Prezidentka napravila krivdu z minulosti. Vyznamenala aj exprezidenta Michala Kováča

Malo to silnú symboliku, keď si počas udeľovania štátnych vyznamenaní na tridsiate výročie vzniku Slovenska Michal Kováč mladší preberal ocenenia za zosnulého otca. Pred očami vrcholných politikov susedných štátov, ktorí prišli na slávnostné udeľovanie vyznamenaní v deň tridsiateho výročia vzniku Slovenskej republiky, sa symbolicky uzatvorila časť jedného z najsilnejších príbehov novodobej histórie.

Na Slovensku sme mali a dodnes máme len málo osobností, ktoré dokázali so svojou funkciou rásť. Prvému prezidentovi samostatnej republiky Michalovi Kováčovi sa to podarilo v období, keď to štát najviac potreboval. Keď ho vo februári 1993 poslanci zvolili za prezidenta, stalo sa tak aj preto, že ho premiér Vladimír Mečiar nevnímal ako ohrozenie. Nakoniec sa v tomto úsudku veľmi zmýlil.

Prišiel český, poľský a rakúsky prezident aj ukrajinská vicepremiérka

Už krátko po zvolení Mečiar išiel s Kováčom do otvoreného konfliktu, pretože prezident vystupoval nadstranícky. Výsledkom toho bola okrem iných, oveľa tragickejších udalostí aj účelová zmena legislatívy Mečiarovej vlády.

Tá spôsobila, že Kováč prišiel o všetky najvyššie štátne vyznamenania, ktoré mu ako prezidentovi automaticky prináležali. Hoci pôvodne legislatíva počítala s tým, že vyznamenania prezidentom ostanú aj po skončení funkčného obdobia, novela zákona z roku 1997 zabezpečila, že Kováč o ne prišiel.

Súčasná prezidentka Zuzana Čaputová to 1. januára 2023 napravila a Michalovi Kováčovi udelila Rad Andreja Hlinku I. triedy, Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy a Pribinov kríž I. triedy. Vyznamenania mu udelila za mimoriadne zásluhy o vznik Slovenskej republiky, za mimoriadne zásluhy o obranu Slovenska, ale aj mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj krajiny.

To, že ocenenie preberal Michal Kováč mladší, ktorý sa sám stal obeťou konfliktu predsedu vlády s prezidentom, keď ho v roku 1995 uniesla SIS do Rakúska, je ďalší diel do silnej skladačky prezidentského príbehu Michala Kováča a celého Slovenska.

V budove Slovenskej filharmónie slávnostné odovzdávanie sledovali aj prezidenti Česka, Poľska a Rakúska Miloš Zeman, Andrzej Duda a Alexander Van der Bellen, predsedníčka českej poslaneckej snemovne parlamentu Markéta Pekarová Adamová a ukrajinská vicepremiérka Iryna Vereščuk.

Symbolicky možno vnímať aj vyznamenanie pre heraldika, archivára a historika Ladislava Vrtela, ktorý je autorom heraldického riešenia symbolov Slovenskej republiky, teda štátneho znaku, vlajky, pečate aj štandardy prezidenta.

Zuzana Čaputová sa po dvoch rokoch covidovej pandémie vrátila k januárovému termínu udeľovania štátnych vyznamenaní. Ocenenie rozdala takmer tridsiatke osobností, nielen zo Slovenska. Mnohí sa ho už nedožili.

„Najväčšie bohatstvo, ktoré Slovensko má, spočíva v jeho ľuďoch. Slováci a Slovenky, ako aj ďalší naši občania boli vo svojich špičkových výkonoch za posledné desaťročia trvalými účastníkmi vývoja európskeho ducha. Boli účastníkmi zápasu o rozširovanie priestoru slobody, zápasu o rešpekt voči menšinám, zápasu o uchovanie duchovného rozmeru našich životov,“ povedala prezidentka v príhovore o ocenených.

„Je naším spoločným šťastím, že sú tu ľudia, ktorí na seba dobrovoľne prijímajú ťarchu sveta, lebo pomoc iným považujú za spôsob, akým chcú žiť svoj život. Viacerí z tých, ktorí si dnes prevezmú vyznamenanie, sa už narodili s darom, so vzácnym osobným nadaním. Pretože svoj talent nepremárnili, ale rozvíjali ho, dokázali veľké veci,“ dodala prezidentka.

Bol tichou silou

Michal Kováč navonok pôsobil „mäkko“. Keď si ho Mečiar vybral ako prezidenta, nikto nepredpokladal, že sa mu raz vzoprie. Lenže prezident so svojou funkciou rástol a stal sa z neho jeden zo symbolov protimečiarovského odporu. „Bol taká tichá sila,“ zaspomínal si na exprezidenta jeden z jeho poradcov, diplomat Pavol Demeš.

Kováč čoraz častejšie verejne kritizoval autoritatívny štýl vládnutia Mečiara, ktorý na pomstu využil to najcennejšie, čo rodič má – dieťa. Koncom leta v roku 1995 za pomoci tajných služieb nechal uniesť jeho syna, Michala Kováča mladšieho.

Prečítajte si

Zomrel Michal Kováč – muž, ktorý sa nezľakol Mečiara a jeho moci

Aj v tejto situácii sa však dokázal prezident správať štátnicky. „Vedel odseparovať súkromie od verejného života. To, čo sa dialo v súkromí, neprenášal do verejného života a to bola jeho výnimočná vlastnosť, ktorá sa prejavila aj pri únose jeho syna, keď už siahali na mimoriadne citlivé veci v jeho živote,“ dodal Demeš, ktorý spomínal, ako Kováč nepanikáril, stále hovoril o nutnosti zmierenia, o dôstojnosti.

Exprezident vždy hovoril, že aj napriek Mečiarom udeleným amnestiám štát musí nájsť spôsob, ako únos jeho syna potrestá. Ten nakoniec našli politici v roku 2017, no vinníci tohto únosu na čele s bývalým šéfom tajnej služby Ivanom Lexom sú stále nepotrestaní.

Medzi vyznamenanými bojovníkmi s fašizmom je aj prvá feministka

„Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera, a večer sme nevedeli, či dožijeme rána,“ spomínal na časy, keď sa ako 16-ročný zapojil do bojov proti fašistickým okupantom. Počas Slovenského národného povstania ho ťažko zranili. No mal šťastie, na rozdiel od dvoch ďalších spolubojovníkov on prežil a dnes 94-ročný Vladimír Strmeň dodnes podáva svedectvo o utrpení, ktoré prežil.

Prezidentka mu udelila Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, vojenský druh, za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.

Do Slovenského národného povstania sa zapojil aj Karol Mikuláš, najstarší