Poznanie, ktoré mi priniesol rok 2022

Autor je výkonný riaditeľ Americkej obchodnej komory

Náš život delíme do rôznych časových etáp a na bilancovanie často využívame kalendárny rok. Ten aktuálny sa práve končí, a preto sa ponúka vhodná príležitosť zamyslieť sa, čo priniesol. Každému niečo iné, možno aj podobné, ak nie už nutne rovnaké. Závisí to od zvolenej perspektívy.

Pre mňa ako zvyčajne predstavoval okrem iného aj nové poznanie. To moje prišlo z početných stretnutí s kolegami, partnermi, rodinou a priateľmi. Z čítania a zo štúdia správ, novín, analýz a kníh. A v neposlednom rade z vlastnej skúsenosti a pozorovaní.

Zhrnúť sa dá do poltucta rôznych oblastí.

Literatúra ako Ariadnina niť pre súčasnosť

Aj keď si to naši súčasní politici sotva uvedomujú, štátnictvo sa dá len ťažko úspešne praktizovať bez dostatočného literárneho nadhľadu, bez „uchopenia neuchopiteľného“, čo dokáže len literatúra. Ako tvrdí dlhoročný úspešný americký diplomat a univerzitný pedagóg Charles Hill vo svojej knihe Veľké Stratégie, rozhodnutia v diplomacii a politike musia byť prijaté, skôr ako sú známe všetky fakty a navyše bez poznania všetkých možných dôsledkov. Preto sú próza i poézia nevyhnutné pre stratéga, ktorý už z povahy svojho remesla nemôže poznať všetky skutočnosti a súvislosti aktuálnej situácie v čase, keď musí urobiť rozhodnutie bez ohľadu na to, či je pripravený alebo nie. Iba literatúra žije v ríši „Veľkých Stratégií“, až za hranicou racionálnych kalkulácií, kde literatúrou trénovaná predstavivosť pripraví politika na nečakané.

Navyše existuje jeden špecifický literárny žáner, ktorého predmetom je založenie a zachovanie zriadenia, režimu či štátnosti. Epos a epické príbehy sú podávané vo veršoch alebo v próze a môžu sa pridržiavať skutočnosti alebo dávajú priestor fantázii. Všetky však majú štátotvornú vlastnosť: osud ich hrdinu je úzko spätý so vznikom národa a potomkovia tejto národnej tradície ho podávajú s odstupom času ďalej. Eposy sú akési politické príbehy, v ktorých prechádza skúškami hlavný hrdina nesúci na svojich ramenách osud celej komunity. Bohatier navyše nemá vedomosť, či jeho činy, putovanie a utrpenie prinesú úžitok. Charles Hill objavuje veľmi podobnú štruktúru príbehu v mnohých dielach beletrie. V klasických dielach Homéra, Vergília, Danteho či Miltona, ale aj v moderných románoch Dostojevského (Diablom posadnutí), Thomasa Manna (Čarovný vrch), Kafku (Zámok) aj Rushdieho (Satanské verše).

Na pochopenie súčasnej situácie v Rusku a Ukrajine sa ako mimoriadne aktuálny javí John Milton a jeho Stratený Raj (vo vynikajúcom prvom slovenskom preklade od Mariána Andričíka) s nesmrteľnými výrokmi: „Lepšie vládnuť v pekle než slúžiť v nebi“, „Dlhá a ťažká je cesta z pekla von, po ktorej mieriš k svetlu“, „Stvoril som ich slobodných a slobodní musia zostať“.

Globalizácia a jediný bod zlyhania (single point of failure – Spof)

V čase, keď mnohí z nás majú len ten svoj pohľad na svet, vytvorený čítaním kníh a sledovaním správ, ktoré len potvrdzujú naše videnie, kniha Šesť tvárí globalizácie od Anthei Robertsovej a Nicolasa Lampa presvedčivo a komplexne predstavuje mnohé alternatívne „príbehy“ globalizácie a jej politické a ekonomické účinky: 1) optimistický, „obojstranne výhodný“ príbeh establišmentu; (2) ľavicový populistický príbeh, kritický voči elitám prvého sveta; (3) ľavicový korporátny mocenský príbeh, kritický voči moci a vplyvu veľkých západných korporácií; (4) pravicovo populistický príbeh, kritický voči offshoringu a rozsiahlemu prisťahovalectvu; (5) pravicový geostrategický príbeh, kritický voči vzostupu Číny; (6) hlboko pesimistický príbeh „strata-strata“, zameraný na dôsledky ničenia životného prostredia a pandémie; plus (7) viacero nezápadných príbehov zdôrazňujúcich všetko od neokolonializmu cez vzostup Ázie až po expanziu kapitalizmu do bývalého sovietskeho priestoru.

Už pandémia, ale aj práve sa končiaci rok nám ukázali, že práve geostrategický naratív si zaslúži viac pozornosti.

