, ktorý ukrajinské požiadavky berie vážne – namiesto dobrovoľného rozdávania šrotového materiálu, ktorý vám vystáva na dvore. V ideálnom prípade by to znamenalo aj vznik pracovných skupín pre každú triedu výzbroje, počínajúc tankmi a systémami protivzdušnej obrany. To všetko by sa potom koordinovalo s ohľadom na obranný priemysel a jeho produkciu.

Napríklad výroba hlavného bojového tanku zaberie aj 36 mesiacov. Európske armády by však mohli na Ukrajinu poslať tanky, ktoré majú aktuálne skladom. Zásoby by potom neskôr doplnili novovyrobené tanky. Krajiny, ktoré nie sú vo vojne, môžu byť predsa len o niečo pružnejšie.

Dostatok máme napríklad tankov Leopard 2A4. V určitom okamihu ich navyše tak či onak čaká modernizácia. Fíni ich napríklad používajú pre zálohy, nemôžu ich tak bez náhrady poslať na Ukrajinu. Len čo však budú mať dostatok financií, nahradia ich novšími verziami. V takej situácii by sa dalo diskutovať, či Fínsko nemôže aspoň časť svojich starých tankov darovať Ukrajine, keď o tri roky dostane nové. To isté platí pre Španielsko, ktoré môže tanky Leopard 2A4 darovať okamžite, keďže ich už teraz postupne nahrádza novšou verziou Leopard 2A6E.

Rovnaká logika sa dá použiť aj pri ďalšej výzbroji. Ak by sa zhromaždili informácie o tom, čo chce aká krajina EÚ v budúcnosti nakúpiť, dala by sa vytvoriť jedna veľká objednávka, čo by zároveň aj znížilo cenu. V obrannom priemysle totiž vždy záleží na tom, koľko si objednáte.

Malá objednávka totiž môže znamenať veľmi dlhú dodaciu lehotu a vysokú cenu. Týmto spôsobom sa udržiava výrobná linka tak dlho, pokým nedostanú výrobcovia nové objednávky. Vedia, že len čo by sa produkcia zastavila, subdodávatelia pre nich prestanú vyrábať náhradné diely a subkomponenty. A ak by potom chceli produkciu znova naštartovať, museli by znovu vypísať tendre na subdodávateľov čiastkových komponentov a znovu vyhodnotiť, či z nich môžu zostaviť pôvodne navrhnutý produkt. Pokiaľ by sa to nedalo, museli by potom prísť napríklad aj s úplne novým návrhom. Preto sa dodacia lehota malej objednávky naťahuje, ako sa len dá, aby sa výrobná linka udržala v chode.

To, či jedna krajina kúpi 100 tankov alebo päť krajín nakúpi 500 tankov, je obrovský rozdiel. Z hľadiska ceny, dodacej lehoty aj efektivity. Preto by bolo lepšie, ak by päť krajín nakúpilo 500 tankov, navýšila by sa výroba systémov aj munície, ktoré máme, a ušetrené peniaze by sa reinvestovali do výskumu a vývoja zbraňových systémov a zlepšovania našich bojových schopností.

Tento začarovaný kruh sa dá prelomiť iba vtedy, keď dáte dokopy čo najviac zákaziek naraz, vznikne jedna koncentrovaná objednávka a tiež akýsi dlhodobý záväzok k výrobe. To sa však nedeje. Vyžadovalo by si to totiž politické vedenie a Američania, Nemci ani Francúzi niečo podobné nie sú ochotní robiť.

Užšia spolupráca v oblasti obrany a bezpečnosti nielen s Ukrajinou, ale aj s Moldavskom a Gruzínskom by podľa vás Európsku úniu geopoliticky posilnila. To je nakoniec aj ambícia samotnej dvadsaťsedmičky – geopoliticky a strategicky suverénnejšia EÚ. Môže to však naozaj fungovať bez nadviazania spolupráce s ďalšími krajinami, ktoré sa chcú k EÚ dlhodobo priblížiť?

Gruzínsko a Moldavsko som uviedol ako príklad, pakt by sa však, samozrejme, dal rozšíriť aj na západný Balkán a susedné krajiny. Je to otázka sedliackeho rozumu: máte susedstvo a chcete sa oň starať, najmä o krajiny, ktoré sú pre vás dobrými partnermi, či už v ekonomickom, sociálnom, alebo inom ohľade. Vlastne to má byť samozrejmosť.

