Herec Hanuš o depresii: Vedieť, že v temnote je sused so sekerou, je lepšie, ale dá sa s tým bojovať
„Keď sa mi niekto zverí so svojimi psychickými problémami alebo má problémy niekto z jeho blízkych, poviem: Urobil som toto, aby som sa spasil, a odporučím mu obrátiť sa na odborníkov. Psychológov-amatérov, ktorí rozprávajú hlúposti, som videl dosť,“ hovorí český herec a režisér Miroslav Hanuš, ktorý svoju seriálovú popularitu a priestor v súťaži StarDance využil na osvetu v súvislosti s duševnými chorobami. Herectvo je preňho metóda, ako „prežiť tento život“.
V rozhovore sa okrem iného dozviete:
- kde kupuje tepláky seriálový kapitán Korejs;
- čím všetkým by mohol Miroslav Hanuš byť;
- ako mu herectvo pomáha prežiť život;
- v čom je horšie „niečo“ než sused so sekerou;
- kedy a ako začal riešiť svoje depresie.
Rolu známeho herca a obľúbeného tanečníka v StarDance ste využili na to, aby ste urobili veľkú osvetu liečbe duševných chorôb.
A nechtiac som sa stal rytierom tohto ťaženia.
A ja si myslím, že si za to zaslúžite rytiersky rád. Vážne, od každého, kto sa verejne odváži hovoriť o duševných problémoch, je to cenné. A vy ste o svojich zaliečených depresiách prehovorili pred viac než miliónom divákov, ktorí ten program sledovali. Aj vďaka známym ľuďom, ako ste vy, sa povedomie hádam zlepšuje.
Určite je to lepšie. A je dobre, že sa o tom veľa hovorí, avšak aj tak všetci máme v hlave to, v čom sme vyrástli, v akých spoločenských normách.
Hovoriť o tom ešte neznamená, že sme tú myšlienku prijali. A najviac to pociťujú sami tí, ktorí sa do tých duševných problémov dostanú. Pociťujú ten hendikep. Stále to je hendikep. Zmení sa to možno až s ďalšími generáciami.
Včera som počúvala podcast k dokumentárnej sérii O duši, kde vystupujete. Opisovali ste, ako dlho trvalo, než ste pochopili, že sa prepadáte do nejakých temnôt. Nechceli ste si pripustiť, že máte psychický problém, alebo ste si neuvedomovali, že vôbec nejaký problém máte?
Keď je to pozvoľné a postupuje to mesiace a roky, myslím si, že to nikto nie je schopný sám na sebe odpozorovať. Keď padnete a zlomíte si nohu, je to jasné. Keď vám niekto zomrie a vy sa zrútite, je to jasné. Ale toto ide pomaly a dlho – a potom zrazu nedokážete ísť do práce.
Potom už to je nápadné, aspoň teda pre vaše okolie. Ale ani vaši blízki to nemusia vyhodnotiť správne, trebárs si len povedia: ako starne, je naozaj nemožný.
Kedy teda prišiel bod zlomu?
Keď žena