V časoch, keď hodnota importu čipov do Číny je vyššia ako jej import ropy, veľkosť najmodernejších tranzistorov na týchto čipoch predstavuje sotva polovicu rozmeru koronavírusu, jedna spoločnosť z Taiwanu, t. j. ostrova na hlavnom geopolitickom tektonickom zlome, produkuje 92 percent všetkých najpokročilejších polovodičov na svete a 70 percent svetových gumených rukavíc sa vyrába len v jednej továrni, tak pri prvej vážnejšej geopolitickej kríze nemôžeme byť prekvapení zo svojej závislosti.

Zložitosť a previazanosť globálnych dodávateľských reťazcov, v záujme efektivity, vytvorili systém s jediným bodom zlyhania a predstavujú tak živnú pôdu pre globálnu nákazu. Tú nie je možné zastaviť bez diverzifikácie a záložných, aj keď drahších dodávateľov. Väčšina európskych politikov to pochopila až 24. februára.

Klimatická kríza nie je iba o fosílnych palivách

Geoffrey West v knihe Škála uvádza, že vďaka pokračujúcej urbanizácii na svete „vznikne“ každé dva mesiace nový New York Metropolitan Area, t. j. aglomerácia s počtom 15 miliónov obyvateľov. V roku 2022 nám teda pribudlo ďalších šesť veľkých New Yorkov. Ak k tomu pridáme fakty z najnovšej knižnej publikácie Václava Smila Ako naozaj funguje svet o tom, že „v roku 2020 nebola priemerná ročná spotreba energie na hlavu približne 40 percent svetovej populácie (3,1 miliardy ľudí, čo zahŕňa takmer všetkých ľudí v subsaharskej Afrike) vyššia ako zodpovedajúce hodnoty v Nemecku a vo Francúzsku v roku 1860! Na to, aby sa týchto 3,1 miliardy ľudí priblížilo k prahu dôstojnej životnej úrovne, budú musieť aspoň zdvojnásobiť – ale ak by sa dalo, radšej strojnásobiť – využívanie energie na hlavu a popritom znásobiť dodávky elektriny, výrazne posilniť produkciu potravín a vybudovať základnú mestskú, priemyselnú a dopravnú infraštruktúru. Tieto požiadavky nevyhnutne povedú k ďalšej degradácii biosféry.“

Vo svetle týchto faktov je preto potrebné vnímať aj vyhlásenie Inger Andersenovej – výkonnej riaditeľky na nedávno skončenej Montrealskej konferencii OSN COP 15. „Páchame samovraždu v zastúpení.“ Príroda a biodiverzita umierajú pomalou smrťou. A ľudstvo platí cenu za to, že zradilo svojho najbližšieho priateľa.

Rok 2005 – veľký zlom 21. storočia

Helen Thomsonová, profesorka politickej ekonómie, v knihe Neporiadok: Ťažké časy v 21. storočí skúma historický kontext dnešnej geopolitickej situácie. Jej hlavným zdrojom je podľa nej rok 2005, v ktorom nastali výrazné geopolitické zlomy okrem iného v USA, Číne, Rusku a Nemecku.

2005 bol rok, keď americké uhlíkové emisie naposledy predbehli Čínu a demokrati aj republikáni tvrdili, že obchodné a menové praktiky Pekingu stoja Ameriku výrobné pracovné miesta. Ak bola energetická bezpečnosť vo svete vojensky ovládanom americkou námornou silou primárnou logikou projektu Jedno pásmo, jedna cesta, bola to druhá vojna v Iraku, ktorá prvýkrát upriamila pozornosť v Pekingu na zraniteľnosť Číny v Melackom prielive. Po presviedčaní Ruska, aby postavilo ázijský ropovod v tom istom mesiaci, v ktorom George W. Bush predčasne vyhlásil vojnu v Iraku za ukončenú, Čína o pár rokov neskôr uskutočnila svoje prvé spoločné vojenské cvičenie s Ruskom.

V roku 2005 sa sunnitské povstanie v Iraku zintenzívnilo, čím sa predčasne ukončil Bushov plán odchodu z krajiny. Tento americký neúspech v Iraku bol jedným z dôvodov stagnácie ťažby ropy v regióne v roku 2005, práve v čase, keď sa dopyt Číny po rope zrýchľoval. Následný cenový šok ropy viedol k vážnym ekonomickým problémom. Pre Rusko to však predstavovalo ďalší geopolitický zisk.

Medzitým sa v Európe svet, ktorý vznikol koncom studenej vojny (zjednotenie Nemecka a Maastricht), začal rozpadať. Bolo to v roku 2005, keď holandskí a francúzski voliči hlasovali proti ratifikácii Ústavnej zmluvy EÚ.