Dlho sme sa v tomto ohľade spoliehali na vedenie a podporu USA. A na tom by nebolo v podstate nič zlé, ale Američania nám stále častejšie dávajú najavo, že od nás chcú viac. Na jednej strane tak stojí debata o zdieľaní bremena a napĺňaní záväzku dávať dve percentá HDP na obranu, na druhej potom však Američania tiež riešia, či v prípade Ukrajiny v skutočnosti ide o americkú alebo európsku vojnu.

A pokiaľ je to európska vojna, nemala by s tým sama Európa niečo robiť? Američania prišli Európe na pomoc počas balkánskych vojen, keď sa ešte dalo hovoriť, že Európa je po studenej vojne dezorientovaná a nejednotná. Teraz má však všetky tie premyslené systémy v rámci EÚ, ktorých skratkám nikto nerozumie a na ktoré sa vyčlenilo toľko miliárd eur. Prečo teda na Ukrajine nemajú žiaden väčší efekt? Toto sú oprávnené otázky a výzvy, ktoré nám Spojené štáty pripomínajú.

Tlak na americký obranný aparát sa navyše zvyšuje, a to najmä v čase, keď prebieha modernizácia Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády. Spomeňte si na bývalého veliteľa amerických vojsk v Európe Bena Hodgesa, ktorý na bezpečnostnom fóre v roku 2016 povedal: „Pokiaľ bude veľká vojna v Pacifiku, neviem, koľko toho zvládneme odložiť pre Európu.“ Taktiež bývalý minister zahraničných vecí USA Bob Gates už v roku 2011 počas rozlúčkového prejavu v NATO vyzýval Európu, aby sama robila viac.

A čo sme urobili? Znížili sme rozpočet na obranu, pretože prišla banková a hospodárska kríza. Oslabili sme našu zahranično-politickú stopu a pekne sme to pokašľali v Líbyi, pretože Francúzi a Briti začali vojnu bez toho, aby mali poňatia, ako z nej von. Zanechali po sebe len neporiadok. Bolo to úplne otrasné.

Dnes sa bojuje na Ukrajine a všetci máme podľa mňa trochu pocit, že ide o akési filmové predstavenie hrdinských Ukrajincov. Ak by to bol film, viete, že na konci zvíťazí kladný hrdina. Lenže toto je realita a v nej nikdy netušíte, kto vyhrá, najmä nie v prípade, keď pre to nič neurobíte. Zdá sa mi, že máme veľký problém tomu porozumieť. Všetko, čo robíme, sú polovičaté opatrenia, a to zo strany Američanov aj Európanov.

Čím si to vysvetľujete? Ide predsa o najväčší konflikt v Európe za mnoho desaťročí. Človek si vraví – kedy, keď nie teraz. 

Intelektuálne kapacity sa omnoho viac venujú vymýšľaniu výhovoriek, prečo by sme mali počkať na Washington, na Francúzov alebo kohokoľvek iného, namiesto toho, aby sme konali. Je to detinské a nedostačujúce. Vojna totiž medzitým ďalej pokračuje a Ukrajina potrebuje našu podporu teraz, munícia všetkého druhu sa míňa, straty sú veľké, zastaralé systémy nefungujú a potrebujú byť nahradené. Preto je nutné dopredu plánovať, čo bude Ukrajina potrebovať v ďalších mesiacoch.

Prečo musí vždy dochádzať k nejakým ďalším príšernostiam, aby sme sa vôbec zamysleli nad tým, čo Ukrajina potrebuje? Veď nám to hovoria denne. Podobné otáľanie a polovičaté riešenia mi prekážajú a v tejto vojne nie je nikto bez viny – ani Washington, hoci sú americké opatrenia, samozrejme, omnoho pôsobivejšie než európske, keďže majú väčšiu armádu, lepšie spravodajské služby, viac satelitov a oveľa rozvinutejšie schopnosti. Aj v Spojených štátoch však ide o akúsi politiku nezasahovania, v rámci ktorej medzi ministerstvom zahraničia, Bielym domom a ministerstvom obrany panujú ohľadom Ukrajiny veľké spory. Súčasná vojna sa tak aj z tohto pohľadu zrejme stane súčasťou histórie, v ktorej debata o Číne jednoducho prekrýva všetko ostatné.

