Odcudzený štát
Ako sa dá rozumne vládnuť v štáte, kde si takmer polovica ľudí myslí, že by bolo skôr prínosom, keby nevznikol?
Väčšina štátov, ktoré vznikli rozpadom federácie alebo ríše, sa usilovala o nezávislosť spravidla z dvoch dôvodov. Tým prvým bola vidina lepšieho života, tým druhým túžba po obnove nezávislosti, ktorá im bola v minulosti násilím upretá.
Príkladom sú Slovinsko či Chorvátsko, ktoré opustili Juhosláviu, lebo vedeli, že bez Srbska sa budú mať lepšie. Mali pravdu. Alebo pobaltské štáty: túžili po obnove nezávislosti, ktorú im Sovietsky zväz násilím uprel, a zároveň vedeli, že ich životná úroveň raketovo stúpne, keď sa od Ruska odtrhnú. Tiež mali pravdu.
Slovensko je výnimka. Nikto príčetný si na Slovensku nemyslel, že sa nám bude ekonomicky dariť lepšie, keď sa odtrhneme od Česka, a len málokto túžil po obnove tej jedinej historickej samostatnosti s fašistickým režimom z rokov 1939 – 1945.
Dá sa pochopiť, prečo si českí politici na čele s Václavom Klausom želali rozpad Československa: vedeli, že bez Slovákov sa bude Česku dariť lepšie. A mali pravdu.
Ale prečo chceli rozpad tí slovenskí na čele s Vladimírom Mečiarom? V princípe sa ich vidina samostatnej republiky opierala o dve túžby: chceme si vládnuť sami a svet má konečne uznať, že Slováci existujú.
Obe túžby boli rozdelením Československa splnené, ale zároveň sa po 30 rokoch ukazuje, že to nestačí a že žiaden nový cieľ ani túžba nepribudli, o vidine ani nehovoriac. Vládneme si síce sami, ale zrejme horšie, než keby sme vládli spolu s Čechmi, a svet o nás síce vie, ale je nám to nanič, lebo sa o nás nezaujíma. Nemá totiž dôvod – ak práve nelyžuje Petra Vlhová.
