Toto nie je začiatok tretej svetovej vojny, ale koniec druhej
Putin sa snaží byť dedičom totalitných režimov 20. storočia a vrátiť dejiny späť. Ak vyhrá, nezastaví sa. Tak ako sa Hitler nezastavil pri Sudetách a Rakúsku.
Autor je psychológ, politik, publicista, ruský disident
Chcete povedať, že toto je začiatok tretej svetovej vojny? Nie, je to koniec druhej.
Keby som mal pero ako Julian Semjonov, napísal by som novú verziu Sedemnásť zastavení jari, ale na inom materiáli. Mal by som agenta britskej rozviedky pracujúceho v prestrojení za plukovníka NKVD (oficiálne – vysokopostaveného sovietskeho diplomata blízkeho Molotovovi), ktorý naruší nie fiktívne rokovania Britov a Američanov s Himmlerom, ale naozaj vážny a strašný – a takmer nerealizovateľný, a preto nerealizovaný! – plán. Plán na pripojenie ZSSR k Osi.
Rokovania – v skutočnosti, nie v nenapísanej detektívke – pokračovali v roku 1940, ale veľký Führer sa s veľkým vodcom nedohodol na otázke území: Stalin podľa neho požadoval príliš veľa. Stalin sa tak ocitol v neprirodzenom spojenectve s nepriateľmi nacistov.
Pripojenie ZSSR k Osi by bolo pre ľudstvo katastrofou. Hitler a Stalin by s pomocou Talianska, Japonska a menších satelitov dosiahli fantastické vojenské úspechy, obsadili by celú Európu vrátane Britských ostrovov a postúpili by do Ázie a severnej Afriky. Nakoniec by s Amerikou aj tak prehrali a ešte predtým by pravdepodobne bojovali medzi sebou, ale vojna by trvala ešte dlhšie, straty by boli nesmierne veľké a rany by sa hojili desaťročia.
Druhá svetová vojna bola veľmi zvláštna. Na rozdiel od prvej a pravdepodobne aj väčšiny vojen v histórii sa v nej nebojovalo o konkrétne územia alebo prístup k moru.
Nešlo ani o oslobodenie jednej krajiny od koloniálnej závislosti od druhej. Bola to vojna za ľudskú slobodu, proti diktatúre a agresii za to, aby sme nemuseli pochodovať v rade, za to, aby bol jednotlivec dôležitejší ako štát. Bola to vojna demokracie proti totalite.
Ak by Hitlerova koalícia zvíťazila, nebol by to svet s inými hranicami ako po väčšine vojen – bol by to iný svet. A ten svet, ktorý dal Shakespeara a Čechova, Mozarta a Čajkovského, ktorý mal Paríž a Londýn, Prahu a Berlín – áno, áno, predvojnový Berlín, ktorý bol emanáciou slobody a rozmanitosti – ten svet by navždy zmizol.
Táto vojna sa mala skončiť len úplnou porážkou jednej zo strán. Nepriatelia nedokázali spolunažívať na jednej planéte.
Ale presne tak je to aj teraz, v tejto vojne. Lenže miesto Hitlerovho režimu, ktorý bol vtedy zničený, zaujala naša krajina, či skôr náš štát. Jediné, čo v Rusku stále nemáme, je Hitlerov šialený antisemitizmus, ktorý neodrážal záujmy Nemecka – bol s nimi v rozpore -, ale jeho patologickú osobnosť. Všetko ostatné tam je.