Spomenuli ste filmovú predstavu vojny aj to, že víťazom bude skrátka Rusko alebo Ukrajina. Súčasné dianie nemá žiadny mierový koniec. V jednom texte píšete: „Putin v podstate ukázal prostredník akémukoľvek pokusu o vyjednávanie.“ Dá sa konkrétne povedať, akú rolu v tom, ako to nakoniec dopadne, hrá Západ?

Pre Ukrajinu sme z vojenského hľadiska záchranným lanom, jej domáci obranný priemysel bol totiž prakticky zničený a zásoby munície sú z veľkej časti preč. Rozprávame sa o niekoľko mesiacov trvajúcom konflikte medzi dvoma najväčšími pozemnými armádami armádami v Európe. Niečo také sme od druhej svetovej vojny nevideli.

Už pred februárom minulého roka na tom z hľadiska zásob bola Ukrajina o dosť lepšie než mnoho členských krajín NATO, a to pre vojnu v Donbase, ktorá ju donútila pripraviť sa na možnú eskaláciu. V súčasnosti však Ukrajinci vystrieľajú až 6000 delostreleckých nábojov denne. Na radaroch tak v posledných mesiacoch môžete vidieť dopravné lietadlá mieriace do Afriky a do ďalších častí sveta, kde ešte používajú sovietske delostrelectvo a tankovú muníciu. Snažia sa pokúpiť, čo sa dá.

Západná podpora nie je len gesto v zmysle: Ukrajinci sú dobrí ľudia, tak im dáme techniku. Putinova vízia, ktorú si vysníval v rámci európskeho bezpečnostného usporiadania po dobytí Ukrajiny, sa v podstate rovná tomu, čo Carl Schmitt opísal vo svojej knihe Völkerrechtliche Großraumordnung mit Interventionsverbot für raumfremde Mächte: Ein Beitrag zum Reichsbegriff im Völkerrecht (vo voľnom preklade Medzinárodný poriadok so zákazom intervencií pre mimoregionálne mocnosti: Príspevok ku koncepcii impéria v medzinárodnom práve) z apríla 1939. Pre nacistickú vládu publikácia predstavovala kľúčové odôvodnenie, prečo vtedy Nemecko uzavrelo spojenectvo so Sovietskym zväzom. Ak máte dve najväčšie sféry vplyvu – Sovieti svoju a vy zase svoju -, nezasahujete do ich sféry a oni zase nezasahujú do vašej. Môžu si robiť, čo chcú, rovnako ako vy si môžete robiť, čo chcete – trebárs so Sudetami. Ak by ste v Schmittovej knihe nahradili Poľsko Ukrajinou a Veľkú Britániu Spojenými štátmi, dostanete sa presne k dnešku.

Ako dôvod na vojnu a rozbitie poľského štátu, ktorý podľa Schmitta aj tak nebol štátom, tak opakovane uvádza diskrimináciu Nemcov ako menšiny v Poľsku. Variant toho istého omieľa vo svojich hlúpych prejavoch Putin.

Máte strach, že sa minulosť bude opakovať?

Z histórie by sme mali vedieť, ako sa také pokusy končia. Väčšina Európy si tým totiž prešla. Ukrajina teraz tvorí prvú obrannú líniu. Ak by ju Rusi dobyli a podmanili si ju ako kolóniu – ako Bielorusko -, nebude to pre nás oveľa pohodlnejšie.

Potom budeme musieť aj tak začať nakupovať tanky, muníciu a lietadlá. Tentokrát by do nich však nasadali naše deti a čakali by na ruský úder. To je o dosť nepríjemnejšie, než keď do tankov, ktoré do krajiny dodávame, posielajú svojich synov Ukrajinci. Mali by sme byť radi, že zatiaľ bojujú oni, a tak bránia aj nás.

Je aj v našom záujme, aby prežili a vyhrali. Rovnako tak je v našom záujme, aby nad Ruskom vyhrali s jasnou prevahou. Musí ísť o nespochybniteľné víťazstvo aj pre ruské domáce publikum, pretože len také víťazstvo zafunguje ako odstrašujúci príklad, ktorý zabráni tomu, aby sa Moskva nesnažila o pár rokov vojnu obnoviť.