Do roku 2005 dosiahlo Nemecko niekoľko kľúčových zmien. Znovu objavilo svoju dlhodobú preferenciu rastu založeného na exporte a veľkom obchodnom prebytku. Voľby v roku 2005 začali éru politiky veľkej koalície: v rokoch 1949 až 2004 vládla v Nemecku veľká koalícia necelé tri roky; po všeobecných voľbách v roku 2005 vládla v Nemecku veľká koalícia do konca roka 2020, s výnimkou štyroch rokov. Geopoliticky znovuzjednotené Nemecko začalo pretvárať európsku energetickú mapu. V roku 2005 vláda Gerharda Schrödera podpísala dohodu s Ruskom o výstavbe plynovodu Nord Stream 1, čo ohrozilo budúcnosť Ukrajiny ako tranzitného energetického štátu pre Európu a znížilo užitočnosť Turecka ako člena. V rovnakom roku sa Viktor Juščenko ujal prezidentského úradu Ukrajiny a pokúsil sa začať proces vstupu do EÚ a NATO.

Život je ťažký

Môj osobný život tento rok poznamenala ťažká choroba a neskôr bolestivá strata milovanej mamy. Prázdno a zármutok spôsobené odchodom veľmi blízkej osoby ma podnietili otvoriť hlbokú osobnú knihu od profesora filozofie na MIT Kierana Setiyu Život je ťažký. Prostredníctvom textu sprevádza čitateľa na jeho osobnej ceste slabosti, osamelosti, smútku, zlyhania, nespravodlivosti a absurdity. Domnieva sa, že byť šťastný a viesť Aristotelov „dobrý život“ zďaleka nie je to isté.

„Ak chcete byť šťastní, zotrvávanie v nekomforte môže, ale nemusí byť užitočné. Ale len šťastie by nemalo byť vaším cieľom. Šťastie je nálada alebo pocit, subjektívny stav; môžeš byť šťastný, aj keď žiješ v klamstve… Našou úlohou je čeliť nepriazni osudu tak, ako by sme mali – a tu je pravda jediným prostriedkom. Musíme žiť vo svete, aký je, nie svet, aký si želáme, aby bol.“

Setiaya záverečnú kapitolu venuje nádeji. „Sám si vždy dávam pozor na nádej. Má byť posilňujúca, ušľachtilá, dokonca trúfalá. Ale ako nám pripomína epizóda zo seriálu Ted Lasso, je to nádej, ktorá ťa zabíja.“ Dúfať znamená riskovať agóniu zúfalstva. A aký zmysel má dúfať, keď sa veci rúcajú? „Nechcem aby ste dúfali,“ povedala aktivistka Gerta Thunbergová publiku na Svetovom ekonomickom fóre v Davose. „Chcem aby ste panikárili.“ Nádej môže prinášať totálne uspokojenie sa.“

Táto kniha vás pravdepodobne neurobí šťastnejšími, ale ponúka trochu múdrosti.

O ťažkostiach s ľahkosťou

Aj o najťažších témach sa dá pojednávať s ľahkosťou, čo potvrdzuje svojim výrokom i Ludwig Wittgenstein: „Vážne a kvalitné filozofické dielo sa dá napísať aj výlučne prostredníctvom vtipov.“

V rovnakom duchu vydal svoju skvelú knihu Žižekove vtipy slovinský filozof Slavoj Žižek. Prostredníctvom humoru prináša množstvo zaujímavých postrehov, ktoré sa vo svetle udalostí posledných mesiacov javia ako hlboké a nadčasové pravdy. Napríklad aj tá najlepšia snaha ospravedlniť neospravedlniteľné prostredníctvom premeny každej kritiky na pozitívum narazí skôr či neskôr na svoj limit. Rovnako ako v Žižekom upravenom starom sovietskom vtipe, kde ide zákazník do banky, oznámi, že chce vložiť 100 rubľov na účet, a pýta sa, aké bezpečné sú vklady. Bankový úradník mu povie, že banka ručí za všetky vklady, ale zákazník sa pýta: „Čo ak banka skrachuje?“ Úradník odpovedá, že centrálna banka ručí za všetky miestne banky a ich vklady. Zákazník trvá na svojom: ale čo ak skolabuje samotná centrálna banka? Úradník opäť odpovedá: „Potom sovietsky štát ručí za všetky bankové vklady!“ Stále nepresvedčený zákazník sa pýta ďalej: „Ale čo ak sa rozpadne samotný sovietsky štát?“ Na to bankový úradník vybuchne: „Chceš mi povedať, že nie si pripravený priniesť svojich mizerných 100 rubľov ako obetu za takú úžasnú udalosť, akou je zmiznutie Sovietskeho zväzu!“

Na rok 2023 mám na svojom knižnom zozname okrem iného aj voľné pokračovanie Miltonovho Strateného raja, t. j. Vrátený raj, opäť v premiérovom preklade od Mariánom Andričíka. Tento miniepos opisuje definitívnu porážku Satana. Zostáva nám veriť, že aj vývoj globálnych udalostí sa bude inšpirovať touto starovekou históriou.