Veľa ľudí si stále myslí, že môžeme dúfať maximálne v akúsi tretiu minskú dohodu, ktorá už čoskoro príde a všetko ukončí. Lenže to sa nestane. Ďalšia taká dohoda bude v bojoch znamenať len krátku prestávku. Preto je podľa mňa potrebné presadzovať bezpečnostné pakty a rôzne druhy podporných opatrení. Musíme diskusiu smerovať k praktickým oblastiam, na ktorých skutočne záleží, a nie k filozofovaniu o tretej minskej dohode, ktorá môže narobiť viac škody než úžitku.

Keď už sme pri tých praktických veciach: jedným z problémov, na ktorý v oblasti ukrajinského zbrojenia upozorňujete, je už spomenutá zastaralá sovietska technika. Podľa vašich odhadov by zakúpenie moderných západných bojových tankov, odpaľovacích raketových systémov, samohybných protilietadlových diel, zbraní, lietadiel a ďalších vecí vyšla zhruba na 100 miliárd eur. Aký veľký problém pre dlhodobé boje predstavuje používanie zásob zo sovietskej éry?

Ide o hrubý odhad, ak by sme kalkulovali s trhovými cenami. Dodávka tanku z druhej ruky, ktorý je už inventarizovaný, by bola omnoho lacnejšia. To isté platí pre lietadlá. V podstate sme však vzali ceny spomenuté v národných rozpočtoch z predchádzajúcich rokov, keď Európania a Američania nakupovali podobný typ techniky, a spriemerovali sme ich. Niekedy ma dosť prekvapilo, ako sa ceny líšia od štátu k štátu – Nemci napríklad za tankovú muníciu platia o polovicu menej než Taliani. Neviem, čo robia Taliani zle, keď nakupujú muníciu, každopádne ich to vyjde drahšie.

Prečo je sovietska technika taká zlá? Je to pre kvalitu? Niekedy áno. Napríklad bojové vozidlá pechoty BMP-1 veľa nevydržia, majú zlú optiku, v noci z nich nie je nič vidieť, do ničoho sa netrafia. Nie je v nich dostatok miesta, takže do nich musíte posadiť len malých vojakov. Čokoľvek západného by bolo jednoducho lepšie.

Ďalšiu samostatnú tému však predstavuje munícia a náhradné diely. Na Ukrajine napríklad používali zopár systémov protivzdušnej obrany S-300, ktoré im darovalo Slovensko, Grécko alebo Cyprus. Po svete ich však všeobecne už veľa nie je. Nejaké by sa dali nájsť ešte v arzenáloch krajín, ako sú India, Vietnam alebo Čína, tie si ich však kúpili preto, že ich sami využívajú, a neviem si veľmi predstaviť, že by Čína dodávala smrtiace zbrane Ukrajine. Ukrajinské obranné schopnosti pritom od podobných systémov závisia vo veľkej miere. Ak by ich Ukrajinci nemali, Rusi by mohli zrovnať akékoľvek ukrajinské mesto so zemou. Podobne to napokon urobili v sýrskom Aleppe.

Pokiaľ však pre súčasné systémy protivzdušnej obrany nedokážete nepretržite dodávať novú muníciu, musíte Ukrajincov vybaviť iným systémom, ktorý sa vyrába na Západe, pričom munície preň bude dostatok.

To isté platí napríklad pre hlavné bojové tanky. Sovietske tanky T-72 sú menej odolné než Leopard 2 – pokiaľ ich zasiahnete, skrz-naskrz zhoria. Problémom tiež je, že už nie je mnoho tovární, ktoré vyrábajú správnu tankovú muníciu. Myslím si, že jedna je v Českej republike, ďalšie v Bulharsku, Poliaci možno majú tiež jednu. To je však všetko.

V priemyselnej vojne, kde je vaším nepriateľom ruská armáda, ktorá mobilizuje a posiela záložníkov na Ukrajinu, spotrebujete munície veľa. Žiadna z veľkých európskych firiem, ktoré vyrábajú tankovú muníciu, ju nevyrába pre tanky sovietskej výroby, nech už sa bavíme o francúzskej Nexte alebo talianskej OTO Melara. Američania tiež vyrábajú veľa tankovej munície, ale podľa štandardov NATO. Ak chcete, aby niečo také používali Ukrajinci, musíte im dať tanky, ktoré štandardom NATO zodpovedajú. Taká munícia im je inak na nič.

Podobná výmena však nie je ľahká aj z iných než finančných dôvodov. Keď dáte Ukrajincom tank, ich mechanici sa musia naučiť, ako meniť iný typ motora, prevodovky aj pásov, rovnako sa posádky musia naučiť narábať s novou technikou. 

To je pravda, i keď výmena pásov nie je raketová veda. Musíte mať však napríklad zásobu správnych pásov, pretože tie z T-72 sa na Leopard 2 nevmestia. Pokiaľ prechádzate s tankom terénom a nepoužívate ho len na promenádu po nádvorí, pásy sa vám budú lámať a rovnako tak sa rozbijú aj ďalšie súčiastky. Potrebujete náhradné diely a tiež mechanikov.

To isté platí pre posádky – ukrajinská posádka tanku sa nemusí od začiatku učiť o mechanizovanom boji. Musí si však zvyknúť na iné prepínače a na niektorých starších počítačoch trebárs nebude možné všetko previesť do ukrajinčiny, takže sa bude musieť naučiť aj pár základných pojmov v nemčine. Musí si to natrénovať. Aj preto to nemôže fungovať tak, že jedno ráno zavolá ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj s tým, že sa minula munícia pre sovietske tanky a Ukrajina akútne potrebuje tanky Leopard 2. Už dopredu sa musí plánovať výcvik ľudí, ale napríklad aj vytvorenie zásob náhradných dielov.

Toto však stále nevieme. Sme neustále v časovom sklze, pretože prosto neplánujeme dostatočne dopredu. Ukrajinu nepodporujeme strategicky, riadime sa podľa domácej scény a najnovších správ – pre to sme prepásli už mnoho príležitostí. Taký prístup stojí veľa životov aj veľa peňazí.

Aj keby došlo na politickú zhodu a dopredu by sa vytvoril plán vojenskej asistencie Ukrajine, schopnosť pretaviť ho v efektívnu zmenu bude záležať aj na možnostiach európskeho obranného priemyslu. Práve jeho slabiny vojna podľa vás odkryla. V čom presne tkvie?

O niektorých veciach som už čiastočne hovoril – v Európe už zhruba 30 rokov zmenšujeme naše armády alebo sa zameriavame na konflikty ako Irak, Afganistan, Mali, Líbya, ktoré si vyžadujú iné schopnosti a zručnosti. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sme nemodernizovali veľa vybavenia, ktoré by bolo použiteľné vo vojne v plnom rozsahu s krajinou, akou je Rusko.

Máme veľmi obmedzené výrobné kapacity munície, ale aj delostrelectva, tankov, bojových vozidiel pechoty. Vyrábať toto všetko teraz vie len hŕstka podnikov. Zoberte si systémy protivzdušnej obrany – všetci hovoria o tom, že ich Ukrajina potrebuje, lenže aj v Nemecku máme len jeden prápor systémov Patriot a zopár ďalších drobných systémov protivzdušnej obrany, ktoré sa dajú staticky použiť na ochranu základne v Mali proti dronom, ale to je tak všetko. Určite by nestačili na ochranu kľúčovej infraštruktúry v Nemecku.

A to isté platí pre naše mechanizované sily aj letectvo. Máme dobre vycvičených pilotov, ale muníciu na dva dni vzdušného boja. Protirádiolokačné riadené strely na zostreľovanie nepriateľských rakiet zem-vzduch má len veľmi málo krajín. Dokonca ani Veľká Británia taký druh munície nemá, pretože Taliban žiadnu protivzdušnú obranu nemal, takže prečo by mali mať muníciu na boj s inými systémami. Lenže Rusi majú systémov protivzdušnej obrany veľa a vy proti nim nemáte s čím bojovať.

Dodávky zbraní na Ukrajinu sú však iba jedným z aspektov revitalizácie európskej obrannej priemyselnej základne a prípravy našich armád na operácie NATO podľa článku 5. V NATO musíme mať omnoho viac delostreleckej munície a posilniť jej výrobu. To, že teraz veľká časť výroby pôjde na Ukrajinu, je logické. Len čo to však bude možné, môžeme začať plniť naše vlastné sklady, zúfalo to totiž potrebujeme. Rusov neodradíme armádami, ktoré majú pre svoje mechanizované brigády zásoby munície na štyri dni.

Často sa tiež hovorí o Ázii a Tichomorí. Pre manévre do Tichomoria Nemci nedávno vyslali šesť európskych stíhačiek a jednu fregatu, aby Američanom, Austrálčanom a Japoncom ukázali, že na nich Európanom záleží. Je to pekné gesto, pokiaľ sa však začne vojna v Tichomorí, nikto od nich fregatu chcieť nebude. Američania, Japonci, Austrálčania aj Juhokórejčania majú fregát a stíhačiek dosť, v prípade vojny s Čínou budú však okamžite čeliť problémom s muníciou. Nemcov a ďalších sa začnú pýtať: koľko rakiet Meteor vzduch-zem môžete za týždeň vyrobiť a poslať? Budú ich chcieť pravdepodobne všetky. Podobne to bude aj s ďalšou bojovou technikou.

Lenže v podstate s prázdnymi zásobami ich budeme musieť odmietnuť s argumentom, že v prípade ruského útoku musíme mať aspoň symbolickú armádu. Nemyslím si, že to len tak prejde.

Musíme preto naozaj ísť s dobou. Na tom, aby Američania vyhrali prípadnú vojnu v Tichomorí, máme taktiež životný záujem. Aj keby sa nám úspešne podarilo odradiť Rusko po vojne na Ukrajine od ďalších nezmyslov a udržať pokoj na východnom fronte, je tu ešte Pacifik, ktorý musíme mať na pamäti – nie vojensky, ale z pohľadu obranného priemyslu.

Naši spojenci teraz dodávajú Ukrajine veľa zásob a možno to isté raz budú chcieť aj od nás.

Európske armády v posledných desaťročiach však predsa nemuseli využívať toľko systémov protivzdušnej obrany alebo tankov či delostreleckých nábojov, a to najmä vzhľadom na povahu operácií v zahraničí. Nie je teda aspoň čiastočne legitímne a pochopiteľné, že sme na vojnu takého rozsahu jednoducho neboli pripravení, či už sa rozprávame o priemysle, alebo o zásobách národných armád?

Áno aj nie. Škrty majú svoj racionálny dôvod. Iracionálne však do istej miery je nechávať si zastaralé, nepoužiteľné vybavenie a za každú cenu sa ho držať.

Jedným z limitov takého prístupu sú aj mentálne kapacity ľudí, ktorí v ozbrojených silách pracujú. Pokiaľ začnete strácať ľudský kapitál na vedenie vojny alebo rozsiahlych vojnových operácií, obnova je skutočne zložitá. Je jednoduchšie kúpiť nový tank než vycvičiť nového tankistu.

Keď sa objaví konkurent, ktorý je militaristický, nebojí sa použiť silu, je nepriateľský a zbrojí, je naozaj nutné ísť s dobou. Najmä v demokraciách radi utrácame peniaze za čokoľvek iné než obranu. Máme radi sociálny štát a dobré školstvo. Lenže zlý protivník sa týmto často netrápi, a tak budeme vždy pomalší než on.

Pri prezbrojovaní je dobré mať na pamäti históriu a byť sami k sebe úprimní. Už rok 2008 nás mal prebudiť a varovať, a pokiaľ sa to nestalo v roku 2008 po vojne v Južnom Osetsku, mal to rozhodne byť rok 2014, keď došlo k anexii Krymu. A čo sme vtedy urobili? Bundeswehr (nemecké ozbrojené sily – pozn. red.) a vtedajšia ministerka obrany Ursula von der Leyenová povedali: Musíme mať armádu s troma divíziami a musíme mať zásoby aspoň na 14 dní boja. Kapacity obranného priemyslu na dovybavenie Bundeswehru máme.

Lenže rok 2014 sa písal pred ôsmimi rokmi a prakticky nič sa od tej doby nestalo. Premárnili sme osem rokov.